Ježiš kráča s tebou

12. júna 2022 |

Pri lámaní chleba k nám prichádza najbližšie, ako sa dá

Mark Hart

„Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: ,Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!‘ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol“ (Lk 24, 28 – 31).

Keď som mal šestnásť rokov, vybral som sa na mesačný výlet do divočiny. Putovali sme Montanou, Wyomingom a Oregonom. Chlapcovi, ktorý vyrastal v arizonskej púšti, tento výlet zmenil život. Nikdy predtým som nevidel také otvorené priestranstvá plné života. Okolitá krajina bola úchvatná a vzduch úplne čistý. Každú noc sme zaspávali pod oblohou posiatou hviezdami – viac hviezd som nikdy predtým nevidel.

V jeden večer si k nám prisadli naši dospelí sprievodcovia a začali nám ukazovať konkrétne súhvezdia. Bol som fascinovaný. Mal som pocit, akoby som sa noc čo noc pozeral na tieto žiarivé hviezdne „bodky“ na oblohe, ale skutočne doceniť som ich dokázal až dovtedy, keď mi ich niekto „spojil“.

Na túto scénu si často spomínam, keď čítam alebo počúvam Lukášov príbeh o dvoch učeníkoch na ceste do Emáuz. Bolo veľkonočné ráno a oni kráčali z Jeruzalema do dediny Emauzy, ktorá bola odtiaľ vzdialená asi dvanásť kilometrov. Ako kráčali, rozprávali sa o veciach, ktoré ich trápili. Dúfali, že Ježiš „je ten, ktorý vykúpi Izrael“, ale nedávno ho ukrižovali (porov. Lk 24, 21). Podobne ako mnohí iní učeníci, aj oni sa obávali, že jeho smrť znamená, že nebol tým Bohom prisľúbeným Mesiášom. Nečakali totiž, že Ježiš podstúpi takú ponižujúcu smrť na kríži.

Sám Ježiš sa priblížil a opýtal sa pocestných na ich „príbeh“. Učeníci ho nespoznali a nevedeli, kto sa to k nim pripojil. A tak začali rozprávať o všetkom, čo sa im stalo. Odhalili pritom nielen svoje zlomené srdcia, ale aj zmarené nádeje a sny, ktoré boli teraz mŕtve a pochované spolu s ich milovaným rabbim. (Všimni si, ako sa Ježiš zaujímal o nich samých a aj o ich utrpenie.)

Po tom, čo si ich Ježiš vypočul, začal dokopy spájať príbehy z Písma a ukazovať im súvislosti. Vysvetlil im, kým vlastne je a prečo musel zomrieť. V podstate im „pospájal bodky“ – podobne ako mne kedysi niekto pospájal hviezdy na oblohe do súhvezdí.

Pravda o Ježišovej prítomnosti

Tento príbeh ilustruje dve dôležité pravdy. Po prvé, Kristus je prítomný. Je pri nás, aj keď si to neuvedomujeme. Ešte väčšmi sa k nám približuje najmä vo chvíľach smútku a utrpenia a kráča popri nás. Neopúšťa nás vo chvíľach skúšky – neustále sa s nami stretáva v rozpoložení, v ktorom sme, a vedie nás tam, kam chce. Aby bol s nami, bude putovať až na kraj sveta. Stále k nám prichádza a ukazuje nám, ako pôsobí v našom živote – ak máme oči viery, ktorými by sme to uvideli.

Ku „spojeniu posledných bodiek“ však dochádza až vtedy, keď títo dvaja učeníci začnú s Ježišom stolovať. Pri lámaní chleba im on, vzkriesený Kristus, zjavuje svoju skutočnú prítomnosť. To nesmierne presahuje všetko, v čo títo dvaja učeníci dúfali alebo čo považovali za možné. No príbeh z Emáuz odkrýva ešte aj inú pravdu: Ježiš je najhlbšie prítomný v Eucharistii. Je tu pre nás. Nezastavil sa pred ničím, aby nám bol nablízku; dokonca zašiel až tak ďaleko, že k nám prichádza pod tými najjednoduchšími spôsobmi – pod spôsobom chleba a vína. Takže aj keď necítime Božiu prítomnosť, bezpochyby vieme, že v Eucharistii je skutočne s nami, so svojím telom a krvou, dušou i božstvom.

Podobne ako dvaja učeníci na ceste do Emáuz, aj my sa môžeme stretnúť so vzkrieseným Kristom pri lámaní chleba. Aj to je dar, ktorý presahuje naše najsmelšie nádeje a sny. Boh vesmíru, ktorý nám odpustil všetky hriechy, sa sprítomnil na oltári nielen preto, aby sme sa mu mohli z diaľky klaňať. Keď ho jeme, prijímame ho do svojho tela, srdca a mysle. Keď nám „spája bodky“ tým, že sa zjavuje v eucharistickom chlebe a víne, prichádza k nám tak blízko, ako je to len možné na tejto zemi.

Modli sa a uvažuj

V Mojžišových časoch prebývala Božia prítomnosť a sláva v posvätnom stane, ktorý sa nazýval stánok stretnutia či svätostánok. Ten stál uprostred tábora počas putovania Izraelitov púšťou ako pripomienka toho, že Pána majú mať v centre svojho života.

Boh povedal Mojžišovi, ako má stan vyzerať a čo v ňom má byť. Naše kostoly a svätyne sú i dnes vytvorené podľa vzoru tohto pôvodného stánku a svätostánky v našich kostoloch i dnes obsahujú Božiu prítomnosť a slávu, pretože Ježiš naďalej prebýva medzi nami v Najsvätejšej sviatosti (Jn 1, 14).

Nech ti tento týždeň červené svetlo pri svätostánku pripomína, že Kristus je na tomto mieste skutočne a plne prítomný. Uznať túto jeho prítomnosť môžeš niekoľkými spôsobmi. Skús nasledovné:

Na svätú omšu príď skôr, aby si sa mohol v tichosti pomodliť.
Kľakni si a vzdaj úctu Kristovi prítomnému vo svätostánku.
Plne sa zapoj do počúvania Božieho slova – nielen ušami, ale aj hlavou a srdcom.
Venuj pozornosť obsahu každej modlitby, ktorú počuješ, a úprimne na ňu odpovedaj.
Počas premenenia pros Ducha Svätého, aby ti otvoril oči a srdce, aby sa ti Ježiš mohol zjaviť vo svojej sláve.

Keď budeš prijímať Ježiša vo svätom prijímaní, poďakuj mu, že ťa pozval tak blízko k sebe. A popros ho o všetky milosti, ktoré potrebuješ na to, aby si bol jeho učeníkom.