Pevne sa držať Boha… aj v žiali

Trúchlili sme a Pán bol s nami
Jeff Smith

Tieto slová píšem krátko pred piatym výročím úmrtia mojej dcéry Kathleen. Každý, kto stratil blízkeho človeka, tuší, aký zármutok sme s mojou manželkou Jeannie a našimi ďalšími štyrmi deťmi prežívali v uplynulých rokoch. Veľakrát si povzdychneme pri myšlienke, že naše dievčatko ešte istý čas nebudeme môcť objať. Hoci máme vieru, predsa si často kladieme otázku: „Prečo, Pane, sme museli o Kate prísť?“

 

Katin príbeh

Kate bola naším štvrtým dieťaťom a našou druhou dcérou. Ako malá bola plná života: mala žiarivé oči, bola kreatívna, búrlivá, veselá a nebojácna. Do jej deviatich rokov sme ju volali Kejkej, pretože toto meno sa ľahko vyslovovalo jej malému bratovi Joeymu.

Ako Kate dospievala, v jej srdci sa začala rozhorievať láska k chudobným. Počas strednej školy trávila takmer každé leto dva týždne na cestách po Mexiku, kde slúžila v sirotincoch a pomáhala stavať domy pre ľudí v núdzi. Na vysokej škole strávila celé dve letá v službe v sociálnom centre v Detroite. Počas vysokej školy si vzala rok voľna, aby mohla žiť a slúžiť v Belfaste.

Krátko po skončení vysokej školy sa však snažila pomôcť niekoľkým priateľom, ktorí boli v zajatí drog. Žiaľ, stal sa skôr opak –  to Kate sa ocitla pod ich vplyvom. Vzhľadom na svoju povahu a lásku k riskovaniu jedného dňa ako dvadsaťjedenročná vyskúšala heroín. To bol pre Kate začiatok konca jej života na tomto svete.

Keď sme zistili, že užíva heroín, prehovorili sme ju, aby sa presťahovala k nám domov a snažili sme sa jej pomôcť robiť správne rozhodnutia a zbaviť sa závislosti. Kate pritom pomáhali aj súrodenci. Po roku sme však pochopili, že my sami jej nedokážeme pomôcť oslobodiť sa od závislosti. Preto sme jej povedali, že ak chce, aby sme ju ďalej podporovali, musí ísť do ľubovoľného rehabilitačného zariadenia; inak bude na to sama. V januári 2017 sa Kate rozhodla presťahovať do jedného rehabilitačného zariadenia na Floride. Po niekoľkých pobytoch v tomto zariadení a pádoch sa presťahovala do jedného domu s ďalšími mladými dospelými. Začiatkom júla, po tom, čo náš syn Joe skončil vysokú školu, sa do toho istého domu presťahoval aj on, aby mohol byť so svojou sestrou a pomohol jej pri zotavovaní. Medzi Kate a Joeom bol približne jedenapolročný vekový rozdiel a vždy si boli blízki.

 

Náš posledný rozhovor

Siedmeho augusta som zavolal Kate, aby som zistil, ako sa jej darí. Ozvala sa mi okolo piatej popoludní – práve, keď pri mne bola aj Jeannie. Kate pracovala v požičovni a predajni áut a práve dostala ocenenie za predaj. Ešte dôležitejšie však pre mňa bolo to, že deň predtým vzala so sebou do kostola svojho brata! Schyľovalo sa už k večeru, a tak som jej povedal, že ju ľúbim a že som hrdý na to, ako sa jej darí. Potom som jej pripomenul: „Kate, jediná vec, ktorá ťa môže zviesť z tejto dobrej cesty, je užívanie drog.“ „Ja viem, ocko,“ odpovedala predtým, než sa sme rozlúčili a zložili telefón.

V ten večer okolo jedenástej mi zavolal Joe. Bol to ten telefonát, ktorého sa Jeannie vždy bála. Ja som si myslel, že k nemu nikdy nedôjde. Joe povedal: „Ocko, Kate zomrela.“

Kate bola v ten večer vo svojej izbe. Povedala Joeovi, že sa chystá maľovať. (Bola totiž aj umelkyňa.) O niekoľko hodín neskôr Joe zaklopal na jej dvere a keď ich otvoril, našiel svoju sestru na podlahe. Zomrela na predávkovanie. Odniesol si ju heroín s prímesou fentanylu. Pravdepodobne ho mala pri sebe už vtedy, keď som s ňou volal. Objal som Jeannie a svoju druhú dcéru Theresu a spolu sme plakali.

