Vletieť do modlitby

Náruč tvojho Otca je vždy otvorená

Leonard J. DeLorenzo

Keď som bol mladší, často som lietal. Najčastejšie z točitého schodiska v mojom rodnom dome do otvoreného náručia svojho otca. Tieto skoky do otcovho náručia som mal rád až tak, že som na neho často čakával na hornej časti schodiska, kým som ho nevidel prichádzať; potom som sa celkom bez varovania vyšmaril do vzduchu a vykríkol som: „Ocko, chytaj ma!“ Aj keď ho to prekvapilo a pravdepodobne tým zakaždým trochu utrpela jeho chrbtica, otec ma vždy chytil.

Zdá sa, že rovnakú túžbu zdedili aj moje deti, hoci ony nemajú k dispozícii také vysoké točité schodisko. No robia to tak, že sa postavia na gauč a skáču na mňa, keď ležím na zemi. A keď ležím na posteli, skáču na mňa z nočného stolíka. Alebo sa ku mne v plnej rýchlosti prirútia cez celú izbu a vrhnú sa mi do náručia bez ohľadu na to, či na to som, alebo nie som pripravený.

Zistil som, že človek je vždy pripravený na to, aby chytil svoje dieťa. A v detstve som sa tiež naučil, že vždy môžem skočiť do náručia svojho otca, pretože mám miesto v jeho srdci. A teraz moji deti veria to isté vo vzťahu ku mne.

 

Keď som zabudol, ako sa mám modliť

Keď učeníci poprosili Ježiša, aby ich naučil, ako sa majú modliť, povedal im: „Otče náš.“ Naučil ich, že jeho Otec – ich Otec – ich chytí vždy, keď k nemu skočia, a zdvihne ich vždy, keď zakopnú. Naučil ich, že kresťanská modlitba je o dôvere v to, že Ježišov Otec nás prijíma ako náš Otec.

No keď som vyrástol, stratil som veľkú časť z tejto svojej čistej schopnosti dôverovať, ktorú som cítil, keď som sa hádzal do náručia svojho otca. Chránim sa pred mnohými vecami. Držím sa v úzadí. Mám sklon robiť veci sám. A na ničom to nevidno tak veľmi, ako na mojom modlitbovom živote. Príliš často sa modlím z povinnosti alebo priveľmi zdržanlivo, ba až neosobne. Zriedkakedy je moja modlitba úplným odovzdaním seba samého niekomu, málokedy v nej odovzdám všetky svoje starosti a túžby jemu. Skôr hrám na istotu, keď sa cítim dobre, a nejako sa ňou pretĺkam, keď sa cítim zle – namiesto toho, aby som sa z rozpoloženia, v ktorom sa práve nachádzam, vrhol do náručia Boha, ktorý ma nosí vo svojom srdci.

Obávam sa, že to isté sa dá povedať o mnohých z nás. No ak sa pozrieme na to, ako sa modlil sám Ježiš, zistíme niečo pozoruhodné: Boží Syn sa modlil ľudské modlitby! Zostúpil z neba, aby prijal ľudskú prirodzenosť, a keď sa vrátil do neba, ľudskú prirodzenosť si tam priniesol so sebou. Dokonca aj teraz, v tejto chvíli, keď sa za nás prihovára po pravici Boha, prihovára sa za nás ako Boh aj ako človek. Aké krásne znamenie Božej lásky, ktorá vstúpila do nášho človečenstva a pozdvihla k nebu našu ľudskú prirodzenosť!

To znamená, že keď počujeme Ježiša učiť svojich učeníkov, ako sa majú modliť, nepočúvame ho učiť modlitbe len ľudí, ktorí žili pred dvetisíc rokmi. Počujeme, ako učí aj nás. Počúvame ho, ako nás pozýva vrhnúť sa do Otcovho náručia tak, ako to robieval on.

 

Pozorovať, počúvať, konať

My kresťania potrebujeme neustále rásť v modlitbe. Nikto z nás nemôže povedať, že sa už úplne naučil modliť. Sme stále len žiaci, stále sa učíme. A jadrom tohto celoživotného učenia modlitbe nie je ani zvládnutie nejakej špeciálnej techniky, ani naučenie sa nejakej zvláštnej formulky. Jadrom kresťanskej modlitby je sám Ježiš. Keď nám Kristus dal dar svojho Otca, takpovediac nám otvoril svoju vlastnú modlitbu, aby sme sa mohli modliť spolu s ním. Modliť sa znamená pripojiť sa k Ježišovej modlitbe.

 

Katechizmus Katolíckej cirkvi jasne ukazuje, akou cestou by sme sa mali vybrať:

„Snažiť sa pochopiť jeho [t. j. Kristovu] modlitbu… znamená priblížiť sa k Svätému, Pánovi Ježišovi, ako k horiacemu kríku: najprv ho pozorovať, ako sa modlí, potom počúvať, ako nás učí modliť sa, aby sme napokon poznali, ako vypočuje našu modlitbu“ (KKC 2598).

Takže na to, aby sme sa pripojili k Ježišovej modlitbe, potrebujeme ho pozorovať, počúvať a potom podľa toho aj konať.

• Ježiša pozorujeme pri modlitbe preto, lebo je dokonalým vzorom našej modlitby.
• Ježiša počúvame, keď nás učí o svojom Otcovi.
• A potom podľa toho konáme, pretože modlitba nie je niečo, o čom stačí len uvažovať; je to čosi, čo robíme.

Je rozdiel medzi čírym uvažovaním o skočení z vrchného schodíka a skutočnom vrhnutí sa do otcovho náručia.

Keď som to ako dieťa robieval, nepremýšľal som; jednoducho som len skočil. No to, ako sa máme modliť, sa musíme naučiť, a musíme sa učiť aj počas toho, ako rastieme a dozrievame. No cieľom uvažovania o modlitbe, nie je len premýšľanie o modlitbe. Po pozorovaní a počúvaní Ježiša nastáva čas skočiť.

Oni tú majú reklamný text na bočnú lištu na knihu autora tohto článku (nie je jasné, či je toto úryvok z nej, ale podľa všetkého áno).

Asi by som dal len odkaz, že text je prevzatý z tejto knihy….

 

Bočná lišta: Obálka knihy

Into the Heart of the Father: Learning from and Giving Yourself through Christ in Prayer (slov. Do srdca Otca: Ako sa v modlitbe učiť od Krista a oddať sa mu).

Opis: Nauč sa od toho najlepšieho učiteľa, ako môžeš prehĺbiť svoju modlitbu. Ponor sa do Písma a vydaj sa s Ježišom na cestu do Otcovho srdca.