Pre dopravu zadarmo
nakúpte ešte za 35,00
Košík. 0,00

Ticho nie je neprítomnosť

Nikdy nepodceň hodnotu času

Mike Schmitz

V roku 1977 dvaja psychológovia – Daniel Kahneman a Amos Tversky – urobili štúdiu, ktorou chceli dokázať, ako ľahko možno podceniť množstvo času potrebného na vykonanie nejakej úlohy. Nazvali to „klam plánovania“. V tejto štúdii zistili, že pri prognózovaní majú ľudia sklon nebrať do úvahy predchádzajúce dáta. Hoci sme už kedysi realizovali rovnaký projekt a zabral nám isté množstvo času, myslíme si, že tentoraz nám zaberie menej. Vlastne si myslíme, že nám zaberie len polovicu času, ako v skutočnosti zaberie.

O pár rokov nato napísala článok o tomto „klame plánovania“ jedna žena. Zistila totiž, že týmto klamom trpí aj ona sama. V článku opísala, ako maľovala päť izieb vo svojom dome. Keď začínala maľovať prvú, vravela si: „Stihnem to cez víkend, veď to nie je veľká izba.“ No trvalo jej to mesiac. No keď išla maľovať druhú izbu, povedala: „Dobre, viem, že maľovanie tej predchádzajúcej izby mi zabralo celý mesiac, no táto izba by sa mohla podariť za víkend.“ Opäť jej to trvalo mesiac. Na tretí raz si povedala: „Dobre, tentoraz sa už nedám obalamutiť. Teraz už naozaj viem, ako to treba urobiť, takže som si istá, že to stihnem za víkend.“ A opäť jej to trvalo mesiac. A to isté sa odohralo pri každej jednej z pätice izieb, ktoré chcela vymaľovať.

 

Jednoducho to istý čas trvá

V predchádzajúcom článku sme sa rozprávali o tom, ako nemáme podceňovať to, kým sa máme stať podľa Božieho zámeru. Boh túži, aby sme sa stali ľuďmi, ktorí dokážu hrdinsky milovať. A láska a dôvera sú dve veci, ktoré musia rásť. Prial by som si, aby stačilo mávnuť prútikom na to, aby mal niekto väčšiu dôveru alebo aby dokázal hlbšie milovať. No tak to nejde. Bez ohľadu na to, ako veľmi by sme chceli, aby sa to dalo vykonať tu a teraz, treba na to istý čas.

Raz za mnou prišiel jeden veľmi mladý pár a požiadal ma, aby som ich zosobášil na prvé výročie dňa, keď spolu začali chodiť. V tom čase spolu chodili len štyri mesiace. Povedali mi: „Otče, my vieme, že sa máme vziať.“ „No musíte spolu prejsť ešte veľa vážnych tém,“ povedal som im. Oni mi povedali: „O tom všetkom sme sa už zhovárali. Čo si myslíte, že sme robili počas prvých štyroch mesiacov nášho vzťahu?“ Musel som im tým najláskavejším a najvľúdnejším spôsobom povedať nie. Dohodli sme sa na inom dátume, pretože pravda je taká, že niektoré veci dokáže poodhaliť len čas.

 

Obdobia ticha

Písmo je plné príbehov ľudí, ktorí museli čakať. Niektorí dokonca museli prežiť obdobia, keď sa zdalo, akoby Boh pre nich nič nerobil. Volali naňho, pretože mali pocit, že už na Boží zásah čakajú pridlho. Jedným z týchto ľudí bol Daniel. V 10. kapitole svojej prorockej knihy rozpráva o videní vojny, pri ktorej došlo k takému ničeniu a k toľkým úmrtiam, až mal pocit, že zomrie už pri pohľade na toľkú hrôzu. Hovorí tiež, že po tomto videní smútil celé tri týždne: „Nejedol som chutný chlieb, mäso a víno nevošli do mojich úst, ani olejom som sa nenatrel, kým neprešli tri týždne“ (Dan 10, 3). Počas celého tohto obdobia sa Daniel modlil a úpenlivo prosil Boha, aby mu ukázal, čo znamená toto videnie. No zdalo sa, že Boh mlčí.

No potom na dvadsiaty štvrtý deň Daniel zdvihol hlavu a uzrel anjela, ktorý mu povedal, čo to videnie znamená. Vidíš teda, že Boh poznal Danielovu potrebu už predtým, hoci Daniel o tom nevedel. Musel čakať, kedy Boh odpovie; a iste mal aj také chvíle, keď cítil, že nedostane žiadnu odpoveď. Pravda je však taká, že nemôžeme podceňovať to, čo Boh robí vtedy, keď sa zdá, že nič nerobí – pretože jeho mlčanie neznamená jeho neprítomnosť. Vlastne niekedy je jeho mlčanie absolútne nevyhnutné.

