Výmena darov

Milosť ekumenického priateľstva

Susan Heuverová

Deti, ktoré sa narodia v jednej rodine, môžu byť celkom odlišné osobnosti. Jedno môže byť zhovorčivé a extrovertné; druhému sa možno najlepšie darí v samote. Ďalšie môže byť zasa prirodzene empatické a rýchlo si všimne, keď niekto trpí. A tak, hoci sú vychované jednými a tými istými rodičmi, predsa k bohatstvu rodiny prispievajú rozličnými darmi.

Svätý Pavol opisuje, ako sa podobná dynamika prejavuje aj v rámci Božej rodiny, Kristovho tela: „Telo nie je jeden úd, ale mnoho údov. A keby noha povedala: ,Nie som ruka, nepatrím k telu,‘ tým ešte neprestáva patriť k telu“ (1 Kor 12, 14 – 15). Každý člen Cirkvi je údom Kristovho tela nie preto, že by bol totožný s inými údmi, ale preto, lebo je Kristom vyvolený a s ním krstom spojený. Každý z nás je chrámom Ducha Svätého a milovaným Božím dieťaťom; každý z nás vlastní jedinečné poklady určené pre celú Božiu rodinu.

Túto prehojnú rozmanitosť darov v rámci Cirkvi nachádzame v rôznych generáciách, rasách, kultúrach, ba aj rozličných katolíckych rítoch. No Boh má toho pre nás pripraveného ešte viac. Môžeme objaviť ďalší, málo využívaný prameň duchovného bohatstva, ktorým sú naši bratia a sestry z iných kresťanských tradícií. Aj oni sú súčasťou Kristovho tela; aj oni môžu obohatiť náš život s Pánom. Tak ako my môžeme byť pre nich požehnaním prostredníctvom toho, v čo ako katolíci veríme a čo konáme, môžu svojimi poznatkami, silnými stránkami a konaním obohatiť aj oni nás.

Práve preto svätý pápež Ján Pavol II. opísal ekumenicky dialóg ako „výmenu darov“ (Ut unum sint 28). A kde možno lepšie objaviť a vymeniť si dary než v rámci kresťanského priateľstva? Vo vzťahoch s našimi bratmi a sestrami môžeme stretnúť samého Ježiša a objaviť poklady milostí, ktoré nám všetkým Boh túži darovať. Dovoľte mi teda, aby som vám predstavila niekoľkých priateľov, ktorým v ich živote priniesol požehnanie dar ekumenického priateľstva.

 

Moc modlitby príhovoru

Kathy a Margaret sa stretli, keď sa Kathy presťahovala do inej časti mesta. Krátko po tom, čo sa spoznali, začali spolu chodiť na prechádzky. Chodili spolu kočíkovať svoje deti a občas si vymieňali aj úmysly, za čo sa budú modliť. Evanjelička Kathy sa s Margaret podelila o svoju veľkú lásku k Písmu a pozvala svoju priateľku na biblickú skupinku, na ktorej študovali Knihu Ester. Katolíčke Margaret sa táto skupinka veľmi páčila a ohromilo ju, ako Kathy dokáže aplikovať Písmo na svoj každodenný život. Keď sa ich priateľstvo prehĺbilo, Margaret sa Kathy väčšmi otvorila, zdôverila sa jej, že dve z jej detí sa vzájomne odcudzili, a poprosila ju o modlitbu.

A potom Kathy jedného dňa Margaret povedala, že ona i jej manžel rozlíšili, že Boh ich pozýva k tomu, aby sa stali náhradnými rodičmi. Teraz uvažovali nad tým, že si domov vezmú jedno desaťmesačné dievčatko. Boli z toho nadšení, no pochopiteľne mali aj obavy, či je na to ich rodina naozaj pripravená. Margaret sľúbila, že sa bude za Kathy každý deň modliť. Neskôr zapojila do modlitby za ňu aj niekoľko priateliek zo svojej farnosti. Niektoré sa za Kathy modlili ruženec; jedna sa dokonca za Kathy a jej rodinu pomodlila špeciálnu „adopčnú“ Novénu k svätému Jozefovi a vyprosovala im ňou múdrosť a poznanie toho, čo majú robiť. O pár týždňov tieto ženy prišli ku Kathy a priniesli aj rôzne veci pre bábätko, ktoré sa stalo novým členom rodiny.

