Ty si tým poslaním

Boh ma priviedol k sebe skrze nové priateľstvá

 

Ako malé dievča žijúce v Afrike som mala milosť vyrastať vo vrúcnej a bezpečnej rodine. Moji rodičia ma ako zbožní katolíci učili prosiť Boha o všetko. A vo svojej nevinnej detskej viere som bola často svedkom vypočutia svojich modlitieb.

 

Otvorene hovoriť

Prvý raz som povolanie k rehoľnému životu pocítila ako dieťa. Počas prvého roku na vysokej škole toto volanie ešte silnelo, a tak som odišla zo školy a vstúpila som do kláštora. Moje povolanie mi prinieslo veľa radosti. Práca v dievčenskej škole, na ktorej som mohla vyučovať a viesť dievčatá, mi prinášala veľké zadosťučinenie.

Ako mladá rehoľná sestra som si získala dôveru mnohých dievčat. Vďaka tomu sa mi zdôverili s mnohými vecami – vrátane sexuálneho zneužívania, ktoré si pretrpeli vo svojich rodinách, dedinách, ba aj od vojakov slúžiacich v armáde. Keď som spolu s ďalšími dospelými pracovala na zastavení tohto zneužívania, takmer vždy som narážala na popieranie toho, že sa niečo také stalo; ba niekedy som bola vystavená aj hrozbám smrti. No ja som o tom napriek tomu hovorila.

Jedného dňa prišiel do našej školy vojak oháňajúci sa zbraňou a menovite sa pýtal na mňa. Keby nebolo rýchlej reakcie jednej mojej sestry, ktorá ma skryla, celkom určite by ma zabil. Keď toto obťažovanie pokračovalo, začalo byť celkom jasné, že môj život je v ohrození. Takže po desiatich rokoch rehoľného života som dostala dišpenz od rehoľných sľubov a utiekla som zo svojej krajiny.

 

Božie mlčanie

Môj útek z Afriky ma zaviedol na predmestie Washingtonu, kde ma prijala jedna rodina z mojej rodnej krajiny. Starali sa o mňa a podporovali ma, ale pre ich izolovaný životný štýl som sa nenaučila po anglicky a ani som nespoznala nikoho mimo svojej francúzsky hovoriacej domácnosti. Táto osamelosť bola pre mňa takmer neznesiteľná a už zakrátko som sa ocitla v duchovnej temnote. Dokonca som začala strácať vieru v Boha. Ak existuje, myslela som si, ako ma môže nechať takto po tom, čo som mu desať rokov slúžila? Navonok som sa snažila byť dobre naladená, no vo vnútri som cítila veľké prázdno.

Jedna žena menom Jean, ktorá žila na druhej strane ulice, pravidelne vozievala mojich domácich na svätú omšu. Raz ma pozvali, aby som išla s nimi. Prijala som to pozvanie, no v skutočnosti som počas omše premýšľala, ako môžu títo ľudia veriť, že Boh sa o nich stará.

Na druhý deň mi Jean podala papierik, na ktorom bolo nejaké telefónne číslo. Lámavou francúzštinou  mi povedala, že je to číslo na jednu jej známu, ktorá sa volá Val. Povedala mi, že táto Val ma pozýva na kávu. No keďže som sa bála stretnúť s neznámou ženou, lístoček som vyhodila. Jean mi dala jej číslo ešte trikrát, no ja som stretnutie s ňou zakaždým odmietla. Na štvrtý raz som však súhlasila. Rozhodla som sa, že sa s ňou stretnem, aby ma s tým Jean prestala obťažovať.

 

„Postaraj sa o toto dievča“

Val ma odviezla do kaviarne a napriek jazykovej bariére sme sa aj s pomocou gest dokázali navzájom dorozumieť. Po niekoľkých stretnutiach ma predstavila jednej svojej priateľke. Volala sa Jessica a hovorila po francúzsky. S jej pomocou som sa s Val mohla konečne plnohodnotne porozprávať.

Val mi povedala, že vo chvíli, keď ma prvý raz uvidela na svätej omši, počula v hlave hlas, ktorý jej hovoril: „Postaraj sa o toto dievča.“ Preto tak trvala na našom stretnutí! Napriek nedostatku mojej viery v Boha sa ma dotklo, že sa snažila stretnúť s človekom, ktorý jej bol úplne cudzí.

Val mi tiež povedala, že pozná kňaza, ktorý vie veľmi dobre po francúzsky, a chcela, aby som sa s ním stretla. Volal sa otec Francis Martin. Len nedávno však prežil ťažkú mozgovú príhodu a neočakávalo sa, že bude dlho žiť. Keď som prišla domov, prihovorila som sa Bohu tak, ako som vedela. Takzvaný Bože, modlila som sa, neviem, či si skutočný. Ale ak existuješ, prosím, dovoľ mi stretnúť sa s týmto kňazom.

 

Ty si tým poslaním

Tri mesiace po tom, čo sme sa prvý raz stretli, mi Val povedala, že ten kňaz, ktorý hovorí po francúzsky, sa nečakane uzdravil a vrátil sa domov. Krátko nato som ho stretla prvý raz. Keď otec Francis otvoril dvere, privítal ma s vrúcnym úsmevom. Keď sme si sadli, povedal mi len jedno: „Počúvam.“ Povedala som mu všetko – o čase, ktorý som strávila v reholi, o tom, že som sa zastala zneužívaných dievčat, o strachu o svoj život, aj o tom, že som stratila vieru. Vtedy som pocítila, že som zo seba zhodila všetko, čo ma ťažilo viac než dva roky.

Otec Francis ma počúval dobrú hodinu. Keď som dorozprávala, povedal: „Mám ťa rád. A vitaj v Amerike!“ Potom dodal: „Keď som bol v kóme, mal som videnie, v ktorom som spolu s nejakou osobou kráčal k akémusi krásnemu domu. No skôr než sme k nemu dostali, tá osoba odrazu zastala, a povedala mi: ‚Francis, musíš sa vrátiť naspäť.‘ Ja som nechcel, no ten neznámy na tom trval a dodal: ‚Čaká tam na teba jedno poslanie. Jeho naplnenie ti zaberie šesť rokov.‘ Len čo som na to povedal: ‚Áno,‘ prebudil som sa. Teraz som si istý, že som sa vrátil kvôli tebe – ty si tým poslaním.“

Od tej chvíle som volala otca Francisa mon père, čo po francúzsky znamená „môj otec“. On mi pomohol zmieriť sa s Bohom, naučiť sa po anglicky a stretnúť nových priateľov. Toto všetko pre mňa robil s veľkou nehou a vždy mal pritom pre mňa pripravené naslúchajúce ucho. Šesť rokov po tom, čo som otca Francisa stretla, odišiel domov k Bohu.

Dnes stále žasnem nad tým, že Boh sa so mnou stretol v mojej najtemnejšej chvíľke prostredníctvom ľudí ako Jean, Val, Jessica a otec Francis. Oni mi sprítomnili Božiu lásku v čase, keď som v ňu ešte ani neverila. Vo svojej práci ošetrovateľky a zároveň právnej asistentky nachádzam veľkú radosť v tom, že pomáham ľuďom nájsť uzdravenie a spravodlivosť. Koľko len môžem, trávim čas s Bohom na svätej omši, pri štúdiu Písma a na duchovných obnovách. Teraz bez akejkoľvek pochybnosti viem, že Boh je vždy so mnou a vždy sa bude o mňa starať.

 

* Meno i krajina pôvodu autorky boli vynechané z dôvodu utajenia jej identity.