Poklad zhora

Čo svätému Pavlovi dodávalo silu pokračovať?

 

Každý má svojich hrdinov. Hrdinom môže byť napríklad starý rodič, ktorý vďaka mnohoročným skúsenostiam oplýva hlbokou múdrosťou. Môže to byť politický vodca, ktorý nás inšpiruje svojou odvahou bojovať za dobrú vec napriek opozícii. Alebo to môže byť aj nejaká literárna postava ako Frodo z Pána prsteňov alebo Jo z Malých žien. Týchto hrdinov si zvyčajne vyberáme pre ich žiarivé čnosti: ich mimoriadnu odvahu, nesmiernu trpezlivosť alebo bystrosť a dôvtip.

Pri svätých je to trochu inak. Samozrejme, aj v ich živote jasne vidno také či onaké hrdinské čnosti. Veď práve preto sú svätí! No všetci svätí mali jednu vec, ktorú na iných hrdinoch vždy nevidno: boli mimoriadne pokorní.

Vezmime si napríklad takého svätého Pavla. Ten muž mal azda všetky dary. Bol to geniálny mysliteľ, talentovaný spisovateľ, odvážny apoštol a súcitný duchovný pastier. No keď jeho dobré meno napadla skupina, ktorej dal meno „falošní apoštoli“, Pavlova sebaobrana bola trochu nečakaná (pozri 2 Kor 11, 13). Namiesto toho, aby vymenoval svoje schopnosti a úspechy, Pavol sám seba opísal len ako „hlinenú nádobu“, ktorá vo svojom vnútri uchováva vzácny „poklad“ – Krista (pozri 2 Kor 4, 7).

 

„Falošní apoštoli“

Nehovoriť o svojich talentoch a daroch sa môže zdať zvláštne, no keď sa pozrieme na pozadie tohto výroku, začneme rozumieť tomu, čo Pavla pobádalo k takémuto pokornému vyjadrovaniu. Pavol strávil osemnásť mesiacov (medzi rokmi 49 a 51) v meste Korint. Evanjelizoval, založil cirkev a vyučoval. No keď odišiel, prišli akísi cudzí ľudia a začali vyučovať evanjelium, ktoré sa líšilo od toho, ktoré ohlasoval Pavol.

A ako by už toto samo osebe nebolo dosť zlé, títo falošní apoštoli sa snažili zničiť aj Pavlovo dobré meno. Zamerali sa na jeho zdanlivé negatíva: okrem iného na jeho fyzický vzhľad a kazateľský štýl. Povedali: „Jeho listy sú prísne a silné, ale osobná prítomnosť slabá a reč úbohá“ (2 Kor 10, 10). Chválili sa svojimi vlastnými mystickými zážitkami a dokonca si vytvorili odporúčací list, ktorým si chceli vylepšiť meno. Pavol sa pritom obidvom týmto veciam vyhýbal, aby nebudil dojem pýchy (3, 1 – 3; 11, 1 – 7; 12, 1 – 4).

Pavla tieto útoky na jeho dobré meno a snahy zdiskreditovať jeho učenie hlboko ranili. A tak sa rozhodol, že na ne zareaguje. Cítil, že sa musí obrániť, aby mohol aj ďalej pomáhať veriacim v Korinte. Vedel, že keby to nechal tak, mnohí by začali týchto falošných apoštolov nasledovať a tamojšia cirkev by mohla byť úplne zničená.

Ako sa teda vysporiadal s touto situáciou? Majstrovsky! Korinťanom povedal, že nie je nič viac než ponížený, nedokonalý služobník, ktorý v sebe nesie a ktorý ohlasuje veľký poklad: Ježiša Krista, Božieho Syna. Pavol možno nebol napohľad taký atraktívny ako iní a jeho prejav možno nebol taký uhladený ako prejav druhých, no jeho posolstvo viac než kompenzovalo osobné nedostatky. Takže ak niekto Korinťanov presviedčal, aby nebrali Pavlovo posolstvo vážne pre jeho chabý vzhľad alebo preto, že nie je skvelý rečník, jeho list ich presvedčil, aby si to ešte raz celé premysleli.

To isté platí aj o každom jednom veriacom človekovi: bez ohľadu na to, akými nedokonalými zvestovateľmi evanjelia sme, poklad, ktorý uchovávame, je nádherný a dokonalý.

 

Zmenený jeho slávou

Ako Pavol dospel k záveru, že je len nádobou a že pravý poklad spočíva v Pánovi? Ako to, že mu bolo také jasné, že musí upriamovať pozornosť na Ježiša a nie na seba? Odpoveď nájdeme v jeho minulosti, konkrétne vo chvíli jeho obrátenia. Dramatické stretnutie s Ježišom na ceste do Damasku Pavlovi navždy zmenilo život (pozri Sk 9, 1 – 9). V jedinom okamihu sa mu otvorili oči a on uvidel Ježišovu vznešenosť a slávu – a aj vlastné chyby a slabosti.

