Všetko bude dobré

Prežívanie ťažkých chvíľ s Julianou z Norwichu
Laura Lokerová

 

Z prvých mesiacov pandémie má určite každý svoj vlastný príbeh.

Ten môj sa veľmi podobá na príbeh ostatných rodičov malých detí. Ostali sme bez škôlky a s deťmi nám nemohli pomôcť ani moji rodičia. Spolu s manželom sme teda snažili nejako zvládnuť pracovné i domáce povinnosti. Odpočinok bol v nedohľadne, frustrácia bola veľká. A hoci nám sa zdal chaos v našej domácnosti nezvládnuteľný, svet za našimi dverami bol v ešte väčšej tiesni. Uprostred katastrofických správ a nekonečného obdobia neistoty, ktoré bolo pred nami, som cítila takmer úplnú beznádej. Kládla som si otázku, ako dlho Boh nechá trpieť svet chorobami, úmrtiami, nezamestnanosťou, osamelosťou a vyčerpanosťou.

To, že by niektorý stredoveký svätec či svätica mohli povedať niečo trefné k našim súčasným skúškam, sa môže zdať nepravdepodobné. No hoci Juliana z Norwichu žila približne pred šesťsto rokmi, sama zažila podobné skúšky, aké prežívame my.

Narodila sa v Anglicku v roku 1342 a aj ona prežila pandémiu – pandémiu ničivého moru zvaného čierna smrť, ktorá zabila približne tretinu európskej populácie. Neskôr počas života sa stala pustovníčkou a  vo svojej cele viedla kontemplatívny a skrytý život. A hoci sa pre toto svoje povolanie rozhodla sama, určite zakusovala izoláciu spojenú s odlúčením od spoločnosti!

Najdôležitejšie je však to, že Julianino chápanie Boha prináša nádej aj do tých najzúfalejších čias. Juliana ako tridsaťročná prežila sériu mystických vízií či zjavení, týkajúcich sa povahy Božej lásky. Našťastie pre nás ich podrobne zapísala. Výsledná kniha Zjavenia Božej lásky vykresľuje detailný obraz Pána, ktorý je dnes rovnako dojímavý, ako bol vtedy.

 

Obklopená Bohom

Cirkev v Julianiných časoch prežívala viaceré krízy. Politické spory a boj o moc rozkladali cirkevnú hierarchiu a miatli veriacich; dokonca sa zdalo, že mnohých duchovných pastierov viac zaujíma bohatstvo a moc než povolanie k svätosti. A hoci sa v Cirkvi začal presadzovať osobnejší obraz Boha, nebolo zriedkavé, že ľudia stále vnímali Boha obmedzujúcou optikou autority a trestu a Ježiša videli len ako vzdialeného bojovníka, ktorý zvíťazil nad satanom.

Práve preto je Julianin príbeh taký prevratný. Ako laička mala v dobe svojich zjavení v Cirkvi i vo svete len nepodstatné postavenie. Keďže bola pomerne nevzdelaná, svoje dielo Zjavenia Božej lásky napísala – alebo možno nadiktovala – v hovorovej angličtine a nie v cirkevnej latinčine. Stalo sa tak prvým zverejneným dielom v angličtine, o ktorom je známe, že ho napísala žena.

Najprevratnejší je však obsah jej zjavení. Po modlitbe za lepšie pochopenie Boha a utrpenia, ktoré ju obklopovalo, Juliana vážne ochorela a potom zažila zázračné a úplné uzdravenie. Následne – ešte ležiac na lôžku – začala mávať zjavenia. Každé jedno zjavenie poukazovalo na niečo iné o Bohu a jeho láske, pričom mnohé z toho bolo v rozpore s vtedajším bežným vnímaním Boha. Boh jej zjavení nebol taký vzdialený ani prehnane prísny alebo kritický. Jej sa zjavil ako dôverný, milujúci Boh, ako niekto, kto je nám „bližší ako naša vlastná duša“.

 

„On je náš odev, zahaľuje nás a obklopuje nás svojou láskou,“ napísala, „objíma nás a vedie nás vo všetkom, je stále pri nás so svojou nežnou láskou, takže nás nikdy nemôže opustiť.“

 

V jednom videní Juliana videla svoju dušu „takú veľkú, akoby to bolo kráľovstvo… zdalo sa mi, že je to nádherné mesto. V strede toho mesta sedí náš Pán, Ježiš, pravý Boh a pravý človek, slávny, najvyšší Pán… Po celú večnosť Ježiš nikdy neopustí miesto, ktoré zaujal v našej duši, lebo v nás je jeho obľúbený príbytok a domov, ktorý najlepšie pozná“.

Predstavte si: Ježiš sedí vo vašej vlastnej nádhernej duši!

 

Bezpečie v utrpení a hriechu

Samozrejme, stredovekí kresťania neboli poslední, ktorí si predstavovali Boha ako vzdialeného sudcu. Aj keď my veríme v bezpodmienečnú lásku a vernosť Boha, ťažké obdobia alebo boje s hriechom môžu zasiať do nášho srdca pochybnosti a obavy. Keď mi deň čo deň v karanténe dochádzali nápady, ako zabaviť naše rozbláznené deti, keď sme boli s manželom na seba deň čo deň kvôli vyčerpaniu mrzutí, keď som si dennodenne vyčítala, že túto skúšku nezvládam s väčším nadhľadom a statočnosťou, zdalo sa mi, že Boh mi je čoraz vzdialenejší.

