Jozef, Svätá rodina a my
Si na tej fotke?
Louise Perrottová
Môj priateľ Jim musí občas pre chorobu alebo nabitý časový harmonogram ísť v nedeľu na svätú omšu v inom čase ako jeho manželka s deťmi. „Je to zvláštne byť tam sám,“ hovorí. Aj mne to pripadá zvláštne. Hoci si cením Jima ako takého, predsa som zvyknutá vídať ho v inom kontexte – spolu s ostatnými členmi jeho rodiny.
Jimova poznámka mi vŕta v hlave, keď počas tohto Adventu uvažujem o svätom Jozefovi. Tento mimoriadny „rok“, ktorý pápež František venoval Ježišovmu pozemskému otcovi, sa 8. decembra skončí. No zároveň teraz až do budúceho júna Cirkev slávi Rok rodiny. Advent je teda príležitosťou na to, aby sme ďalej uvažovali o svätom Jozefovi – no v jeho kontexte, teda spolu s Ježišom a Máriou.
Jozefovi najväčší ctitelia vždy zdôrazňovali, aké je dôležité, aby sme tohto svätca vnímali ako muža rodiny. Svätý František Saleský, ktorý ho mal vo zvláštnej obľube, vnímal, že členov Svätej rodiny nemožno od seba oddeľovať. V jednej svojej kázni sa takto prihováral Panne Márii:: „Nie je možné nepredstaviť si pri tebe, na čestnom mieste, toho, ktorého tvoj Syn vo svojej láske k tebe tak často obdaroval oslovením ,otec‘.“ Rovnakú naliehavosť vidíme aj v spisoch svätej Terézie Avilskej. Vo svojej autobiografii napísala: „Neviem, ako možno myslieť na Kráľovnú anjelov a na to všetko, čím si prešla s dieťaťom Ježišom, bez toho, aby sme pritom neďakovali svätému Jozefovi.“
Svätý Ján Pavol II. bol ďalším spomedzi mnohých, ktorí vyjadrili rovnakú myšlienku: „Tak ako nemôžeme hovoriť o Ježišovi bez toho, aby sme spomenuli jeho najsvätejšiu matku, tak nemôžeme hovoriť o Ježišovi a Márii bez toho, aby sme si nespomenuli na toho, ktorý sa autentickým, aj keď veľmi osobitým spôsobom ujal úlohy ,otca‘ Božieho Syna“ (L’Osservatore Romano, 22. september 1993).
Hľadanie Jozefa
Toto všetko je nám jasné. Nezdali by sa nám vari naše betlehemy bez Jozefa akési neúplné? Pravda je však taká, že celé stáročia vyzeral obraz Svätej rodiny ako skupinová fotka, na ktorej je jedna kľúčová postava rozmazaná, vyblednutá alebo v tieni. Samozrejme, Ježiša na nej bolo jasne vidno; a bolo vidno aj Pannu Máriu s jej jedinečnou dôstojnosťou jeho matky. No pozemská hlava tejto jedinečnej rodiny bola takmer neviditeľná. Prinajlepšom sa o Jozefovi hovorilo ako akomsi vetchom starcovi.
Bolo to tiež preto, že prví cirkevní učitelia bojovali proti útokom heretikov na Ježišovu božskú prirodzenosť. Vzhľadom na to, že potrebovali zdôrazniť jeho identitu skutočného Božieho Syna, nebol ten pravý čas na vážne skúmanie Jozefovej úlohy otca a manžela.
Prešli celé stáročia, kým sa svätému Jozefovi dostalo prepotrebnej „rehabilitácie“. Začal to francúzsky učenec a teológ Jean Gerson (1363 – 1429), ktorý odmietol obraz Jozefa ako vetchého opatrovníka a trval na tom, že Jozef ako hlava Svätej rodiny musel mať istú silu a dôležitosť. Terézia Avilská a František Saleský tieto nové pohľady ďalej šírili vo svojich spisoch, ktoré sa medzi ľuďmi tešili všeobecnej obľube. Potom to zachytili renesanční umelci. Ich maľby vyobrazujú svätého Jozefa v popredí a v strede diania a vykresľujú ho ako silného muža v najlepších rokoch. A aj ako pekného muža! „Prečo by sme si mali myslieť, že Jozef bol škaredý?“ pýtal sa otec Jerónimo Gracián, jeden zo spolupracovníkov a spovedníkov svätej Terézie Avilskej.
Len čo sa Jozef vynoril z tieňa a vyšiel na svetlo sveta ako obdivuhodný ochranca a živiteľ, akoby sa celá Svätá rodina stala akousi reálnejšiu a vierohodnejšou – zjavila sa rodina, na ktorú sa človek môže obrátiť a ktorú môže nejakým spôsobom napodobňovať. Samozrejme, nazaretská rodina je celkom jedinečná. No ich spoločenstvo života a vzájomná láska dávajú príklad všetkým rodinám – a aj všetkým členom tej väčšej rodiny, Cirkvi. Svätá rodina so svojím dieťaťom uprostred je srdcom premeny, ktorú potrebuje dnešný svet. Ten totiž potrebuje reálnych ľudí, ktorí sa o seba starajú a navzájom sa milujú uprostred radosti aj utrpenia.
