Privykanie si na nepohodlie

Môj rok voľna sa zmenil na dlhodobú misiu

Maria Kanová

Keď som mala päť rokov, moji rodičia si adoptovali dvoch malých chlapcov z Ruska. Čudovala som sa, ako rýchlo sa tieto siroty stali súčasťou našej rodiny. Vlastne som si málokedy všimla nejaký rozdiel medzi mojimi novými bratmi a mojimi biologickými súrodencami. Láska, spojenie a blízkosť v našej novej rodine ma prinútila zamyslieť sa nad tým, koľko je vo svete takých sirôt, ktoré nikdy nedostanú šancu zakúsiť lásku rodiny.

Nemohla som sa pritom zbaviť pocitu, že by som im mala pomôcť. Cítila, že by som si nemala podávať prihlášku na univerzitu predtým, než pôjdem niekde do zahraničia pomôcť deťom, ktoré prišli o svojich rodičov. A tak som sa rozhodla dať si pred vysokou školou rok voľna a začať pracovať ako dobrovoľníčka v Ugande, v jednom sirotinci pre deti so špeciálnymi potrebami.

Keď som prišla do Kampaly, prekvapilo ma, aké náročné dokážu byť aj bežné a každodenné povinnosti. Pre časté výpadky elektriny, nedostatok tečúcej vody a nekvalitné cesty bolo aj vybavovanie bežných vecí veľmi vyčerpávajúce a časovo náročné. No bola som taká uchvátená ľuďmi, ktorých som tu stretla, že som naplno prijala svoje poslanie a prekonala každú prekážku, ktorá sa mi postavila plány.

 

Od zúfalstva k nádeji

Krátko po tom, čo som ako dobrovoľníčka začala pracovať v sirotinci, stretla som devätnásťročnú Sarah a jej päťročného syna Daniela. Keď Sarah v štrnástich otehotnela, rodina jej dala ultimátum: buď pôjde na potrat, alebo odíde z domu. Ona sa rozhodla, že si svoje dieťa nechá a pokúsi sa oň postarať.

Keď mal Daniel osem mesiacov, Sarah si všimla, že má ťažkosti s prehĺtaním a že sa často dusí jedlom. Postupom času si uvedomila, že Daniel sa nevyvíja v jednoduchých činnostiach, ako batolenie a chodenie, tak ako ostatné deti v jeho veku. Keďže nevedela, čo robiť, priniesla ho k šamanovi, ktorý nad ním vykonával rôzne rituály, potieral ho rôznymi bylinkami a mazal ho olejom. Tento šaman jej neskôr povedal, že dieťa je posadnuté a že by bolo lepšie, keby zomrelo. Sarah však bola múdrejšia ako on, a tak od neho odišla, hoci opäť sama a odmietnutá.

Sarah si nedokázala nájsť prácu, pretože sa o svojho syna musela starať celý deň. V dôsledku toho mala problém uživiť seba i dieťa. V čase, keď som ju stretla, boli obaja vážne podvyživení. Danielovi vytŕčali všetky rebrá a vlasy sa mu farbili dozlatista – čo je jasný znak veľkej podvýživy. Zakaždým, keď som ich navštívila, priniesla som im fazuľu, ryžu, pár mydiel a cukor. Ale potraviny a zásoby im nikdy nevydržali dostatočne dlho. Moja pomoc nedokázala ani prekonať odmietnutie a opustenosť, ktoré prežívali.

Jedného dňa, keď sme ju prišli navštíviť spolu s jednou mojou priateľkou, Sarah začala plakať. Cítila sa taká bezradná! Obmäkčilo mi to srdce; zatúžila som jej povedať aspoň pár slov plných nádeje, ktoré by boli protiváhou tvrdých slov odsúdenia, ktoré sa na ňu tak dlho chrlili. Spolu s priateľkou sme sa za ňu začali nahlas modliť a s vierou vyhlasovať, že Boh má s ňou i s Danielom dobré plány a že bude s nimi na každom ďalšom kroku ich cesty.

