Živé svedectvo o sile spoločenstva

Príbeh katolíckej Misie svätého Gabriela

Iris Chavezová

Rozmýšľal si niekedy nad tým, ako vzniklo vaše farské spoločenstvo alebo ako vyzerala prvá svätá omša vo vašej farnosti? A možno si sa pri nejakom krste či birmovke zamýšľal nad tým, koľko nových členov vaša farnosť za celé tie roky prijala. Pre mňa to je oveľa ľahšie – mala som totiž to šťastie byť na prvej svätej omši, ktorú sme slávili s našou farskou rodinou. Tou rodinou je katolícka Misia svätého Gabriela v severnej Virgínii a ja som súčasťou tohto spoločenstva veriacich od jeho začiatku.

 

Hlad po Pánovi

Všetko sa to začalo v chladný, ale krásny Štedrý večer v roku 2010, keď asi dvesto ľudí prešlo zimnými ulicami Manassas Parku a zaplnilo miestne komunitné centrum. Páter Juan Puigbo, farár pôsobiaci v Kostole všetkých svätých v Manassase, si uvedomil dôležitú potrebu rastúcej komunity španielsky hovoriacich farníkov. Mnohí z nich nehovorili po anglicky a niektorí mali problém s dopravou do farnosti. Okrem toho túžili po svätej omši v španielčine. Keď otec Juan videl ich hlad, požiadal farára, otca Boba Cilinského, o povolenie zhromaždiť prostriedky potrebné na slávenie vianočnej svätej omše v španielčine.

V tú noc sme rovnakým tichým a mocným spôsobom, akým prišiel Pán na prvé Vianoce, zažili narodenie čohosi, z čoho sa mala vykľuť naša nová farská rodina. Zhromaždené spoločenstvo pocítilo Božiu prítomnosť tak silno, že požiadalo otca Boba, aby mu pomohol pokračovať v spoločných bohoslužbách v španielčine.

Nasledujúci rok sa počas celého Pôstneho obdobia slúžili v španielčine nedeľné sväté omše. Tentoraz sa omše slávili v telocvični toho istého komunitného centra – v oveľa väčšom priestore, aby sa tam pomestili všetci ľudia, ktorí sa o týchto svätých omšiach dozvedeli. Ľudia dobrovoľne odpracovali stovky hodín, aby sa tieto omše mohli uskutočniť – boli medzi nimi aj Roando a Morena Rodriguezovci a ich deti. Týždeň čo týždeň sa táto rodina starala o prevoz ozvučenia do telocvične a o prípravu celého bohoslužobného priestoru: stoličiek, reproduktorov, sviečok, oltára a všetkého, čo bolo potrebné na slávenie liturgie.

 

Nákazlivá viera

Morena si spomína, ako boli spočiatku nervózni, ale aj na to, ako im Boh pokoj a odvahu zhostiť sa tejto obrovskej úlohy. „Po tom, ako sme sa za to ako rodina modlili,“ povedala, „sme to vnímali ako nový začiatok našej cesty viery. Spočiatku sme sa obávali, že urobíme chyby, keď sa budeme každý týždeň snažiť za 45 minút premeniť telocvičňu na dôstojné miesto na konanie bohoslužieb. Ale vedeli sme, že Boh je s nami a vedie nás prostredníctvom otca Juana a ďalších kňazov, ktorí k nám prichádzali. Počas toho Pôstu sme sa naučili lepšie spolupracovať ako jedna rodina. A keď sme spoznali rôzne liturgické prvky a ich používanie, svätá omša nám začala dávať oveľa hlbší zmysel.“

Radostná viera tohto nového spoločenstva bola nákazlivá. Čoraz viac ľudí začalo hľadať spôsoby, ako pomôcť. Aj keď mnohí z nich mali dve zamestnania, starali sa o rodiny a nemali veľa času ani iných prostriedkov, predsa sa začalo hlásiť veľké množstvo dobrovoľníkov. Čoskoro začali vznikať rôzne služby – pre komunitu veriacich, ale aj pre ľudí mimo nej. Celé rodiny si uvedomili, aké sú pre toto nové spoločenstvo dôležité, a mnohí z nich sa stali uvádzačmi, lektormi, mimoriadnymi vysluhovateľmi svätého prijímania, kantormi a členmi zboru. Pri spätnom pohľade na to všetko Morena Rodriguezová hovorí: „Nevedeli sme, do akej miery sa spoločenstvo rozrastie, ale teraz vidíme, že Boh použil našu prácu na vytvorenie niečoho úžasného.“ Vytvorilo sa živé spoločenstvo.

Pôstne sväté omše v španielčine boli také úspešné, že v nasledujúcom roku sa takéto liturgie konali každú nedeľu. Vďaka tomu vzniklo mnoho ďalších služieb vrátane modlitbovej skupiny, ktorá je pre misiu naďalej kľúčová, program kresťanskej iniciácie dospelých a aj mnohé iné programy na formáciu viery v španielčine. A vznikla aj potravinová banka, ktorá je otvorená ešte širšej komunite.