 

Božia dobrota uprostred smútku

Na druhý deň ráno som priletel na Floridu. Joe ma vyzdvihol na letisku a potom sme išli rovno do domu, v ktorom žila. No skôr než sme začali robiť poriadok v jej izbe, kľakol som si k jej posteli a pozeral som sa na miesto na podlahe, na ktorom predchádzajúcu noc zomrela. Zveril som Kate Pánovi, niekoľko minút som plakal a potom som sa pustil do práce. Kate bola zberateľkou nepotrebných vecí – mala veľa vecí, ktoré som musel pretriediť.

Počas práce som si všimol kúsok papiera prilepený na stene vedľa jej postele. Bol na ňom jej rukopisom prepísaný úryvok z Písma: „Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista“ (Flp 3, 20). Tento lístok som si uložil a neskôr som si ho zarámoval.

Po niekoľkých hodinách balenia sme sa s Joeom pripravovali na odchod. Ja som mal odviezť Katino auto do Marylandu a Joe mal ísť za mnou na svojom aute. No keď som sa už pripravoval na odchod, jeden z jej spolubývajúcich mi povedal: „Kate mala ešte nejaké veci v jednej skrini na chodbe.“ Tak som našiel hotový poklad – Katine modlitbové denníky. Vedel som, že Kate sa snažila milovať Pána. Vedel som, že má vieru, ale jej denníky, ktoré si písala počas mnohých rokov, mi ukázali, aká hlboká bola jej viera. V jednom zápise napríklad píše: „Drahý Bože, viem, že vo vzťahu s tebou môžem ísť ďalej. Cítim tvoje pozvanie a vzrušenie, ktoré mi prináša. Pomôž mi ho uchopiť, pevne sa ho držať a nikdy sa ho nepustiť. Prosím ťa, odožeň Zlého. Nenechaj v mojom živote miesto pre Zlého. S láskou, tvoja dcéra Kate Smith.“

 

Dôvera v Pána

Jeannie a ja sme posledných päť rokov trúchlili nad stratou našej dcéry. Stále nám veľmi chýba. Zároveň sa však pevne držíme Pána, ktorý nám preukázal vernosť v tomto i v ďalších protivenstvách.

Aj napriek tejto strate veríme, že Božie prisľúbenia platia aj pre našu dcéru Kate a že je teraz s Pánom. A ak sme ja i Kate v Kristovi, potom som v istom zmysle pri Kate tak blízko, ako som pri ktoromkoľvek členovi svojej rodiny, ktorého môžem vidieť a objať. Počas modlitby každé ráno vzdávam Bohu chválu za jeho dobrotu a Kate v nebi robí to isté – a tak obaja spoločne oslavujeme Pána. Platia pre nás slová žalmistu: „Oslavujme jeho meno spoločne“ (Ž 34, 4). Tieto myšlienky mi prinášajú útechu, keď mi chýba.

Verím, že Pán chce, aby jeho deti dokázali prejsť skúškami, dokonca aj ťažkými skúškami, a neochabovali v dôvere v neho. Niekedy je to nesmierne ťažké. Ale Boh, váš i môj Otec, je verný a hodný dôvery. Môže sa zdať, že dopustil, že sme prišli o Kate, ale ja verím, že ju v skutočnosti zachránil pred životom plným smútku a hanby. Pán ju tak veľmi miloval, že nedovolil, aby ju Zlý uchmatol naveky. Takže áno, smútime za ňou, hoci uprostred nášho zármutku neustále s Jeannie hovoríme Pánovi: „Ty si dobrý. Si verný. Ty, náš Boh, si nám nablízku aj v našom žiali.“

Bratia a sestry, jedným som si istý: tým, že náš Pán Ježiš je pri vás a kladie na vás svoju ruku. On trpí, keď trpíte vy. Dôverujte mu. Oprite sa o neho a on vás nikdy nepustí. A nakoniec vás čaká nebo, kde už nebude viac sĺz ani bolesti (pozri Zjv 21, 4). Nech vás Duch Svätý poteší pri akejkoľvek strate, ktorú prežívate.