Nepotrvá to večne

Annete Ibinghová

Pred desiatimi rokmi, keď som išla domov z práce, na mňa niekto zaútočil. Zhodil ma na zem a dobodal ma. Pri úteku mi vzal osobné veci a nechal ma na milosť a nemilosť smrti. Zobudila som sa v úzkej nemocničnej chodbe, kde okolo mňa so sklonenými hlavami pobehovali sestry a lekári.

Počula som, ako jeden z lekárov hovorí: „Podávam jej teraz liek.“ Nejaký zachmúrený muž sedel oproti mojej posteli a snažil sa mi vysvetliť, čo so mnou nie je v poriadku. Pýtal sa ma na rôzne veci, no ja som jeho slovám nerozumela. Neskôr som sa dozvedela, že som utrpela poranenie mozgu a mala som roztrhnutú slezinu.

V nemocnici som prežívala trýznivú bolesť. Videla som len rozmazane a všetko okolo mňa mi znelo akosi tlmene a nedávalo zmysel. Prichádzali návaly strachu a úzkosti. Prečo sa to muselo stať práve mne? Prečo Boh dopustil, že sa mi stalo niečo také strašné?

 

Väzňom vo vlastnom dome

Moja rehabilitácia prebiehala pomaly. Zdalo sa, že všetci ostatní v nemocnici sa zotavujú rýchlo, no ja jediná som tam zostávala jeden týždeň za druhým. A týždne sa postupne premenili na mesiace. Premáhal ma smútok, no keď ma prišli navštíviť moji príbuzní a priatelia, nedokázala som sa s nimi o tom ani porozprávať.

O celých desať mesiacov neskôr ma lekári konečne pustili domov. No smútok a strach sa ma pevne držali aj ďalej. Ak som chcela prejsť čo i len po ulici, musel byť niekto so mnou a držať ma za ruku. Niekoľkokrát som pocítila panické ataky; zvlášť som sa bála pri pohľade na každého mladého muža, ktorý mi čo i len vzdialene pripomínal môjho útočníka. Neustále som sa obzerala, či ma niekto nesleduje. Bolo to strašné. Chcela som späť svoj život, no moje myšlienky a strach ma držali v zajatí.

Často som plakala, až kým som nezaspala; úpenlivo som pritom prosila Pána, aby ma upokojil a oslobodil ma od mojej úzkosti. No zdalo sa, že je voči mojim modlitbám hluchý. Stala som sa väzňom svojej izby, pretože som ani za svet nechcela vyjsť z domu. Aspoň tu som v bezpečí, hovorila som si. No bola som veľmi osamelá.

 

Strašný smrad

Raz ráno som po prebudení zacítila otrasný smrad. Keď som vykukla z okna, zistila som, čo sa stalo: nákladiak plný hnoja narazil priamo do prednej záhradky pred naším domom! Vodič nákladiaku viezol tento hnoj zo slepačej farmy chudobným hospodárom a farmárom, ktorí žili kúsok od nás.

Dúfala som, že bude čím skôr pokračovať v ceste, no zarazená som sa pozerala na to, ako mama kráča s vedierkom v ruke k vodičovi a pýta sa ho, či by si mohla trochu z tých kuracincov nabrať. „Mama!“ skríkla som na ňu. „Čo s tým ideš robiť? Nemohla si ho už nechať odísť?“ Mama sa na mňa s láskou pozrela. „Prepáč mi, zlatko, no budeš to musieť pár hodín vydržať.“ Namrzene som prijala túto maminu nejasnú odpoveď. Aj vodič nákladiaka sa usmieval. „Čoskoro to pochopíš,“ dodal. Mama potom vedierko s kuracincami vzala do zadnej záhradky.

O dva týždne neskôr som naozaj pochopila, čo mama a ten vodič mysleli, keď povedali, že sa to všetko vysvetlí. Zelenina mojej mamy, ktorá predtým vädla, teraz rástla a bola silnejšia a zelenšia než kedykoľvek predtým. Ako som tak sedela pri jedálenskom stole a pozerala som sa v ten večer na tanier, bola som rada, že mama dala „tie smradľavé veci“ do našej záhrady. Hnoj, ktorý ma svojím smrad dráždil tak, až som si myslela, že z toho umriem, spôsobil, že tieto rastliny rozkvitli a priniesli krajšiu úrodu než kedykoľvek predtým.

„Chcem byť ako vy“

Po večeri som si vzala fľašku vody a vyšla som sa poprechádzať do záhrady. Pri pohľade na tieto rastlinky som pocítila veľký pokoj. Vyzerali také pokojné. Vánok ohýbajúci stromy a pohľad na nedotknuté lúky, rozprestierajúce sa za touto malou záhradkou, do mňa vniesli taký pocit slobody, aký som už dlho necítila. V ten večer som zakúsila Božiu prítomnosť. Ako som tam tak stála sama s týmito rastlinami, vedela som, že budem opäť v poriadku.

Uvedomila som si, že aj ja som podobne ako tieto rastliny prežila – vo forme útoku a hospitalizácie – „pohnojenie“. No dokázala som to pohnojenie prijať, načerpať z neho silu a rozkvitnúť. Pochopila som, že s Kristom dokážem prekonať čokoľvek.

Od toho dňa sa zlepšili moje vzťahy s rodinou i s priateľmi. Dokázala som sa im otvoriť a dokážem si užívať každú hodinu, ktorú s nimi trávim. Aj oni sa so mnou podelili o svoje obavy, problémy a radosti. Každý takýto okamih bol pre mňa veľkým Božím darom a ja som si ho nenechala ujsť.

Uverila som, že podobne ako rastliny, ktoré prekvitali a rástli napriek smradu, ktorý bol vôkol nich, Boh môže použiť „puch“ toho, čo sa mi stalo, na moje posilnenie. On mohol dokonca spôsobiť, aby sa táto bolestivá skúsenosť premenila na niečo krásne.

„Chcem byť ako vy,“ zašepkala som jemne rastlinám v našej záhrade. „Chcem mať vašu dôveru, že Boh má moc oslobodiť ma a že sa môžem slobodne radovať a kochať vo svetle Slnka spravodlivosti.“

Odvtedy mi Boh udelil väčšiu dôveru v neho. Dokázala som načerpať silu z jeho slova a pochopiť, že on ma skrz-naskrz uzdravuje. Teraz už netrávim veľa času sama vo svojej izbe a už ani nepotrebujem, aby ma počas prechádzky niekto držal za ruku. Mám ešte pred sebou kus cesty k úplnému uzdraveniu, no cítim pokoj, pretože viem, že môj nebeský Otec putuje po tejto ceste spolu so mnou.