Ježiš a židovské korene Eucharistie

Ako to Ježiš myslel?

Marián Kováčik

Slávenie Eucharistie patrí medzi najväčšie radosti môjho života. A paradoxne aj medzi moje najväčšie kríže. Ešte za totality som mal totiž možnosť viesť v Hnutí Svetlo-Život takzvaný druhý stupeň Oázy nového života, ktorej program bol zameraný na prežívanie vyslobodenia („z egyptského otroctva“) predovšetkým slávením liturgie, na prvom mieste eucharistickej. Aby som to mohol robiť, musel som si naštudovať množstvo materiálov, ktoré mi odhaľovali Eucharistiu v mnohorakom svetle teológie, Svätého písma, tradície Cirkvi (nielen liturgiky), pedagogiky a formačnej práce. Na jednej strane mi to pomohlo prežívať liturgiu oveľa hlbšie, s hlbším poznaním toho, čo sa práve deje. Pripomína mi to zážitok Scotta Hahna, ktorý pri svojej prvej účasti na svätej omši mal chuť celý proces zastaviť a volať: „Viete, čo sa práve deje? Toto je z tej a tej časti Písma…!“ Viem, že počas svätej omše nič také nemôžem urobiť, ale tá chuť ozrejmovať ľuďom, čo sa pri eucharistickej slávnosti i pri iných liturgických sláveniach práve deje, je vo mne stále.

A na druhej strane prežívam veľké vnútorné zápasy, niekedy priam pokušenia, keď vidím, že namiesto liturgického slávenia sa deje (ako to nazýva jedna moja známa) liturgické trápenie. Tak veľmi by som chcel, aby všetci účastníci liturgie (vrátane kňazov) lepšie poznali, o čo ide, čo sa na oltári a pri ňom deje. Viem, že mnohí svätú omšu prežívajú hlboko na základe mystických zážitkov rôznych ľudí, ktorí opisujú nádheru toho, čo očami nevidíme, prítomnosť Panny Márie a svätých, Božiu slávu… Je to skvelé. No neraz sa obávam, že nejedného čitateľa takých diel to privádza k vyhľadávaniu zážitkov a pocitov, ktoré môžu byť krásnym Božím darom, no nepatria k podstate slávenia.

Po tomto veľmi osobnom úvode sa dostávam k tomu, čo má byť obsahom tohto textu – chcem vám predstaviť knihu Ježiš a židovské korene Eucharistie, ktorú napísal americký biblista Brant Pitre. Mne osobne zahral na veľmi citlivú strunu, lebo svojím dielom mi rozšíril poznanie toho, ako Boh v dejinách pripravoval svoj ľud na to, že raz bude uprostred neho prebývať, že raz bude medzi nami prítomný úplne jednoducho. Dokonca až tak jednoducho, že pre mnohých je problém uveriť v to – pod spôsobom chleba a vína.

Aké sú teda dôvody, pre ktoré každému odporúčam túto knihu čítať? A prečo nielen raz, ale viackrát?

 

Pascha

Prvým dôvodom pre prečítanie spomínanej knihy je autorov obšírne rozobratie Poslednej večere vo svetle Pánovej paschy. Súvis medzi paschálnym baránkom a Božím Baránkom je pre väčšinu z nás známy. No súvis medzi jedením baránka a jedením Kristovho tela sme možno doteraz nevnímali. A pritom je dôležitý.

Rozoberaním židovskej paschálnej večere sa autor dostal k tomu, čo síce veríme, ale často akoby bez nejakých vonkajších súvislostí – k spojeniu Ježišovej Poslednej večere s obetou na kríži. V liturgii je to vyjadrené tým, že na Zelený štvrtok pri večernej svätej omši nie je kríž (alebo je zahalený) a na Veľký piatok sa neprináša eucharistická obeta, ale adoruje sa kríž. Obrady Veľkonočnej (Paschálnej) vigílie zas obe udalosti spájajú a tým ukazujú, že niet hostiny bez obety a niet obety bez hostiny.

 

Nový Mojžiš

Ďalším dôvodom pre čítanie Pitrovho diela je objasnenie, čo vlastne Židia na prelome vekov očakávali, v akého mesiáša dúfali. Bežná odpoveď je, že čakali na vysloboditeľa spod rímskej nadvlády. No židovské pramene tej doby hovoria niečo iné a väčšie – mnohí Židia očakávali naplnenie Mojžišových slov o tom, že Boh svojmu národu vzbudí iného proroka, ktorý bude ako Mojžiš (pozri Dt 18, 18). Keďže mal byť ako Mojžiš, tak očakávali aj to, čo uskutočnil „starý“ Mojžiš – očakávali nový exodus, novú zmluvu, novú mannu, nový chrám, novú zasľúbenú zem.