Môžeme byť v pokušení postaviť si Pavla – pre jeho výnimočné obrátenie – na akýsi piedestál. No to by nebolo správne. Okrem toho Pánovu prítomnosť nezakúsil tak veľkolepo len Pavol. Keď sa Mojžiš stretol s Bohom v horiacom kríku, zachvel sa od strachu a skryl si tvár (pozri Ex 3, 6). Keď Pána uvidel prorok Izaiáš, padol na kolená a zvolal: „Beda mi, áno, som stratený!“ (Iz 6, 5). Keď Pána uvidel Ezechiel, padol tvárou k zemi (pozri Ez 2, 1; 3, 23). A keď boli Peter, Jakub a Ján svedkami Ježišovho premenenia a začuli Boží hlas, tiež so strachom padli k zemi (pozri Mt 17, 6).

Niečo také však nezažívajú len veľkí hrdinovia viery. Ježiš chce urobiť pre teba to isté, čo urobil pre svätého Pavla: chce ti otvoriť oči, aby si uvidel jeho slávu a majestát. Chce ti ukázať, kto je: ukázať ti, že je Boh lásky a milosrdenstva. A tento úžasný poklad prebýva v nás! Čím viac takto zakúšame Božiu slávu, tým viac sa mu chceme podriadiť a žiť ako jeho oddaní a pokorní učeníci.

 

Kristus v tebe

Boh nás všetkých pozýva šíriť evanjelium tak, ako pozval Pavla. Žiada nás, aby sme ľuďom hovorili o Ježišovi a pomáhali im prijať ho do sŕdc. Pozýva nás tiež slúžiť chudobným a vzoprieť sa nemorálnosti vo svete. Pritom chce, aby sme to robili s láskou, úctou a vľúdnosťou (pozri 1 Pt 3, 15 – 16). Môže to znieť trochu znepokojivo, pretože si veľmi dobre uvedomujeme svoje slabosti a chyby. No Boh ich pozná ešte lepšie než my sami, a predsa nás k tomu neustále pozýva. Vie totiž, že s Kristom, ktorý v nás prebýva, dokážeme „všetko“ (Flp 4, 13).

Možno tak ako Pavol narazíme aj na prekážky. Je možné, že sa občas staneme terčom negatívnych a zraňujúcich poznámok. Ľudia sa z nás možno budú smiať, keď sa postavíme proti potratom. Nejaký kolega nás možno poza chrbát ohovorí. Dokonca sa možno pokúsia otriasť našou vierou aj naše vlastné deti, keď nám budú pripomínať, že ani my niekedy nežijeme úplne podľa svojej viery.

A ako by to nebolo už dosť náročné samo osebe, je možné, že satan sa nás vtedy pokúsi zahnať na ústup v dôsledku zakúšaných protivenstiev. Možno nám začne v mysli šepkať: „Načo slúžiš Pánovi, keď dostávaš za odmenu toto? Len si do svojho života pridávaš viac starostí a napätia.“ Alebo ťa môže pobádať, aby si aj ty na to tvrdo a ostro zareagoval.

No Ježiš nás napriek tomu žiada o vernosť. Žiada nás, aby sme budovali jeho Cirkev a starali sa o jeho ľud. Pobáda nás uchovať si odvahu a silu, pevne sa držať pokoja a radosti a odmietať pokušenia vzdať sa, keď sa cítime nepochopení alebo čelíme útokom na svoju osobu.

Ako to urobiť? Tak, že budeme vzhliadať k pokladu, ktorý je v našom vnútri: „Kristus vo vás, nádej slávy“ (Kol 1, 27). Tak, že spolu so svätým Pavlom povieme: „Preto neochabujeme; a hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje“ (2 Kor 4, 16).

 

Pozri sa na nádobu

Pavlova sila pramenila z jeho prvého stretnutia so vzkrieseným Kristom a z jeho stále sa prehlbujúceho života modlitby a odovzdanosti Pánovi. Pavol dbal na to, aby si udržiaval živú spomienku na svoje obrátenie a aby s pomocou Ducha túto svoju skúsenosť rokmi prehlboval a obnovoval.

Bratia a sestry, toto je aj naše povolanie. Ježiš Kristus chce byť naším pokladom. Chce nás naplniť – nás obyčajné hlinené nádoby – čoraz väčším množstvom svojho života a lásky, až kým sa nepresvedčíme, že ten, ktorý je v nás, je silnejší ako ten, čo je vo svete.