Môj život patrí môjmu ľudu
Príbeh blahoslaveného Stanleyho Rothera
Hallie Riedelová
„Zabili nášho kňaza…“ vzlykala staršia žena kľačiaca na kolenách a ponorená v zármutku. „Bol to nás kňaz, náš kňaz… hovoril naším jazykom.“ Obyvatelia odľahlej guatemalskej obce Santiago Atitlán sa dozvedeli túto správu vo chvíli, keď vychádzali zo svojho kostola. Nejakí ozbrojení muži vtrhli uprostred noci do farskej budovy a zbili ich misionára a kňaza Stanleyho Rothera. Napokon ho zastrelili.
Rother prišiel do Guatemaly vo roku 1968. Za trinásť rokov sa z neohrabaného outsidera stal vážený starší a otec miestnych ľudí.
Povolaný ku kňazstvu
Stanley Francis Rother sa narodil v roku 1935 na vidieku v americkej Oklahome zbožným roľníkom nemeckého pôvodu. Keďže bol najstarší zo štyroch detí, dobre poznal namáhavú prácu. Ak sa niečo na farme pokazilo, Stanley to opravil. Ak bolo treba niečo postaviť, postavil to. Ak videl, že treba niečo spraviť, urobil to. Bol to utiahnutý mladík, ktorý radšej konal, ako hovoril.
Na strednej škole Stanley pocítil povolanie ku kňazstvu a po maturite vstúpil do seminára. Nemal to tam ľahké. Mal problémy s latinčinou a nemal ani veľa času učiť sa, pretože vedenie i zamestnanci fakulty od neho žiadali, aby pre nich robieval rôzne služby. Možno bolo preňho útechou, že môže byť nejako užitočný a produktívny, no jeho štúdiu to nepomáhalo. Keď sa dozvedel, že neurobil skúšku z latinčiny, istému priateľovi povedal, že je „poriadne znechutený… a najradšej by teraz skončil“.
Po niekoľkých rokoch Stanleyho zo študijných dôvodov vylúčili zo seminára. Bol zničený, pretože nemohol poprieť, že cíti povolanie ku kňazstvu. Preto zašiel za biskupom a snažil sa pred ním obhájiť. „Nestrácaj nádej,“ povedal biskup Stanleymu. „Moji najlepší kňazi nie sú tí najbystrejší.“ Ešte v to leto sa mu naskytla iná príležitosť: mohol nastúpiť do seminára Mount Saint Mary v marylandskom meste Emmitsburg.
Čoskoro sa ukázalo, že tento seminár – vďaka svojej odľahlej polohe a prajnejšiemu prostrediu – je pre Stanleyho ako stvorený. Tam dokončil aj svoje štúdiá a 25. mája 1963 bol vysvätený na kňaza. Ako svoje kňazské motto si zvolil slová: „Kvôli sebe som kresťanom; kvôli druhým som kňazom.“
Misionárske srdce
Ako tridsaťtriročný dostal Stanley Rother možnosť, ktorá mala zmeniť jeho život. Veľmi ochotne prijal ponuku pripojiť sa k skupine misionárov, ktorí pôsobili v Guatemale.
Keď Rother na jeseň 1968 dorazil do obce Santiago Atitlán, našiel tam jedenásť ďalších misionárov. No kým oni živo diskutovali o filozofických a teologických témach, Stanley si svoje myšlienky nechával pre seba. Ostatní misionári ho teda vnímali len ako „omšového kňaza“, teda takého, ktorý nie je príliš bystrý a je dobrý len na vysluhovanie sviatostí.
Otec Carlin, predstavený misionárov, pridelil Stanleymu neďalekú malú farnosť, v ktorej sa budovalo zdravotnícke zariadenie. Veľmi rýchlo sa uňho prejavil talent na miestny jazyk tsutuhil a jeho sebavedomie vzrástlo. Vo výročnej správe, ktorú biskupovi zaslal v roku 1971, svojím typickým zdržanlivým spôsobom napísal: „Plánujem tu nejaký čas zostať.“ O štyri roky neskôr bol už z otca Stanlyeho, niekdajšieho „omšového kňaza“, farár farnosti svätého Jakuba Apoštola.
