Milosrdenstvo napokon zvíťazí

 Ako konflikt v našej rodine stál pri zrode novej vianočnej tradície

„Neviem, čo na to povedať,“ povedal som svojej žene Lynne, pretože som tomu stále nemohol uveriť. „Ani ja,“ odvetila. Práve sme mali za sebou telefonát s naším najstarším synom Davidom, ktorý nám povedal, že má vzťah, ktorý by sme mu neschválili. „Nemyslím si, že mu to vydrží dlho,“ uisťovali sme jeden druhého. No veľkú útechu nám to neprinieslo. Už sme totiž čosi podobné zažili.

Keď sme sa s Lynne vzali, boli sme pevne rozhodnutí vychovávať svoje deti vo viere v Krista a pomôcť im vybudovať si s ním živý vzťah. Boli sme súčasťou charizmatického modlitbového spoločenstva a páčila sa nám predstava, že vo svojej rodine vytvoríme pozitívne prostredie preniknuté kresťanskou vierou. Boli sme aktívni aj vo svojej farnosti – Lynne ako lektorka a ja ako člen farskej rady. Radi sme sa zapájali do života vo farnosti a dúfali sme, že náš oddaný život viery bude posilňovať naše deti až do dospelosti. Netušili sme, ako veľmi bude naša viera skúšaná.

 

Napäté roky dospievania

Naplno sme si užívali život mladej rodiny, no spolu s touto radosťou prišli aj isté obavy o naše druhé dieťa. David mal problém spoločensky zapadnúť a po niekoľkých vyšetreniach nám lekári povedali, že sociálne zručnosti a komunikácia budú preňho vždy tvrdým orieškom.

V škole Davidovi venovali zvláštnu pozornosť, aby preklenuli jeho medzery v učení a sociálnych zručnostiach. No ja som sa s tým nedokázal vyrovnať. Bol som pevne rozhodnutý, že sa k nemu budem správať rovnako ako k ostatným deťom. Jeho súrodenci si dokázali plniť svoje domáce povinnosti, no David to odmietal. Toto viedlo k vzniku začarovaného kruhu konfliktov – ja som trval na tom, aby sa viac snažil, a on sa na celé hodiny zamykal vo svojej izbe. A kým sa ostatné deti rady zúčastňovali na rôznych športových krúžkoch, David išiel na pár tréningov a potom všetko nechal tak.

Pravda je, že som neprijal fakt, že David je iný. „Musíš byť bojovník,“ hovorieval som mu. „Aspoň dokonči to, čo si začal!“ Vnútri som sa preňho trápil a zároveň som na naňho hneval. Čo ak sa nikdy nenaučí vydržať pri jednej veci? Ako si poradí v tomto svete? Mal som oňho strach.

 

Trochu pomoci, prosím

Keď sa David stal tínedžerom, začal mňa a Lynne obviňovať z toho, že ho neprijímame takého, aký je. Povedal, že sa mu nepáči, ako sa mu snažíme vnútiť to, že musí spĺňať naše očakávania. To ma ešte viac rozčúlilo. Je taký zahľadený do seba! pomyslel som si. Neuvedomuje si, ako veľmi ho milujeme a koľko starostlivosti sme mu venovali? Napätie medzi nami nabralo takú intenzitu, že sme napokon vyhľadali pomoc terapeuta.

„Pôjdem tam, keď tam pôjdete so mnou aj vy,“ domáhal sa David. Súhlasili sme, lebo sme dúfali, že by sme si k nemu takto konečne mohli nájsť cestu. Taktiež sme dúfali, že David konečne pochopí, ako veľmi ho máme radi. A tak sme celé dva roky chodili k rodinnému terapeutovi. Postupne sa David začal otvárať a čoraz otvorenejšie vyjadrovať svoj hnev – až napokon vyhlásil, že je to všetko moja chyba! Opäť som bol sklamaný. Cítil som sa nedocenený.

