Pre dopravu zadarmo
nakúpte ešte za 35,00
Košík. 0,00

Ešte sme len na začiatku

Aaron Richards

Vyrastal som ako najstaršie zo šiestich detí v milujúcej a zbožnej rodine na farme v Ohiu neďaleko mesta Columbus. V lete po deviatom ročníku som dostal pozvanie slúžiť v centre pre mladých, ktoré v lete robievalo tábory. Hľadali vtedy vedúcich na prvú sezónu. Miesto mi zaistil môj pôsobivý životopis (v ktorom sa okrem iného písalo, že som najstaršie zo šiestich detí). Počas toho leta som si túto službu zamiloval – odchádzal som odtiaľ presvedčený, že do služby mladým chcem byť zapojený po celý život. A bol som presvedčený aj o tom, že chcem slúžiť po boku dievčaťa menom Monica, ktoré som tam stretol.

Počas prvých mesiacov na univerzite som začal chodievať na stretnutia, ktoré viedla skupina katolíckych misionárov. S podporou svojich rovesníkov, ktorí bol tiež katolíci a aktívne sa usilovali o svätosť a prehlbovanie vzťahu s Ježišom, som zistil, že Boh je mojím Otcom a že chce, aby som s ním mal osobný vzťah. Po prvý raz v živote som zakúsil, ako sa mi Boh prihovára v modlitbe.

 

Obojsmerný rozhovor

Modlitba bola súčasťou môjho života už od detstva, no ja som ju vždy považoval skôr za čosi jednosmerné. Recitoval som isté slová a Boh ich počúval. Nikdy mi neodpovedal. No jeden z misionárov, pôsobiacich na univerzite, mi raz ráno, keď sa so mnou pomodlil slová mojej rannej modlitby, navrhol, aby som sa pokúšal počúvať Boží hlas.

Nevedel som, čo presne by som mal robiť, a tak som si vytiahol svoj diár a opýtal som sa Boha, čo si o mne myslí. Na môj údiv moju myseľ zaplavili slová povzbudenia a útechy. Ledva som dokázal všetko spisovať, tak rýchlo prichádzali! Mal som pocit, akoby sa pretrhla hrádza ticha a začala sa do mňa vlievať Božia láska. Horko-ťažko som dokázal udržať na uzde svoje nadšenie z toho, že Boh sa skutočne prihovára mne!

Počúvanie Božieho hlasu sa stalo súčasťou mojej každodennej modlitby. Prosil som Boha o múdrosť v náročných situáciách a často som vnímal, že mi odpovedá a vedie ma prostredníctvom akéhosi vnútorného hlasu.

Po skončení univerzity som sa oženil s Monicou, so svojou láskou z letného tábora, a začal som pracovať v centre, kde sme sa stretli. Po siedmich rokoch šťastného manželstva sme už mali tri deti. Zdalo sa, že všetko ide tak, ako má. No ja som bol akýsi nespokojný. Tá sviežosť a horlivosť, ktorá poznačovala prvé roky mojej služby mladým, sa začala postupne premieňať na suchú rutinu.

Jednu nedeľu som sedel pred svätostánkom a pripravoval som sa na večerné stretnutie mladých. Odrazu som si uvedomil niečo strašné: nedokázal som si spomenúť, kedy som naposledy počul v modlitbe Boží hlas. Večerný program s mladými som už nejako prežil, no počas nasledujúcich týždňov a mesiacov som sa snažil zistiť, ako to napraviť a vrátiť sa do takého stavu, ako to bolo predtým. Bránil mi v počúvaní Boha nejaký hriech? Išiel som na spoveď, no stále som nedokázal započuť jeho hlas. Celých deväť mesiacov sa v tomto smere nič nemenilo, a tak som si povedal, že toto asi znamená dospelosť. Rezignoval som v domnienke, že medzi Bohom a mnou bude takáto priepasť už stále.

 

Bariéra padá

V januári nasledujúceho roku som na jednej konferencii sprevádzal skupinu vysokoškolákov. Pri jednej prednáške nás rečník vyzval, aby sme sa v modlitbe prihovorili za človeka, ktorý je vedľa nás. Opäť mi zišla na um moja túžba počuť Boží hlas, a tak som študenta, ktorý bol vedľa mňa, poprosil, aby sa pomodlil za to, aby som znovu počul Boží hlas. Keď sme sa domodlili, prednášajúci nás požiadal, aby sme si všetci zavreli oči a poprosili Ježiša, aby vstúpil do našej predstavivosti.

Keď som zavrel oči, užasol som. Je tu. Bol tam; a jasnejší než akýkoľvek obraz alebo maľba, akú som kedy videl! Držal som oči zavreté tak pevne, ako to len išlo; cítil som totiž, že Pán ma volá, aby som kráčal za ním. Išli sme po akejsi chodbe k nejakej prázdnej miestnosti. Keď sme tam prišli, cítil som, ako mi nežne položil ruku na plece. No potom mnou – na moje prekvapenie – začal triasť. Hoci to bolo veľmi nezvyčajné, necítil som strach ani úzkosť – dokonca ani vtedy, keď sa mi roztriaslo celé telo!

Oči som mal stále zavreté, no akoby som videl, ako zo mňa opadávajú akési črepy. Cítil som sa stále ľahší a vedel som, že Ježiš odstraňuje prekážku, ktorá mi bráni počuť hlas Otca. Ako dieťa, ktorému po dlhých a nepríjemných rokoch konečne zložia strojček na zuby, som potom chcel otestovať, aké to teraz je, a tak som sa opýtal: „Otče, si tu?“ Jeho odpoveď prišla okamžite: „Som tu, syn môj.“ Prekypoval som radosťou a tiekli mi slzy.

Na druhý deň ráno som sa modlil: „Bože, keby si ku mne už nikdy neprehovoril, táto jediná skúsenosť by mi stačila.“ Na moju radosť som však pocítil, ako mi hovorí: „Ešte sme len na začiatku!“

 

Nový začiatok

Toto stretnutie s Ježišom neovplyvnilo len môj modlitbový život, ale dalo mi aj novú radosť do manželstva, obnovilo silu môjho otcovstva a nanovo vo mne prebudilo pocit, že moja práca je dobrodružstvo. Začal som vidieť Boha konať novými spôsobmi vrátane telesných uzdravení, ktoré sa udiali ľuďom po tom, čo som sa za nich modlil. Jedinečným Božím riadením sa to časovo prekrývalo s obdobím najväčšieho rastu nášho centra.

Aj keď táto skúsenosť mala obrovský vplyv na môj život, predsa i ja stále prežívam chvíle, keď sa cítim od Boha akýsi odpojený či odcudzený, alebo mám problém vnímať jeho prítomnosť. No naučil som sa zostať vtedy pevný vo svojej odovzdanosti jemu a pamätať si, čo mi už povedal, a prosiť druhých ľudí o modlitbu za to, aby som to prelomil. Dokonca aj vtedy, keď sa v práci vynoria ďalšie problémy alebo keď strácam istotu, alebo sa poddávam strachu, viem, že som milovaný Boží syn a že „sme ešte len na začiatku“!