Oddaný svojmu ľudu
Rother sa v tejto novej službe našiel. Preukázal pevné odhodlanie privádzať dedinčanov ku Kristovi a zlepšovať ich život. A toto odhodlanie si tamojší ľudia všimli a otvorili mu svoje srdcia – až tak, že mu dali nové meno: Padre Ap’las. Keďže nemali vlastné slovo pre meno „Stanley“, použili jeho prostredné meno Francis (František) a preložili ho do svojho materinského jazyka.
Stanley celé dni pracoval na spaľujúcom slnku a buldozérom zrovnával zem, kde plánoval vystavať spoločné hospodárstvo. Sadil, oral a žal spolu s dedinčanmi. Jeden z jeho priateľov o ňom povedal: „Udržiaval nás v chode, keď sme už boli na dne. Hovorieval nám: ,Boh je s nami.‘“
No to bola len špička ľadovca. Rother si zaumienil, že bude rozprávať, modliť sa, kázať a aj učiť v jazyku tsutuhil. Chcel svojich farníkov prijať za svojich úplne, chcel ich prijať ako členov svojej rodiny. Pracoval spolu s nimi, zamestnal ich v zdravotníckom zariadení, spustil rádiovú stanicu a založil spolok tkáčov. No jedným z jeho najvýznamnejších počinov bolo to, že spísal reč tsutuhil a dohliadal na preklad Nového zákona do tohto jazyka. To všetko dokázal muž, ktorý sa kedysi ako seminarista nedokázal naučiť latinčinu!
Postupom času otec Stanley prehlboval aj svoje vzťahy s miestnymi ľuďmi. Faru mal pre nich stále otvorenú a vždy si našiel čas počúvať svojich farníkov alebo sa postarať o ich potreby. Dal radu, vytrhol zub, prichýlil siroty. Keď videl, že niečo treba urobiť, postaral sa o to.
Pastier nemôže utiecť
Keďže bol otec Stanley celým srdcom oddaný svojmu ľudu, starší dediny ho prijali – brali ho ako človeka, ktorý pre nich storako obetoval svoj život. No jeho dôverný a blízky vzťah s miestnymi ľuďmi vyvolával aj podozrenia. Hoci zostával politicky neutrálny, uvedomil si, že v guatemalskej represívnej spoločenskej atmosfére môže byť aj podanie ruky miestnemu človeku vnímané ako politický čin.
V roku 1979 Stanley svojej sestre napísal, že „pred pár týždňami… sa objavil anonymný nenávistný list… Ja som bol na ňom číslo 8.“ To znamenalo, že bol ôsmym človekom na zozname ľudí označených na zabitie. Táto situácia v jeho rodine, pochopiteľne, vyvolala veľké obavy. V Guatemale pravidelne „mizli“ kňazi a katechéti a ich telá sa nikdy nenašli. A keď sa našli, vykazovali známky mučenia.
Napätie eskalovalo. V liste, ktorý poslal na Vianoce roku 1980, napísal Stanley svoje známe vyhlásenie: „Pastier nemôže ujsť pri prvom náznaku nebezpečenstva.“
Keď v roku 1981 začali byť hrozby smrťou skutočne vierohodné, Stanley spolu s otcom Pedrom, svojím kaplánom a prvým kňazom z radov tamojších domorodcov, odišiel na nejaký čas do Spojených štátov amerických. No po celý tento čas sa túžil vrátiť späť. Vedel, že keby to neurobil, zradil by svoje stádo. Vrátil sa už o pár mesiacov, aby so svojimi farníkmi oslávil Veľkú noc.