V skutočnosti bol však pri mne omnoho bližšie ako inokedy. Pri jednom videní sa Juliane dostalo hlbokej duchovnej útechy, ktorá však potom náhle zmizla. „Zostala som sama so sebou, pod ťarchou starostí, unavená sama zo seba a taká znechutená svojím životom, že som ani nechcela žiť,“ napísala. „Pre moje city neexistovala žiadna úľava ani útecha okrem viery, nádeje a lásky, a tie som v skutočnosti mala, no vo svojom srdci som ich necítila.“

Tento vzorec sa opakoval: blaženosť, agónia, blaženosť, agónia. „Pochopila som, že toto videnie mi bolo ukázané preto, aby som sa naučila, že je potrebné, aby každý človek mal takéto skúsenosti, niekedy sa posilnil, inokedy ochabol a zostal sám,“ vysvetlil Juliana. „Boh si želá, aby sme vedeli, že nás bezpečne chráni rovnako v radosti aj v smútku a že nás miluje rovnako v smútku ako i v radosti.“

Boh je nablízku aj vtedy, keď nás zahlcujú správy zo sveta, keď sa nás zmocňuje neistota, keď sa pasujeme s osobnými skúškami a bojujeme s hriechom. V skutočnosti je hriech v porovnaní s naším všemohúcim Bohom a jeho láskou k nám bezvýznamný – až natoľko, že sa v Julianiných videniach ani neobjavil. „Ach, úbohý hriech!“ napísala. „Čo si ty? Si nič. Veď som videla, že Boh je všetko: Nevidela som z teba nič.“

Bez ohľadu na naše poklesky, bez ohľadu na náš emocionálny stav Boh túži po našej blízkosti v modlitbe. „Modli sa horlivo, aj keď sa ti nechce modliť,“ nabádal Boh Julianu, „lebo ti to pomáha, aj keď necítiš, že ti to robí dobre, aj keď nič nevidíš, áno, aj keď si myslíš, že sa nedokážeš modliť.“

 

Nádej do budúcnosti

Je veľmi povzbudzujúce vedieť, že Boh si nás i teraz drží tak blízko pri sebe. Napriek tomu môže byť ťažké netrápiť sa kvôli zajtrajšku. „Hovoria, že to môže trvať mesiace,“ napísala som si do denníka na jar roku 2020, keď sa začali objavovať správy o víruse. „Neviem, ako to zvládneme tak dlho.“

Boh Julianu upozornil na to, že práve takýto postoj je nebezpečný. „Boh mi ukázal, že trpíme dvoma druhmi chorôb, z ktorých nás chce vyliečiť,“ napísala Juliana: „Jednou z nich je netrpezlivosť, pretože naše problémy a utrpenie považujeme za ťažké bremeno, ktoré musíme znášať, a druhou je zúfalstvo alebo strach sprevádzaný pochybnosťami.“

Vysvetlila, že tieto choroby pramenia z nedostatku viery v Božiu lásku. „Toto poznanie najviac ignorujeme; mnohí muži a ženy totiž veria, že Boh je všemohúci a že má teda moc urobiť všetko; a veria i v to, že je nadovšetko múdry a vie, ako má všetko urobiť; ale to, že je láska a je ochotný urobiť všetko – to už je pre ich vieru problém.“

A predsa dôkaz Božej lásky k nám visí v každom kostole a pravdepodobne aj na stenách našich príbytkov: kríž. Pri niekoľkých videniach bola Juliana svedkom rôznych aspektov umučenia: krvi stekajúcej z tŕňovej koruny, z Ježišovej tvári na kríži, krvi vytekajúcej z jeho rán. Jeho utrpenie ju hlboko dojalo a Ježiš jej povedal: „Je pre mňa radosťou, potešením a nekonečným šťastím, že som pre teba znášal utrpenie, lebo keby som mohol trpieť viac, vytrpel by som to“ (kurzíva pridaná).

Bez ohľadu na skúšky si môžeme byť istí, že skutočné víťazstvo už bolo pre nás vybojované. Ježiš zvíťazil nad hriechom, a preto, ako povedal Juliane, „všetko bude dobré. Všetko bude dobré a všetko bude slúžiť na dobré“.

 

Všetko pre lásku

Okrem toho, čo Juliana sama zaznamenala, vieme o nej len málo. Krátko po svojich víziách sa stala pustovníčkou a istý čas žila kontemplujúc na samote a ponúkala duchovné vedenie návštevníkom. Na základe zmienok o nej v iných historických dokumentoch vieme, že žila najmenej do roku 1416, ale nevieme, kedy a ako zomrela.

Napriek časovej a historickej vzdialenosti sú jej Zjavenia Božej lásky dielom, ku ktorému sa budem vracať. Aj keď to najhoršie z pandémie je už za nami, pocit nestability pretrváva. Ak ma však Juliana niečo naučila, tak to, že vždy môžem dôverovať Božej láske.

„Chceš vedieť, čo tým tvoj Pán myslel?“ Ježiš sa takto Juliany opýtal, či vie, prečo dostala dané zjavenie.

„Dobre. Vedz, že tým myslel lásku. Kto ti to ukázal? Láska. Čo ti ukázala? Lásku. Prečo ti ju ukázal? Z lásky.“

Náš Boh nás nadovšetko miluje – a práve na jeho láske môžeme založiť svoju istotu. Naozaj bude všetko dobré.