Nedokonalí, ale obdarovaní

Boh nám dáva všetko, čo potrebujeme

Matka Terézia z Kalkaty povedala: „Vo chvíli smrti nebudeme súdení podľa počtu dobrých skutkov, ktoré sme vykonali, ani podľa diplomov, ktoré sme získali počas života. Budeme súdení podľa lásky, ktorú sme vložili do svojej práce.“ Tieto slová na nás kladú isté nároky a my si to dobre uvedomujeme. Všetci sa totiž takým alebo onakým spôsobom usilujeme žiť v láske napriek svojim nedokonalostiam a slabostiam.

Aj svätý Pavol pravdepodobne cítil napätie medzi povolaním žiť v Kristovej láske a príťažlivou silou sebectva hriechu. Toto napätie sa skrýva aj za jeho slovami, že je hlinenou nádobou, ktorá ukrýva veľký poklad. Okrem ľudskej prirodzenosti, ktorá mala svoju porciu slabostí a nedokonalostí, vnímal vo svojom srdci aj Božiu prítomnosť.

Medzi Pavlove silné stránky patrila bystrá myseľ, vytrvalosť a záujem o ľudí v cirkvách, ktoré založil. Medzi jeho slabšie stránky patrilo azda to, že nebol najlepší rečník, jeho vzhľad nebol príťažlivý a občas bol netrpezlivý. No nech už boli Pavlove silné a slabé stránky akékoľvek, jedna vec bola Pavlovi jasná: evanjelium, ktoré ohlasoval, nesmierne prevyšovalo jeho svedectvo. Toto bol základ jeho obrany proti „falošným apoštolom“, ktorí spochybňovali jeho posolstvo tým, že upriamovali pozornosť na jeho nedokonalosť.

Priam počujeme, ako Pavol hovorí: „Vo mne žije Kristus. A pre tento veľký poklad som si istý tým, že Boh požehná moje námahy pri ohlasovaní jeho mena bez ohľadu na chyby, ktoré azda mám.“

Nie sme dokonalí. Všetci máme svoje chyby. Nikto z nás nemôže celkom naplniť Pánovo povolanie. A predsa podobne ako vo svätom Pavlovi, aj v nás žije Ježiš. Nemusíme teda upadať na duchu (pozri 2 Kor 4, 6). Pretože je v nás Kristus, môžeme sa spoliehať skôr na to, čo je večné, než na to, čo možno ľahko vidieť (pozri 2 Kor 4, 18). On je dôvodom toho, prečo žijeme na základe toho, čo veríme, a nie na základe toho, čo vidíme (pozri 2 Kor 5, 7).

 

Obdarovaní a nedokonalí

Je to úžasné! Hoci sme všetci nedokonalí, Boh nás žiada, aby sme boli svetlom sveta. Pozná nás skrz-naskrz. Pozná naše obmedzenia. Pozná naše minulé hriechy. Vie dokonca aj o hriechoch, ktoré spáchame v budúcnosti. A predsa nás napriek tomu volá vyjsť do sveta a budovať Cirkev.

Pri pohľade do dejín vidíme, že aj tí najväčší Boží služobníci mali svoje slabosti a nedokonalosti. Napríklad Abrahám bol mužom veľkej viery, no neveriacky sa zasmial, keď mu Boh sľúbil, že bude mať so Sárou syna (pozri Gn 17, 17). Klamal tiež faraónovi a Abimelechovi, keď im povedal, že Sára je jeho sestra (12, 10 – 20; 20, 1 – 18). No napriek týmto chybám úsudku a nedostatku dôvery bol Abrahám nazvaný Božím priateľom.

Mojžiš, Boží muž, ktorého si Boh vyvolil, aby vyviedol Izraelitov z Egypta, bol triezvo zmýšľajúci, odvážny a húževnatý človek. No napriek tomu sa snažil nájsť výhovorku, ktorou by Boha presvedčil, aby poslal viesť Izraelitov niekoho iného (pozri Ex 4, 13). Je o ňom známe, že bol občas dosť prchký (pozri Ex 17, 1 – 4; Nm 20, 10 – 12). No predsa to bol veľký Boží služobník.

Dávida si Boh vyvolil za kráľa Izraela. Bol nebojácny, vášnivý a lojálny. No predsa tento veľký milovník Boha spáchal cudzoložstvo a nechal zabiť jedného zo svojich najoddanejších služobníkov (pozri 2 Sam 11).

Nezabudnime ani na Eliáša, veľkého Božieho proroka. Vykonal mnohé zázraky a vyriekol mnoho múdrych slov. No keď vytušil, že si Jezabel zaumienila zabiť ho, stratil všetku odvahu a utiekol sa skryť na púšť (pozri 1 Kr 19).

Všetci títo ľudia slúžili Pánovi predtým aj potom, ako vyšli najavo ich chyby. A predtým aj potom ich ľutovali a konali pokánie. To isté platí aj pre nás. Boh nás neustále pozýva slúžiť mu. Kto by mohol zabudnúť na slová, ktoré povedal Ježiš Petrovi po tom, čo ho trikrát zaprel? On Petra neodsúdil. Nič mu nevyčítal. Len sa ho opýtal: „Máš ma rád?“ a potom mu povedal: „Pas moje ovce“ (Jn 21 15 – 17).