Stanley bol potom v Santiagu Atitlán len tri mesiace. Ako sa približoval júlový sviatok svätého Jakuba (Santiago), napätie rástlo. Armáda sa utáborila na poliach okolo farského kostola. Noc pred samotným sviatkom Stanley otvoril kostol, aby tam prichýlil šesťsto mladíkov, ktorí sa báli, že ich násilne „zverbujú“ do armády.
Dať svoj život za ovce
O dva dni neskôr muž, ktorý v noci strážieval faru, Stanleymu povedal, že v ten večer nemôže prísť, lebo mu ochorel syn. Navyše mu hovoril, že z dobrého zdroja vie, že vojaci ho plánujú v tú noc uniesť. No Stanley si nerobil starosti. Na fare mal predsa spať v miestnosti s pevnými, kamennými stenami. Francisco Bocel, pokrvný brat otca Pedra, mal zostať v spálni na druhom poschodí. Mal naplánovanú aj únikovú cestu, no keďže vedel, že každého, koho vezmú do zajatia, čaká mučenie, predsavzal si tiež, že ho nedostanú živého.
O pol druhej ráno 28. júla 1981 Stanleyho zobudilo búchanie na dvere. Kričal naňho Francisco: „Otče, prišli si po vás.“ Stanleymu vírilo hlavou množstvo myšlienok. Keby sa pokúsil ujsť, mladý Francisco by trpel. V ohrození by boli aj sestry karmelitánky, ktoré bývali oproti fare. Pevne sa rozhodol a podišiel k dverám. Keď ich otvoril, pozdravili ho traja ozbrojení útočníci. Francisco, ktorý vbehol naspäť do svojej izby, začul, ako Stanley týmto mužom hovorí: „Budete ma musieť zabiť tu.“ Prešli dlhé dve minúty, počas ktorých pomedzi zvuky zápasenia zazneli dva výstrely. Po nich zostal otec Stanley Rother ležať na zemi. Bol mŕtvy.
Správy o smrti otca Stana sa rozšírili rýchlo. Počas rannej svätej omše sa do Kostola svätého Jakuba Apoštola natlačili tisíce dedinčanov. Ďalšie stovky boli roztrúsené po farskom dvore. Celá dedina bola zo straty „svojho kňaza“ zničená.
Žiť vo viere
Stopu, ktorú tu otec Stanley zanechal, vidno dodnes. Mnohé veci, ktoré založil – gazdovské a tkáčske spolky či rádiostanica – stále veľmi dobre fungujú. Stále sa používa aj Nový zákon v jazyku tsutuhil. Z miestnosti, v ktorej bol zabitý, sa stala kaplnka, a bola po ňom pomenovaná aj miestna škola.
V roku 2001 bolo toto misijné územie zverené opäť do správy miestnej diecézy. Mučenícka smrť Stanleyho Rothera bola skutočne semienkom, ktoré v tejto miestnej cirkvi prinieslo veľa ovocia: dnes má táto farnosť toľko domorodých kňazov, že môžu spravovať farnosť sami. Z farnosti Santiago Atitlán bolo vysvätených deväť kňazov; sedem ďalších mužov z farnosti je v súčasnosti v seminári.
Keď na Zelený štvrtok v roku 2013 Svätý Otec František slávil ako pápež svoju prvú svätú omšu požehnávania svätých olejov, povzbudil kňazov, aby „ich bolo cítiť po ovciach“. Tým chcel povedať, že kňaz má mať vždy účasť na živote ľudu, ktorý je mu zverený. To je aj dokonalý opis Stanleyho Rothera, kňaza, ktorý sa daroval svojmu stádu. Bol to muž, ktorý spolu so svojím ľuďom stál v hriadkach a obrábal s nimi polia. Bol to muž, ktorý sa spolu s nimi namáhal pri rôznych opravách. Bol to muž, ktorý sa spolu so svojím ľudom učil. Bol to muž, ktorý sa o nich staral, keď boli chorí. Otec Stanley Rother bol pravým pastierom, ktorý nikdy neopustil svoje stádo.