Na radu terapeuta sme spolu s Lynne prestali klásť na Davida také nároky ako predtým a dovolili sme mu, aby si sám vybral aktivity, ktorým sa chce venovať. David si namiesto športov vybral divadelný krúžok. To nám nikdy predtým nezišlo na um. Stále som sa naňho hneval pre jeho vzdorovité správanie, no moje srdce začalo mäknúť, keď som svoje obavy odovzdával Pánovi. Ak sa bude vďaka tomu, že si sám vyberie záujmové krúžky, cítiť väčšmi milovaný a bude vidieť, že nám na ňom záleží, bol som ochotný do toho ísť. Ukázalo sa, že je veľmi talentovaný; dokonca počas strednej školy napísal a zahral svoje vlastné sólo predstavenie. „Som na teba taký hrdý,“ povedal som mu po predstavení. „Ďakujem, ocko,“ odpovedal s tvárou žiariacou od radosti. Takže nádej ešte predsa len žije!

 

„Bež svoje preteky“

Z Davida sa stal dospelý muž. To, že sa rád rozhodoval sám – s niektorými rozhodnutiami som nesúhlasil, najmä v oblasti vzťahov –, ma ako otca často stavalo do ťažkej úlohy. V modlitbe som prosil Pána, aby mi ukázal, ako Davidovi s láskou povedať pravdu. Raz ráno som pocítil, že Boh mi hovorí jednoduché posolstvo: Bež svoje preteky. Uvedomil som si, že ma pozýva žiť navonok svoju vieru a byť pre svoje dospelé deti svedkom lásky a radosti. Hlboko vo svojom vnútri som vedel, že mi to povedal Boh, a napĺňalo ma to pokojom.

Táto jedna modlitba zmenila môj život. Keď boli moje deti doma, začal som hľadať príležitosti – mimo vyhrotených diskusií alebo hádok –, pri ktorých by som im mohol zvestovať slová Písma alebo im vyjadriť svoju lásku k nim. Ráno som si zvykol pripraviť nejaký žalm a počas raňajok im ho prečítať. Snažil som tiež zostať láskavý, no pritom pevný ohľadom právd Písma a katolíckej viery.

 

Kto chce ísť prvý?

Raz, pár dní pred Vianocami, som Bohu ďakoval za to, ako nám pomohol na našej ceste s Davidom. Zvlášť som sa modlil za to, aby som cítil vo svojom srdci k Davidovi to, čo k nemu cíti Boh. Vedel som, že stále dokážem byť k nemu občas netrpezlivý a prehnane kritický a túžil som, aby sa náš vzájomný vzťah ďalej zlepšoval.

Na Štedrý deň som si vzal Davida bokom a povedal som mu: „Jednoducho som nevedel pochopiť, že ty potrebuješ čosi iné ako ostatné deti. Chcel som, aby ste boli všetci takí istí. Teraz vidím, že tým, že som trval na tom, aby si bol taký ako oni, som vyvolával napätie. Je mi to naozaj ľúto.“ Myslel som si, že povedať to bude ťažké, no zistil som, že slová mi z úst plynú úplne prirodzene. Bolo jasné, že mi pritom pomáha Duch Svätý!

Davida moje slová dojali. Objal ma a povedal mi, že mi odpúšťa. Práve vtedy Lynne, ktorá to celé videla, urobila čosi celkom nečakané. Zvolala všetky deti a povedala: „Toto je čas milosti. Vyhraďme si trochu času na odpustenie a poprosme oň jeden druhého. Kto chce ísť prvý?“ Hoci ostatné deti spočiatku váhali, po chvíli začali hovoriť. Čoskoro zaplnili celú izbu slová ako „je mi to ľúto“ a „odpúšťam ti“ a spolu s nimi sa objavili aj slzy a objatia. Všetci sme cítili, ako na nás spočinul Boží pokoj.

 

Milosrdenstvo napokon zvíťazí

Počas tých Vianoc v našej rodine vznikla nová tradícia. Odvtedy mávame takéto „stretnutie odpustenia“ každý Štedrý deň a naša vzájomná láska a úcta sa čoraz väčšmi prehlbuje. Môj vzťah s Davidom má stále svoje svetlejšie i temnejšie chvíľky, no tie dobré chvíle sú veľmi dobré a trvajú dlho, kým tie temné sú kratšie a nie sú až také zlé. Som pevne presvedčený, že odpustenie a milosrdenstvo napokon zvíťazí – v mojom a Davidovom živote, ale aj v živote nás všetkých.