Brant Pitre rozoberaním 6. kapitoly Jánovho evanjelia (o chlebe života) a iných textov evanjelií ukazuje, ako si Ježiš bol vedomý tejto úlohy a ako ju uskutočňoval. Zázrak nasýtenia zástupov pár chlebmi, vyhnanie predavačov a peňazomencov z chrámu, vyhlásenia typu „Syn človeka je pánom aj nad sobotou“ a „Tu je niekto väčší ako chrám“ potvrdzujú, že Ježiš ako človek si bol vedomý svojho poslania. Ako, kedy a kde teda uskutočnil nový exodus, ako dal svojmu ľudu novú mannu, aká je zmluva, ktorú uzavrel so svojimi? Pri každej svätej omši počujeme slová: „Toto je krv novej a večnej zmluvy…“

 

Chlieb prítomnosti

A pre mňa najväčším „objavom“ v tejto knihe je niečo, o čom som síce vedel, ale nemal som potuchy, o čo ide. Chlieb prítomnosti, chlieb tváre. V doterajších prekladoch Písma do mnohých jazykov sa hovorí o predkladných či predkladaných chleboch. Novšie preklady používajú iné termíny, doslovnejšie, ktoré zároveň vyjadrujú aj úlohu tohto chleba.

Chlieb prítomnosti, chlieb tváre sa spomína v Knihe Exodus (kap. 25, 37 a 40), keď Boh prikazuje Mojžišovi postaviť stánok pre archu zmluvy, na ktorej spočívala Pánova sláva. Súčasťou stánku okrem archy mal byť sedemramenný svietnik (nazývaný menora) a zlatý stôl pre chlieb prítomnosti. Ten Písmo nazýva svätosvätým, to znamená úplne svätým, určeným len a len Bohu. O čo išlo?

Boli to chleby, ktoré v sobotu (!) piekli kňazi v chráme a potom ich kládli na zlatý stôl vo svätyni. Boli znakom prítomnosti Boha (preto chlieb prítomnosti), mali byť akýmsi obrazom Božej tváre (preto aj doslovný preklad „chlieb tváre“). Boli zároveň každotýždennou obetou Pánovi. Chleby, ktoré spred Pána odniesli, mohli jesť len kňazi (pozri Mt 12, 1 – 8).

Podľa židovských prameňov tri razy do roka, keď mal podľa Písma každý dospelý muž prísť pred Pánovu tvár, leviti vynášali zlatý stôl z chlebmi zo svätyne, ukazovali ho zhromaždeným a hovorili: „Hľa, Božia láska voči vám!“

Celá kapitola o chlebe prítomnosti priam kričí o tom, že je predobrazom Eucharistie. Aj my v kúsku chleba vidíme Ježiša… Božiu tvár.

 

Cesta do Emáuz

Príbeh emauzských učeníkov nám je všeobecne známy. Akurát ma niekedy škrie, že Písmo nezaznamenáva nič konkrétne, čo im Ježiš cestou o sebe na základe Písma hovoril. No pri čítaní tejto knihy vnímam, akoby sa mi niečo z tohto stretnutia poodhalilo – citovaním textov zo Zákona, Žalmov i Prorokov, ako aj z rozsiahlych židovských prameňov Brant Pitre naznačuje, ako mohol Ježiš odhaľovať, kde a čo sa o ňom v Písme hovorilo, čo na naňho vzťahovalo. Ukazujú sa nové súvislosti, ktoré môžu obohatiť naše chápanie a následne aj prežívanie Eucharistie a vôbec liturgie ako miesta stretnutia sa so živým Bohom.

A viete, čo ma nakoniec dostalo? Autor konštatuje, ako bol na svoje objavy v Písme i židovských prameňoch hrdý. Dokonca pri jednom objave píše, že tajne dúfal, že za to dostane na univerzite, kde prednáša, profesúru. Potom však pokorne priznáva, že chcel svoje objavy nejako vložiť do kontextu učenia Katolíckej cirkvi v našich časoch. A s prekvapením zistil, že všetko, čo práve objavil, sa už nachádza v Katechizme Katolíckej cirkvi. Je to tam vyjadrené v skratke, bez nejakých veľkých komentárov. A tak hovorí, že svojím dielom chce len pripomenúť niektoré pravdy, ktoré sme ako katolíci vždy verili, len akoby ustúpili niekde do úzadia. Vynáša ich teda na svetlo a pripomína, aby bola naša viera silnejšia a stála na pevnejších základoch.

Dúfam, že kniha aj vás nadchne a povzbudí aspoň tak ako mňa.