Nesmierna Kristova moc

Kde môžeme nájsť silu na to, aby sme ostali verní

 

Ľudia vždy zachádzajú do veľkých krajností, keď sa snažia získať niečo, čo si vážia. Spomeň si na muža z Ježišovho podobenstva, ktorý predal všetko, čo mal, aby kúpil pole, na ktorom sa nachádzal poklad (pozri Mt 13, 44). Alebo si spomeň na všetky tie knihy a filmy, v ktorých nejaký mladý hrdina riskuje všetko, aby získal ženu, o ktorej sníva. Alebo si predstav nádejného krasokorčuliara, ktorý obetuje všetok svoj čas a energiu, aby raz vyhral zlatú medailu.

No čo sa stane, keď človek nájde svoj poklad alebo získa cenu? Oslavuje. Vinie si ho k srdcu. Postaví ho na dôležité miesto vo svojom dome. Často si pripomína, ako k tomuto pokladu dospel, a nikdy nepremešká šancu porozprávať o ňom druhým. Na toto myslel aj Ježiš, keď povedal: „Nech tak svieti vaše svetlo“ (Mt 5, 16).

To urobil aj Pavol. Veriacim v Korinte povedal: „Tento poklad máme v hlinených nádobách“ (2 Kor 4, 7). On už našiel svoj poklad – samotného Ježiša Krista – a vinul si ho k srdcu. A chcel o ňom neustále hovoriť. Pozrime sa teda na to, ako Pavol opísal tento poklad Korinťanom a ako ho ukazoval ľuďom počas ľahších i ťažších chvíľ svojho verejného účinkovania.

 

Premenený Božím svetlom

Pavol našiel svoj poklad na ceste do Damasku. Tam sa mu zjavil Ježiš a pozval ho slúžiť (pozri Sk 9). Keď Pavol opisoval toto stretnutie Korinťanom, napísal: „Boh, ktorý povedal: ,Nech z temnôt zažiari svetlo,‘ zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista“ (2 Kor 4, 6).

Pre Pavla to bolo ako svetlo žiariace v temnote jeho srdca. Bolo to svetlo, ktoré mu ukazovalo, že Ježiš je skutočne Mesiáš a že zomrel a vstal z mŕtvych, aby nás vyslobodil z hriechov. Toto svetlo bolo zjavenie, že Ježiš prisľúbil večný život všetkým, ktorí uveria a budú sa držať jeho učenia.

Takže keď sa Pavol dopočul, že niektorí „falošní apoštoli“ učia Korinťanov iné evanjelium a snažia sa ich odlákať od Ježiša, začal si o nich robiť starosti. Varoval ich pred falošnými učiteľmi a povedal im, že „boh tohto veku“ im oslepuje mysle a bráni im uzrieť Božiu slávu v Kristovi (2 Kor 4, 4). Potom Korinťanov vyzval, aby „sa zmierili s Bohom“ a nestratili zo zreteľa tento úžasný poklad (5, 20).

 

Žiť vo svetle

Pavol Korinťanov varoval pred falošným učením. No podobne bdelí musíme byť aj my. Keby žil Pavol s nami v dnešnej dobe, povedal by nám to isté, čo povedal im: žite vo svetle Kristovej pravdy. Nech sú od vás na hony vzdialené myšlienky a činy vedúce k temnote. Pripomenul by nám, že krstom sme sa stali „deťmi svetla“, no potrebujeme naďalej nechať prenikať toto svetlo do svojich sŕdc, aby sme nezišli z cesty (pozri 1 Sol 5, 5 – 6).

Pavol by nás tiež varoval, že nie je možné kráčať nejakou neutrálnou cestou. Máme v srdci veľký poklad, no máme aj mocných nepriateľov – svet, telo a diabla –, ktorí sa nás snažia prostredníctvom hriechu olúpiť a natrvalo nás uvrhnúť do temnoty (pozri Lk 11, 21 – 11). Práve preto Pavol napísal: „Lebo tí, čo žijú podľa tela, zmýšľajú telesne, ale tí, čo žijú podľa Ducha, zmýšľajú duchovne. A zmýšľať podľa tela je smrť, kým zmýšľať podľa Ducha je život a pokoj“ (Rim 8, 5 – 6). Ak chceme žiť v Kristovom svetle, musíme sa riadiť vedením Ducha.

Neberme teda tento poklad na ľahkú váhu. Podľa svojich schopností sa snažme čo možno najviac žiť v Kristovi a nič pred Pánom neskrývať. A vždy, keď padneme, usilujme sa prostredníctvom daru pokánia rýchlo vrátiť k Pánovi. Toto bola podstata Pavlovho posolstva Korinťanom a je to nesmierne dôležité aj pre nás.

 

Nesmierna moc

Sme len ľudia, sme len hlinené nádoby. A tak potrebujeme dovoliť Božej moci – tomu pokladu v našom vnútri – pomáhať nám a podnecovať nás k životu vo svetle. Áno, musíme sa zo všetkých síl snažiť kráčať vo svetle. No zároveň potrebujeme prosiť Ducha Svätého, aby nám pomohol a posilnil nás, pretože inak nás premôže temnota.

