Posolstvo kerygmy, ktoré ľuďom mení život

Interview s otcom Johnom Riccardom

Karen Edmistenová

Radi šírime dobré správy. Či už ide o úžasné objavy, zábavné novinky (akou je napríklad to, keď tvoj obľúbený športový tím kúpi nového hráča) alebo vzrušujúce rodinné oznámenia, jednoducho druhým radi oznamujeme správy, ktoré nás nejakým spôsobom formujú.

Pápež František chápe, že spoločné prežívanie a delenie sa o dôležité udalosti patrí k podstate prežívania našej viery. Práve preto hovorí, že ohlasovanie evanjeliového posolstva – ktoré sa často označuje aj slovom kerygma – je dôležitou súčasťou novej evanjelizácie, za ktorú sa Cirkev modlí. Pápež František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium píše:

„Znovu sme objavili, že aj v katechéze základnú úlohu má prvé ohlásenie, čiže ,kerygma‘, ktorá musí stáť v centre evanjelizačného úsilia a každej snahy o cirkevnú obnovu… Niet nič solídnejšieho, hlbšieho, istejšieho, konzistentnejšieho a múdrejšieho ako práve toto ohlasovanie. Celá kresťanská formácia je predovšetkým prehĺbením kerygmy“ (164 – 165).

Aby sme lepšie pochopili, aké dôležité miesto má kerygma, porozprávali sme sa o tom s otcom Johnom Riccardom, kňazom z Detroitskej arcidiecézy, ktorý o tejto téme káže veľmi často.

 

Slovo kerygma nepatrí medzi slová, ktoré by sme používali každý deň. Čo toto slovo vlastne znamená?

Kerygma po grécky znamená „ohlasovanie“. Označuje základné posolstvo evanjelia. No „základné“ neznamená „bežné“. Keď svätý Pavol hovorí, že „evanjelium je Božou mocou na spásu všetkým, čo veria“ (Rim 1, 16), nemyslí tým Evanjelium podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Myslí tým ohlasovanie toho všetkého, čo Boh pre nás vykonal vo svojom Synovi Ježišovi. Myslí tým kerygmu.

 

Prečo je kerygma taká dôležitá?

Mnohí ľudia si myslia, že evanjeliové posolstvo je akousi obyčajnou správou alebo, a to je ešte horšie, zaujímavým príbehom. No ono je čímsi oveľa väčším. Všetci sme sa narodili pod mocou hriechu a smrti. Cítime to aj z vlastnej skúsenosti. Všetci sme už prežili (alebo prežijeme) smrť milovaného a blízkeho človeka. A všetci sme už zažili aj ten strašný okamih, keď sme si uvedomili, že sme sa rozhodli urobiť nejaké veci napriek tomu, že sme ich nemali urobiť, nechceli urobiť alebo ich dokonca nenávidíme! To sa stalo preto, lebo sme sa narodili v zotročení týmto silám. A radostná správa kerygmy znie, že Ježiš sa stal človekom, aby nás zachránil a vyslobodil nás z moci hriechu a smrti. Ak toto nie je oveľa viac ako „správa“ alebo „rada“, tak potom neviem, čo to je!

 

Čo sa teda stane, keď si toto posolstvo vypočujeme a prijmeme ho ako radostnú zvesť, ktorou ono aj naozaj je?

Získavame svoj život späť. Od života bez nádeje prechádzame k životu s nádejou. Uvedomujeme si: „Boh s mojou situáciou niečo urobil. Tým, že ma zachránil, odpovedal na najhlbšiu túžbu môjho srdca – na túžbu vedieť, že som milovaný.“ Ježiš hovorí, že prišiel „hlásať evanjelium chudobným, oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18 – 19). Toto všetko zakusujeme, keď vo viere prijmeme to, čo pre nás Ježiš vykonal svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.

 

Keď o tom hovoríte, používate niekedy aj termín „Príbeh“.

Keď hovorím o „Príbehu“, myslím tým biblický spôsob nazerania na veci. Každý máme svoj pohľad na svet, to, ako pozeráme na veci a vyhodnocujeme ich. Tento Príbeh je biblický pohľad na svet, alebo, ak chcete, sú to akési biblické okuliare, cez ktoré hľadíme na svet. Tento Príbeh pozostáva zo štyroch častí: dobrota stvorenia; hriech a jeho dôsledky; Božia reakcia na náš hriech; a naša reakcia na to, čo urobil Boh. Ja tieto štyri časti zvyknem preformulovať do týchto štyroch otázok: Prečo je niečo a nie nič? Prečo je všetko také dobabrané? Čo – ak vôbec niečo – s tým urobil Boh? Ako by som mal na to odpovedať? Tieto štyri otázky sa dajú zredukovať ešte viac – na štyri slová: stvorený, zajatý, zachránený, odpoveď. Toto je „Príbeh“.

 

Tá premena, o ktorej hovoríte, je nejaký konkrétny moment premeny alebo ide skôr o niečo, na čom musíme ďalej pracovať my a aj Boh?

Oboje. Svätý Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Catechesi tradendae napísal, že počiatočné ohlasovanie evanjelia by malo „otriasť človekom a priviesť ho k rozhodnutiu oddať sa Ježišovi Kristovi cez vieru“ (25). Inými slovami, je to okamih, keď si človek vypočuje evanjelium tak, že mu to zmení život. Sloveso „otriasť“ nepoužívame pri opise reakcie na nejakú nudnú správu alebo zaujímavú, hoci i múdru radu. Evanjelium je sila. Zároveň sa však človek musí rozhodnúť, podrobovať sa vo viere Bohu nanovo každý jeden deň.

 

Ako sa čo možno najlepšie podeliť o evanjelium?

Neexistuje len jeden jediný spôsob. Veľmi cenné je, keď ľuďom vyrozprávame svoje vlastné svedectvo – svoju skúsenosť s tým, čo Boh vykonal a stále robí v našom živote. Zároveň je nesmierne dôležité vedieť, ako im tento Príbeh – tieto „biblické okuliare“ – predstaviť. A keďže, ako hovorí svätý Pavol, evanjelium má moc, môžeme veriť, že jeho ohlasovanie má vplyv na život človeka. Takže potrebujeme prežiť tento príbeh a podeliť sa oň.

Mnohí ľudia, tak v Cirkvi, ako aj mimo nej, nikdy nepočuli evanjelium v príťažlivej a atraktívnej forme, teda tak, že by sa vďaka tomu mohol zmeniť ich život. Nedostatok povedomia a osobnej skúsenosti (toho, čo pre nás Boh vykonal) často spôsobuje nepokoj, spory, nejednotu a beznádej v našom svete. Liek na tieto problémy nenájdeme v žiadnych politických či legislatívnych riešeniach. Hoci sú aj tieto oblasti dôležité, nemôžu napraviť základný problém, ktorým je ľudské srdce. Boh však môže zmeniť ľudské srdce a svojou milosťou a mocou môže premeniť ľudí, ktorí boli kedysi nepriateľmi, na mužov a ženy, ktorí sa budú navzájom milovať a brať sa ako bratia a sestry. Ako mi neustále hovorí jeden môj priateľ, ktorý je misiách: „Zachránení ľudia zachraňujú ľudí.“ Chcem teda, aby sa ľudia stretli s mocou evanjelia a zmobilizovali sa na misiu a vydali sa zachraňovať druhých!