 

Hlinené a zároveň vzácne nádoby

Títo hrdinovia viery – spolu s mnohými ďalšími – dokresľujú Pavlove slová o tom, že sme hlinené nádoby, ktoré v sebe ukrývajú veľký poklad. Títo všetci pochopili, že aj keď Boží posli môžu byť nedokonalí, Božie posolstvo také nie je. Ak si niekedy mysleli, že aj oni sami sú úžasní, skôr či neskôr zmenili svoj pohľad. Ak boli zo seba frustrovaní alebo mali strach, či dokážu naplniť povolanie, ktoré im dal Boh, Pán ich povzbudil a zmenil ich zmýšľanie. Ak ich spútaval hriech, obdobia pokánia a zakúšania Božieho milosrdenstva z nich sňali pocit zlyhania, viny a hanby. Jeho milosť ich oslobodila.

Keď Pavol písal Druhý list Korinťanom, už toho o pokore vedel veľmi veľa. Necítil potrebu naparovať sa. Naučil sa, že v živote je dôležité hovoriť ľuďom o Ježišovi a nie poukazovať na seba. Preto sa príliš nestaral o to, aký budí dojem. Oveľa viac sa zaujímal o to, aby sa šírilo pravé evanjelium.

Ak sa teda staráme o to, aký dojem v ľuďoch vyvolávame, Boh nás chce naučiť, akú nesmiernu hodnotu má poklad, ktorý je v našom vnútri – a že sme skutočne hlinené nádoby. Chce nás naučiť, že jeho moc „sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9). Oveľa dôležitejšie je to, či ľudia hľadia na Ježiša, ako to, či hľadia na nás. Ba vlastne pokora nie je hodnotná len v Božích očiach, ale je príťažlivá aj pre ľudí okolo nás.

No svoj postoj musíme zmeniť aj v tom prípade, ak sa snažíme sami seba zhodiť, a myslíme si, že druhým nemáme čo ponúknuť. Je pravda, že nie sme nič viac ako hlinené nádoby. No je tiež pravda, že každý z nás má úžasné dary. Ba čo viac, máme v sebe veľký a živý poklad – Krista v nás, nádej slávy! Vieme, že Ježiš nás tak veľmi miluje, že za nás na kríži položil svoj život. Vieme tiež, že všemohúci Boh nás rád nazýva svojimi deťmi a dedičmi. Máme oveľa väčší potenciál, než si myslíme. Vlastne môžeme spolu so svätým Pavlom zvolať: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13).

 

Posli poukazujú na posolstvo

Sme teda hlinenými nádobami, ktoré v sebe uchovávajú veľký poklad. Ten však nemáme len chrániť, ale aj zjavovať. Na toto myslel aj Ježiš, keď povedal: „Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 14 – 16).

Ježiš chce, aby jeho svetlo svietilo prostredníctvom jednotlivých ľudí a zároveň prostredníctvom celého spoločenstva veriacich. Zveril nám poklad evanjelia. A ak budeme spolupracovať, svetlo tohto pokladu, ktorý prebýva v našich srdciach, môže ožiariť a osvetliť celý svet.

Keby dnes Pavol žil s nami, povedal by nám, že veľkosť a krása cirkevných budov, počet rôznych aktivít vo farnosti a finančné rozpočty sú druhoradé veci. Tou najdôležitejšou otázkou je, či my, Boží ľud, skrývame v sebe toto svetlo alebo ho nechávame zažiariť. Či sláva, ktorú ukazujeme, upriamuje ľudí na Ježiša alebo na nás.

 

Boh ti verí

Existuje legenda o Božom poslovi, archanjelovi Gabrielovi. Jedného dňa, krátko po tom, čo Ježiš vystúpil do neba, sa mal Gabriel Ježiša opýtať: „Pane, vedia ľudia na zemi, ako veľmi ich miluješ a čo si pre nich urobil?“

„Nie, ešte nie,“ odvetil Ježiš. „Celý príbeh pozná len hŕstka ľudí v Jeruzaleme.“ To Gabriela zarmútilo. Potom povedal: „Dáš teda svetu vedieť o svojej láske a spáse, ktorú si preň vydobyl?“

Ježiš odvetil: „Povedal som Petrovi, Jakubovi, Jánovi, Márii Magdaléne a niekoľkým ďalším nasledovníkom, aby rozšírili túto správu po celom svete.“

Archanjel Gabriel sa so skeptickým pohľadom opýtal: „Ale čo ak ťa Peter znova zaprie? A čo ak ostatní ujdú ako predtým? Čo ak sa unavia a vzdajú sa? Máš nejaký záložný plán?“

A Ježiš povedal: „Nie. Ja im verím.“

Ten plán je taký istý podnes. Boh nám verí. Počíta s tým, že my – ponížené hlinené nádoby – necháme svetu zažiariť jeho svetlo. Chce, aby sme ľuďom povedali o poklade, ktorý je v našom vnútri. A vieš čo? Môže to urobiť každý z nás. S láskou dokážeme všetko, pretože v našich srdciach žije Ježiš!