Prežívanie viery nie je len otázkou ľudskej snahy a dobrých úmyslov. Vyžaduje si aj Božiu moc. Pavol vlastne Korinťanom povedal, že táto nesmierna moc je dôvod, prečo dokáže zostať verný svojmu povolaniu napriek veľkým protivenstvám a neuveriteľnému utrpeniu.

Aj Pavol sa niekedy cítil „pod tlakom“, no vďaka Kristovi, ktorý bol v ňom, sa nikdy necítil „stiesnený“. Možno ho postretli nejaké situácie, v ktorých sa spolu so svojimi spolupracovníkmi cítil „bezradný“, no vďaka milosti Ducha Svätého sa nikdy „nepoddával“. Často bol aj „prenasledovaný“, no vedel, že v Kristovi nikdy nebude „opustený“. Niekedy ho možno niečo fyzicky alebo emocionálne „zrazilo“ k zemi, no zostával v kontakte s Pánom, pretože vedel, že tak nikdy „nezahynie“ (porov. 2 Kor 4, 8 – 9). Tieto štyri kontrasty jasne ukazujú, čo čaká každého, kto sa rozhodne nasledovať Pána. No dokazujú aj to, že poklad Kristovej „nesmiernej moci“ bude v nás vždy a budeme ho mať k dispozícii ako zdroj sily a pomoci. Vďaka tomu sa ani pod tlakom nebudeme cítiť „stiesnení“ (2 Kor 4, 7).

 

Čí hlas?

Pavol to ľahko mohol vzdať. Možno boli chvíle, keď sa sám seba pýtal: „Načo vediem takýto život? Prečo riskujem život za ľudí, ktorí na mňa útočia?“ Napriek tomu sa nevzdal. Hnala ho Kristova láska. On vedel, že „ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli… aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych“ (2 Kor 5, 14 – 15). A pre túto radostnú zvesť sa stále sústredil na dokončenie svojho behu a udržanie viery (pozri 2 Tim 4, 7).

Bolo toto vyhlásenie plné odhodlania? Samozrejme! No bolo to aj vyhlásenie plné viery v Božiu moc, lásku a milosť.

Keď sa cítime smutní, zničení alebo osamelí, potrebujeme si pripomenúť, že Boh nás nikdy neopustí. Jeho moc, ktorá prevyšuje všetku našu silu a schopnosti, v našom živote neustále účinkuje. Jeho moc je dôkazom toho, že Boh nás miluje, že vie, čím prechádzame, a trpí spolu s nami. On nás nikdy nezanechá, neopustí ani nezničí. Spomeň si, že Ježiš povedal: „Ja som s vami po všetky dni“ (Mt 28, 20).

 

Váž si ten poklad

Vieme, aké sú pokušenia. Vieme, aké je to mať chuť urobiť niečo, čo nie je celkom dobré alebo správne. No podobne, ako sa do našej mysle môže votrieť pokušenie a zviesť ho na zlú cestu, môže naplniť naše srdce a myseľ Duch Svätý a viesť nás ku Kristovi. On nás však nepokúša, ale pobáda nás konať sväto a bezúhonne. Pobáda nás správať sa láskavo k ľuďom okolo nás. Dáva nám túžbu urobiť si prestávku pri práci a pomodliť sa za múdrosť alebo pokoj. Utešuje nás, keď sa cítime frustrovaní alebo nahnevaní.

Každý deň nás Duch Svätý pobáda konať. Prihovára sa nášmu srdcu slovami plnými útechy, povzbudenia a rady. Často sme však príliš zaneprázdnení na to, aby sme ho počuli. Alebo sa cítime príliš zavalení požiadavkami života. Alebo sa jednoducho priveľmi spoliehame na svoje ľudské sily a schopnosti.

Práve preto sa potrebujeme učiť zastaviť počas dňa a načúvať hlasu Ducha. Ak to budeme robiť, začneme „počuť“ jeho hlas. Niekedy budeme možno premýšľať nad tým, či to, čo vnímame, si len sami nepredstavujeme. Možno budeme uvažovať aj nad tým, či sme len nemali šťastie alebo či nejaká dobrá situácia nie je zhodou okolností a nie výsledkom našich modlitieb. No spomeň si, ako Peter povedal Ježišovi: „Ty si Mesiáš,“ a Ježiš ho uistil, že táto myšlienka nevzišla z jeho mysle, ale z Boha (pozri Mt 16, 16 – 17). Keď mohol slová z neba prijímať Peter, prečo by sme ich nemohli prijímať aj my? Spomeň si, že v tebe pôsobí rovnaká moc, aká pôsobila v Petrovi!

Zaumieňme si teda, že sa v rôznych chvíľach dňa zahľadíme na Boha. Naučme sa venovať pozornosť tomu, čo nám schádza na um, keď sme pred Pánom. On chce, aby sme žili v jeho nádhernom svetle. Aby nám pri tom pomohol, dal nám skvelý a úžasný poklad.