Ak si už niekedy skúšal vypestovať čínsky bambus, možno tušíš, čo mám na mysli. Keď zasadíš semiačko bambusu, polievaš ho a dbáš na to, aby malo všetko, čo potrebuje. Prvý rok sa nič nedeje, no ty sa ďalej staráš o pôdu. Nič sa nedeje ani počas druhého, tretieho a štvrtého roku. V skutočnosti sa niečo deje, no ty to len nevidíš. Počas týchto štyroch rokov si semiačko vytvorí koreňový systém, ktorý je taký široký a hlboký, že keď príde piaty rok, bambusové výhonky vyrašia na povrch a za päť týždňov narastú do takmer trojmetrovej výšky. Keď sa zdalo, že sa s tým semiačkom nič nedeje, dialo sa čosi nevyhnutne potrebné.

To isté platí aj o nás. Kým čakáme, Boh robí v tichu niečo také, čo by bez tohto ticha nemohol vykonať. Robí v našom utrpení niečo také, čo by bez neho nemohol urobiť. Robí v tejto temnote niečo také, čo by bez tejto temnoty nemohol vykonať. Pretvára nás v ľudí, ktorí dokážu dôverovať. Človek nevie dôverovať, kým dôverovať nepotrebuje – a práve takto Boh používa obdobia temnoty, ticha a krízy.

 

Obráť stránku

Čo by sme mali urobiť v období čakania, keď sa nám zdá, že Boh nič nerobí? Mali by sme obrátiť stránku. Stalo sa ti niekedy pri čítaní knihy, že si sa dostal do časti, keď sa tvojej obľúbenej postave stalo niečo také zlé, že si prestal čítať a možno si knihu odložil alebo si ju dokonca hodil o stenu? Neskôr si ju však opäť vzal do rúk a čítal si ďalej, lebo si chcel vedieť, čo sa stane. Nezanechal si celý príbeh len preto, že sa stalo niečo strašné. Jednoducho si obrátil stránku.

Poslednou prorockou knihou Starého zákona je Kniha proroka Malachiáša. Keby si prestal čítať Písmo po dočítaní tejto knihy, pravdepodobne by si bol dosť sklamaný. Premýšľal by si nad tým, čo sa stalo so všetkými tými vecami, ktoré Boh prisľúbil. No keby si obrátil stránku – jednu jedinú stránku –, dostal by si sa k Matúšovmu evanjeliu a príbehu o tom, ako Boh všetky tieto prisľúbenia naplnil.

Jeden verš z Knihy proroka Izaiáša hovorí: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo; nad tými, čo bývajú v krajine temnôt, zažiari svetlo“ (Iz 9, 1). Tí ľudia v tmách len nestáli; oni v nich kráčali.

Filozof Søren Kierkegaard povedal niečo podobné, keď sa vyjadril, že život síce možno pochopiť len spätne, no musí sa žiť dopredu. Svoj život budeme môcť pochopiť, až keď ho prežijeme a obzrieme sa spätne na to všetko, čo sa v priebehu tých rokov udialo. Až dovtedy ho musíme žiť dopredu. Nesmieme prestať kráčať. Musíme dokončiť tento príbeh, pretože neexistuje iný spôsob, akým možno zistiť, ako sa skončí, až kým sa naozaj neskončí.

 

„V poslednom čase…“

V tom istom proroctve prorok Izaiáš hovorí, že „v predošlom čase Pán ponížil krajinu Zabulon a krajinu Neftali, ale v poslednom čase oslávi… kraj za Jordánom“ (8, 23). Krajina, ktorá bola kedysi ponížená, bude pozdvihnutá a premenená. Nestalo sa to však hneď potom, ako bola ponížená. Stalo sa to o dlhé roky neskôr, keď do nej prišiel žiť Ježiš.

Keď už teraz vieš, že Boh ťa na konci obnoví, prijíma sa ti ľahšie fakt, že medzitým budeš musieť prestáť obdobie utrpenia? No vieme i to, že uzdravenie a obnova nie je jediný možný koniec utrpenia. Je možné, že utrpenie sa skončí aj smrťou. Alebo stratou milovaného človeka. Či celoživotným bojom s chorobou. No Boh je stále prítomný vo všetkých týchto veciach. Je a bude stále veľmi aktívny – dokonca aj vtedy, keď sa moja kapitola skončí. Príbeh bude ďalej dlho pokračovať aj po tom, čo sa stretneme s Pánom.

Katechizmus stručne a jasne vyjadruje nádej, ktorú máme, keď kráčame vo tmách. Hovorí, že na konci „spoznáme posledný zmysel celého diela stvorenia“. Na konci „pochopíme obdivuhodné cesty, po ktorých Božia prozreteľnosť viedla všetko k poslednému cieľu“. Na konci „posledný súd ukáže, že Božia spravodlivosť víťazí nad všetkými nespravodlivosťami, ktorých sa dopustili jeho stvorenia, a že Božia láska je silnejšia ako smrť“ (KKC 1040).

Kiež teda nikdy nepodceňujeme to, čo Boh robí vtedy, keď sa zdá, že nerobí nič.