Niekoľko rodinných záberov
Keď som začala pozornejšie čítať evanjeliá, začala som vidieť, že všetko vo Svätej rodine sa točí okolo vtelenia – okolo tajomstva Boha, ktorý je s nami v našom každodennom živote. Najužitočnejšími obrazmi tejto rodiny sa mi stali tie, ktoré poukazujú na to, ako je toto tajomstvo prepojené s naším životom. Najviac ma zaujali tieto tri:
Momentka z reálneho života. Svätá rodina sa musela navonok zdať celkom obyčajná, pretože počas tridsiatich rokov obyvatelia Nazareta nemali najmenšej potuchy, že Ježiš je obrazom iného Otca. „Nie je to Jozefov syn?“ pýtali sa v úžase po tom, čo dospelý Ježiš prehovoril v ich synagóge (pozri Lk 4, 22).
Každý deň Jozefova rodina normálne komunikovala a stretávala sa s „menej svätými“ rodinami v ich okolí. Ježiš sa hrával a pobehoval po dedine s inými deťmi. Priúčal sa remeslu svojho otca. Podobne ako ostatné ženy v Nazarete, aj Mária sa starala o bežné veci v domácnosti – o upratovanie a varenie, o bielizeň a šitie. Deň čo deň chodievala k dedinskej studni. Jozef pravdepodobne pracoval vo svojej domácej dielni a na rôznych stavbách.
Je to bežná scéna, s ktorou sa vieme ľahko stotožniť: rodina – manžel, manželka a dieťa –, ktorá sa stýka s ľuďmi vo svojom okolí. No keď nad tým hlbšie uvažujeme, tento jednoduchý obraz v nás môže vzbudiť úžas. Nie sme totiž zvyknutí uvažovať o tom, že taká svätá a omilostená rodina viedla taký všedný život.
Selfie. Terézia Avilská nedokázala uvažovať o Svätej rodine bez toho, aby v jej obraze nevidela samu seba. Z jej strany to bola prirodzená reakcia. Teréziina mama zomrela, keď mala jedenásť rokov, a tak sa obrátila na Pannu Máriu s prosbou, aby teraz bola jej matkou ona. Jozef vstúpil do jej života osobitným, otcovským spôsobom, keď mala dvadsaťjeden rokov a trpela tajomnou a vysiľujúcou chorobou. Svoje uzdravenie pripísala príhovoru svätého Jozefa. Hovorila, že to bol svätý Jozef, „kto spôsobil, že mohla vstať a chodiť a nebyť už viac ochrnutá“.
Terézia nanovo objavila aj „vtelenie malého Ježiša a osoby Márie a Jozefa ako ľudské bytosti, s ktorými sa môžeme zhovárať ako s členmi rodiny, ako s tými, ktorí jej odpovedajú, a ktorí sa o ňu zaujímajú“, hovorí jej životopisec André Doze. Terézia chcela, aby každý vedel, že to isté môže zažiť aj on.
Širokouhlý záber. Meno „Jozef“ znamená „nech Boh pridá“ – čiže „nech Boh pridá viac detí, ako je toto“. Biblista Joseph Fitzmayer si predstavuje, že Jozefov otec a mama sa tak radovali zo svojho novonarodeného dieťaťa, že sa rozhodli – ako prejav radosti – dať mu meno Jozef.
Aj my môžeme budovať na tejto téme – tým, že vezmeme význam Jozefovho mena („nech Boh pridá“) doslovne – pridáme seba samých na tento záber a vytvoríme tak ešte väčšiu rodinnú fotografiu. To navrhuje aj Adrienne von Speyrová, keď píše:
„[Ježiš, Mária a Jozef] nežili len život, v ktorom sa zo seba navzájom tešili a radovali. Oni už žili aj pre kresťanov, ktorí mali prísť v budúcnosti, teda pre nás. Nazaretský dom nie je uzavretým domom ani uzavretým rajom; má dvere a okná, ktoré sa otvárajú do Cirkvi.“
Tento „nazaretský dom“ je plný pohostinnosti. Pozýva unavených pútnikov a volá ich, aby sa tu poučili, oddýchli si, prijali pokrm a nabrali sily a povzbudenie na cestu.
Cirkev v malom
Keď budeme počas tohto Adventného obdobia uvažovať o svätom Jozefovi a jeho rodine, uvažujme pritom nad týmito tromi obrazmi. Je to detailný záber z reálneho života, ktorý zachytáva tri sväté postavy. A na tomto zábere nechýba ani svätý Jozef; a dokonca na nich nie je ani rozmazaný. Máme však aj jeden širokouhlý záber, ktorý z diaľky zachytáva celé zástupy zhromaždené okolo tejto malej nazaretskej rodiny – Ježiša, Márie a Jozefa – a s nimi aj teba a mňa a každého, koho Pán vtiahol do tohto spoločenstva života a lásky v Kristovom tele.
Keď sa na ten záber pozrieš celkom zblízka, uvidíš, že Svätá rodina nie je len trojica osôb, ale je to miniatúra celej Cirkvi, ktorá má v tomto svete poslanie.
Modlitba za rodinu:
Ježiš, Mária a Jozef,
vo vás kontemplujeme
žiaru pravej lásky,
na vás sa s dôverou obraciame.
Svätá nazaretská rodina,
urob aj z našich rodín
miesta spoločenstva a večeradlá modlitby,
opravdivé školy evanjelia
a malé domáce cirkvi.
Svätá nazaretská rodina,
nech sa viac v rodinách nezakusuje
násilie, uzavretosť a rozdelenie:
každému, kto bol zranený a pohoršený,
nech sa čoskoro dostane útecha a uzdravenie.
Svätá nazaretská rodina,
daj, aby sme sa všetci upevnili vo vedomí
posvätného a nedotknuteľného charakteru rodiny,
jej krásy v Božom pláne.
Ježiš, Mária a Jozef,
vypočujte a vyslyšte našu prosbu. Amen.
Prebraté z modlitby, ktorú predniesol pápež František pri modlitbe Anjela Pána 29. decembra 2013.