 

„Prečo práve ja?“

Raul Garcia bol jedným z prvých ľudí, ktorí sa zapojili do programu kresťanskej iniciácie dospelých. Prihlásil sa len preto, aby mohol prijať sviatosti. „Keď som po prvýkrát prišiel na tento program,“ spomína, „dozvedel som sa, že tam budem musieť chodiť každý týždeň na pár hodín. Robilo mi to veľké starosti, pretože som mal veľa povinností. Myslel som si, že toho bude na mňa priveľa. Ale keď som sa začal dozvedať viac o Pánovi, o svojej viere a o našej Cirkvi, zamiloval som si to.“

Počas tohto procesu sa Raul zmenil – nielen vďaka stretnutiu s Bohom, ale aj vďaka spoločenstvu, ktoré v Kostole svätého Gabriela spoznal. Po prijatí sviatostí sa naďalej zúčastňoval na nedeľnej svätej omši a nakoniec sa sám stal koordinátorom programu kresťanskej iniciácie dospelých. Teraz aktívne pôsobí ako vedúci aj v iných misijných službách.

Nezmenil sa však len Raulov život, ale aj život jeho rodiny. Jedna z jeho dcér začala ešte ako dievča spievať v zbore a po pár rokoch sa ujala úlohy klaviristky a sólistky. Mnohí členovia farského spoločenstva sledovali nielen to, ako rastie jej talent, ale najmä to, ako rastie jej viera. Jej príbeh dobre zachytáva dôležitosť tohto spoločenstva v živote svojich členov.

„Neslúžime preto, že to považujeme za svoju povinnosť, ale robíme to z lásky k Pánovi,“ hovorí Raul. Je presvedčený, že jedným z najväčších darov toho, že sú súčasťou tejto misie, je „rast, ktorý sme videli v našej rodine. Sme súčasťou nielen misijného spoločenstva, ale aj veriacej rodiny. Poznáme každého človeka v tejto misii. Spojenie, ktoré máme s ostatnými členmi, je skutočné a prináša nám veľmi veľa. Niekedy sa sám seba pýtam: ,Prečo práve ja?‘ A: ,Prečo práve moja rodina?‘ Ale uvedomil som si, že to Boh hľadá nás a chce, aby sme sa k nemu priblížili“.

 

Vy ste cirkev

No neutužili sa len vzájomné vzťahy v rodine Garciovcov; aj mnohých iných z nás v našej komunite sa dotkla láska, ktorú cítime k Bohu a k nášmu farskému spoločenstvu. Táto láska je taká silná, že vytvára energiu a odhodlanie privádzať ďalších ľudí k viere. A Boh naše úsilie nesmierne požehnáva! Vďaka tomu, že počet našich účastníkov na svätých omšiach každú nedeľu narastá, bola v roku 2017 oficiálne založená Misia svätého Gabriela. V tom čase sme mali jednu nedeľnú omšu s priemernou účasťou tisíc ľudí. Dnes slúžime našej komunite dvomi nedeľnými svätými omšami, ktoré sú obe nabité ľuďmi, ktorí spolu radostne oslavujú Pána. A ich počet stále rastie.

Mnohí ľudia prišli do našej komunity preto, že im o nás niekto povedal, alebo vďaka tomu, že ich osobne pozval nejaký priateľ, príbuzný či sused. Bez ohľadu na to, v akom bode svojej cesty viery sa naši noví členovia nachádzali, keď k nám prišli, ich skúsenosť so spoločenstvom ich priviedla bližšie k Bohu.

Božia láska, láska k Cirkvi a láska k nášmu spoločenstvu aj dnes priťahuje mnohých, ktorí chcú svoj život zamerať na Krista, ale doteraz na to nemali celkom vhodné prostriedky. Keď kňazi a iní veriaci navštívia našu misiu, vidia viacgeneračné rodiny zapojené do nedeľnej svätej omše. Vidia mnohých členov komunity, ktorí sa s radosťou venujú dobrovoľníctvu a starajú sa jeden o druhého a o nových členov. Vidia aktívne spoločenstvo, ktoré sa spolu modlí, učí a slávi.

Návštevníci nám často hovoria: „Možno nemáte kostol z tehál, ale vy ste živý kostol, vy ste živá cirkev.“ Keď sa rozprávate s ľuďmi zapojenými v tejto misii, uvedomíte si, aký silný vplyv môže mať spoločenstvo na cestu viery človeka. Všetci si uvedomujeme, že nás čaká ešte veľa práce, ale vieme, že nás vedie Boh, keďže „všetci sme boli pokrstení v jedno telo“ (1 Kor 12, 13). Vieme, že keď sa snažíme žiť ako jeden, môžeme byť súčasťou neprestajného Božieho hľadania duší. A vieme, že tak ako sa tešíme, keď vidíme, ako Boh premieňa život ľudí tu na zemi, budeme sa jedného dňa radovať v nebi, pretože sme si navzájom pomohli dôjsť do cieľa našej cesty.