Veľakrát sa tieto dve priateľky spolu modlili – jednak o milosť pre Kathy a jej osvojenú dcéru, no i za obnovenie pokoja medzi Margaretinými dospievajúcimi deťmi. Obe sa pritom upínali na úryvok z Knihy Ester a verili, že Boh má s ich životom plán: verili, že Boh ich spravil matkami, „aby boli naporúdzi na takýto čas“ (porov. Est 4, 14). Verili, že on im pomôže – a on im aj naozaj pomohol! Kathy a jej manžel si napokon osvojenú dcéru adoptovali a Margaretine deti sa zmierili. Prostredníctvom svojho ekumenického priateľstva zažili dary plynúce z modlitby príhovoru a útechu a múdrosť Božieho slova.

 

Radosť zo služby chudobným

Steve pochádzal z gazdovskej rodiny. Jeho rodičia boli tvrdo pracujúci katolíci, ktorí sa štedro delili s ľuďmi v núdzi. Teraz vychováva vlastné deti a chce aj im ukázať krásu a pravdu sociálneho učenia Cirkvi. No jeho horlivé slová ostávali dlho nevypočuté. Slúžiť v potravinovej banke spolu s otcom im jednoducho nepripadalo veľmi vzrušujúce.

Raz sa však Stevova dcéra opýtala, či by mohla urobiť jeden projekt o tejto službe spolu so svojou kamarátkou, ktorá chodievala do miestneho baptistického zboru. Vďaka tomu sa Steve stretol s Joshom, baptistickým pastorom pre mládež. Obaja muži si hneď sadli; obaja vyrastali na veľkých gazdovstvách, milovali Ježiša, veľké stroje a službu chudobným. Josh ako slobodný muž, žijúci ďaleko od svojho domova, našiel v Stevovi blízkeho priateľa. V Stevových deťoch sa vďaka Joshovým pravidelným návštevám, pri ktorých sa rozprávali o Kristovej výzve starať sa o ľudí v núdzi, rozhorel záujem o službu. Stevovi sa vďaka tomu raz naskytla i príležitosť povedať svojim deťom o tom, ako ho jeho katolícka viera inšpirovala zasadiť sa za spravodlivé mzdy pre svojich zamestnancov a ako jedného z robotníkov zaviezol na dentálnu kliniku, kde mu zaplatil vyplnenie boľavého koreňového kanálika.

Po čase začali Stevove deti – jedno po druhom – spolu so svojím otcom a jeho tímom chodiť do chudobných štvrtí a oblastí. Spoločne stavali domy a kanalizáciu, viedli prázdninové biblické školy a pracovali v sirotincoch. A tam, bez akéhokoľvek otcovho pobádania a donucovania, stretli Krista v ľuďoch, ktorým slúžili. Steve pritom podporoval svoje deti v praktizovaní katolíckej viery a počas ich výletov s nimi každú nedeľu chodieval na svätú omšu. Svedčil im aj svojimi modlitbami v skorých ranných hodinách a neúnavným úsilím uchrániť chudobné rodiny pred gangmi, ktoré sa ich snažili olúpiť o to málo, čo mali.

Steve sa tešil spolu s Joshom, keď jeho deti napokon prijali to, čo sa ich po celý ten čas snažil naučiť. „Vďaka tvojím baptistickým misijným výjazdom,“ povedal Steve Joshovi, „moje deti prišli domov s chuťou žiť navonok svoju katolícku vieru.“ Stevova dcéra teraz pracuje pre katolícku charitu, kde pomáha rodinám imigrantov. Josh pre nich naďalej zostáva vzácnym priateľom, ktorý sa s nimi podelil o dar svojej misijnej práce a prijal od nich – od jednej katolíckej rodiny – dar lásky.