Keď sme sa domodlili, pocítila som, že Pán chce, aby som sa Sarah opýtala, či má nejaké zručnosti, ktoré by jej pomohli postarať sa o seba i o syna. Povedala, že pred Danielovým narodením pracovala vo svojej rodnej dedine ako krajčírka. Povedala, že keby mala opäť šijací stroj, určite by ich oboch dokázala uživiť. O päť minút som už sedela na motorke a hľadala som pre ňu šijací stroj. Jeden som našla a ona prijala tento dar ako príležitosť na nový začiatok.

Boh sa v ten deň postaral o Sarah a pomohol jej opäť nadobudnúť pocit dôstojnosti. Sarah zistila, že napriek všetkému odmietnutiu, ktoré prežila, Boh ju skutočne miluje. Chcel jej ukázať východisko zo začarovaného kruhu hanby a odsúdenia, v ktorom žila päť rokov.

 

Záchranná misia

Čas, ktorý som prežila v tomto sirotinci, mi dal množstvo príležitostí modliť sa a dôverovať namiesto matiek a detí, ktoré boli, podobne ako Sarah a Daniel, často pre svoje špeciálne potreby démonizované a zanedbávané. Jedného dňa som na displeji telefónu uvidela číslo sociálnej pracovníčky. Vedela som, že to pravdepodobne znamená, že k nám príde nové dieťa, a bola som z toho zároveň vzrušená i nervózna. Už vtedy sme sa starali o osemdesiatpäť opustených detí, takže aj keď bolo vzrušujúce dostať na starosť nové bábätko, bolo to zároveň smutné, pretože to znamenalo, že sirotinec je pre toto dieťa jediná nádej. Dnes sa to dieťatko volá Emanuel.

Keď sme sa prvý raz pozreli na Emanuela, pochopili sme, že potrebuje okamžite lekársku pomoc, a tak sme sa s ním ponáhľali do nemocnice. Emanuel mal už dva mesiace, no vážil len jeden a pol kila – a umieral. Najbližšia nemocnica bola vzdialená tridsať minút cesty autom, no cesta do nemocnice nám v ten deň pripadala nekonečná. Keď sme tam došli, Emanuel začal bojovať o každý nádych a ja som sa modlila a prosila Boha, aby zasiahol. No Emanuel práveže úplne prestal dýchať a jeho pokožka začala naberať purpurový odtieň.

Zúfalá a vystrašená som zodvihla zrak a vtom som priamo nad jeho nemocničnou postieľkou uvidela kríž. Opäť som sa začala modliť. „Pane, mrzí ma to, že o tebe pochybujem. No tu a teraz potrebujem tvoju pomoc. Ty si zomrel, aby sme my mohli žiť. V mene Ježiša prosím, priveď toto dieťa k životu.“ Skôr než som stihla dokončiť túto modlitbu, Emanuel zalapal po dychu a začal kašľať – bol nažive!

V tom okamihu som vedela, že život tohto maličkého je v Božích rukách a že pre Pána nie je beznádejná žiadna situácia. Dnes je Emanuel šťastný a zdravý.

 

Prijať nepohodlie

Môj „voľný rok“ v Ugande sa zmenil na päť rokov a ja ešte stále nemám v úmysle odísť. Videla som tu Božiu dobrotu, no i hriech, ktorý spôsobuje ľuďom toľko utrpenia a rán. Každý deň som mala možnosť niekomu pomôcť; no mala som aj veľa príležitostí na šomranie. Často si hovorievam: „Maria, je čas zvyknúť si na nepohodlie!“ Vždy, keď to urobím, moje odhodlanie vzrastie a ja zistím, že som o čosi otvorenejšia voči Bohu a jeho moci, ktorá pôsobí vo mne i okolo mňa.