 

Pomoc Ducha Svätého

Bridget preletela obchodom s dieťatkom v náručí – so svojím piatym dieťaťom za desať rokov. V chvate však rozsypala nákup a všade sa jej rozkotúľali jablká. V rozpakoch sa ich snažila všetky rýchlo opäť pozbierať, keď sa k nej odrazu sklonila akási žena a začala jej pomáhať. „Volám sa Alyssa,“ povedala. „Moje deti sú teraz staršie, no pamätám si, aké to bolo, keď boli malé. Bez Ducha Svätého by som tie roky nikdy neprežila!“ Ich cesty sa potom rozišli, no tesne pred rozlúčkou si stihli vymeniť telefónne čísla.

O niekoľko dní si Bridget spomenula na ich rozhovor. Alyssa totiž hovorila o Božom Duchu akosi inak; ona s ním taký vzťah ešte nikdy nezažila. Bridget ako katolíčka toho o Duchu Svätom vedela dosť veľa, no nikdy nepočula o tom, že by jej mohol pomôcť s každodennými výzvami materstva. Zaujalo ju to, a tak sa rozhodla, že Alysse zavolá.

Išli spolu na kávu. Bridget Alysse vyrozprávala viac o svojich materských starostiach i o tom, ako v nej vzbudili záujem jej slová o Duchu Svätom. Alyssa jej na to s úsmevom povedala: „Vychovávanie detí je niekedy ťažké, no ten istý Duch Svätý, ktorý ti prináša požehnanie v kostole, ti ho môže priniesť aj v rodine.“ Bridget neskôr zistila, že Alyssa je presbyteriánka. Alyssa sa jej neskôr dokonca ponúkla, že sa nad ňou pomodlí za vyliatie Ducha Svätého v jej živote. Bridget túto ponuku s radosťou prijala. A tak sa začalo jedno nečakané priateľstvo.

S Alyssinou podporou sa Bridget začala modliť k Duchu Svätému celkom novým spôsobom.  Keď sa zomlela nejaká škriepka, modlila sa: „Duchu Svätý, naplň ma trpezlivosťou.“ Keď mala nejaké výchovné problémy, modlila sa: „Duchu Svätý, potrebujem tvoju múdrosť.“ A keď toho na ňu bolo priveľa a nemala na nič dosť času, modlila sa: „Duchu Svätý, ukáž mi, čo je najdôležitejšie.“ Kúsok po kúsku sa Bridget naučila prijímať od Ducha pokoj – a to nielen vo svojich „duchovných“ chvíľkach, ale aj pri každodenných životných udalostiach. Vďaka svojej presbyteriánskej priateľke Bridget objavila dar Ducha Svätého v „bežnom živote“ a našla viac radosti vo svojom povolaní.

Neskôr Alyssinmu manželovi lekári diagnostikovali konečné štádium rakoviny. Ako jeho choroba postupovala, Alyssa oceňovala Bridgetinu praktickú pomoc, jej príhovor pri eucharistických adoráciách a jej ponuky modliť sa spolu s ňou, zvlášť v ťažkých chvíľach. Tieto dve priateľky sa spolu modlili, smiali a plakali počas celej Robertovej liečby aj počas jeho odchodu do večnosti. V tom všetkom si Bridget uvedomila, že ich priateľstvo sa naplnilo: povzbudenie a súcit Ducha Svätého, ktorý dávala Alyssa Bridget počas predchádzajúcich rokov, sa teraz vrátil jej samej v tej najťažšej skúške.

 

Na zemi tak ako v nebi

Jedného dňa budeme stáť pred Bohom v nebi. Tam budú očistené všetky hriechy a ukončené všetky spory. Konečne bude vyslyšaná Ježišova modlitba za jednotu – „aby boli jedno“ (Jn 17, 21). Tam sa spolu s veriacimi zo všetkých národov, rás, kmeňov a jazykov pripojíme k chvále nášho Boha, ktorý nás zachránil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Tam sa budeme naplno deliť o dary, ktoré všetci naši bratia a sestry priniesli do Kristovho tela. No prečo na túto radosť čakať až do príchodu do neba? Prostredníctvom ekumenických priateľstiev môžeme toto dobro zakúsiť už teraz!

 

*Jednotlivé príbehy boli redakčne skrátené; pre zachovanie anonymity boli použité pseudonymy.