Taký krásny úsmev!
Posolstvo Márie z „Mravčieho mesta“
Elizabeth Scaliová
Podľa istého japonského konceptu zdvorilosti sú úsmevy nevyhnutné pre život. Úsmev hovorí: „Som v poriadku; aj ty si v poriadku. Všetko je dobré.“ Úsmev je od prírody daný dar, ktorým môžeme účinne vplývať na rôzne situácie a meniť ich k lepšiemu – či už je to nejaký okamih, zhromaždenie, miestnosť plná cudzích ľudí alebo niekto, koho poznáme celý život.
Hoci bolo už po vojne, Japonsko koncom 40. rokov 20. storočia stále nebolo miestom, na ktorom by bolo veľa úsmevov a pokoja. „Viečka samurajov nepoznajú vlahu,“ hovorí tamojšie príslovie. No necelé storočie po rozpustení samurajov japonský ľud smútil a smútil veľmi hlboko. Miestni ľudia ešte len začali spracúvať, ako teraz funguje svet a aký nepatrný účinok má zdvorilosť a úsmev zoči-voči takým veciam, aké sa udiali v Hirošime a Nagasaki.
Premožená neopísateľným pocitom
Medzi nimi bola aj mladá žena z vyššej vrstvy, pochádzajúca z rodu samurajov a šintoistických kňazov. Vyrastala v šintoistickej aristokratickej rodine a jej rodičia ju i jej súrodencov často povzbudzovali k tomu, aby používali vlastný rozum a premýšľali. Pozemok ich domu na okraji Tokia bol tak nádherne naprojektovaný a udržiavaný, že miestni ľudia ich dom nazývali „Kvetinovým sídlom“. Satoko Kitahara sa narodila 22. augusta 1929 a v detstve a počas dospievania snívala o tom, že sa stane koncertnou klaviristkou. No keď počas vojny odišla do Tokia, aby tam v strojárskej továrni pracovala ako operátorka výroby (čo malo negatívny vplyv na jej zdravie), odložila bokom svoje ambície a namiesto toho sa rozhodla získať titul z farmácie.
Bolo to však skôr rozhodnutie z rozumu než jej skutočné povolanie. Podobne ako mnohí ďalší z jej generácie, Satoko prežívala sklamanie a cítila sa dezorientovaná – čo sa stáva, keď sa svet odrazu, drasticky a navždy zmení.
Keď bola v roku 1949 na návšteve u svojej priateľky v Jokohame, náhodou uvidela akéhosi muža vstupovať do Kostola Božského Srdca a pocítila nutkanie ísť za ním. Vo vnútri sa ocitla pred sochou Panny Márie Lurdskej. Bola to bežná socha, no predsa Satoko neskôr napísala, že ju premohol akýsi „neopísateľný pocit“: mala dojem, že ak má život nejaký zmysel, tak ho nájde tu.
V tejto farnosti slúžili sestry mercederiánky (O. de M.) zo Španielska a Satoko za nimi prišla s niekoľkými otázkami. Krátko nato začala vážne študovať katolícku vierouku. Hneď od začiatku ju priťahovalo tajomstvo Eucharistie a Panny Márie a postupne nachádzala čoraz väčšiu radosť a pokoj v modlitbe.
Taký krásny úsmev!
O niekoľko mesiacov neskôr bola Satoko pokrstená. Po tom, čo sa dozvedela o svätej Alžbete Uhorskej a jej službe chudobným, predsavzala si, že si vezme jej meno. Keď si po jej krste jedna zo sestier, ktorá ju vyučovala, všimla jej úsmev, povedala: „Máš taký krásny úsmev! Neurobila by si kvôli Ježišovi v tento deň sľub, že sa budeš usmievať vždy, keď budeš môcť?“ Mladá žena, žiariaca šťastím, súhlasila. Zamilovala si ruženec a pri birmovaní si zvolila meno Mária. Potom – už ako Satoko Alžbeta Mária – sa rozhodla, že sa stane sestrou mercerderiánkou.
No v deň, keď mala vstúpiť do rádu ako postulantka, ju zachvátila silná horúčka sprevádzaná pľúcnymi problémami, ktoré mala odvtedy, ako v továrni pracovala pri sústruhu. Napokon sa ukázalo, že má tuberkulózu, a tak predstavené Satoko povedali, že choroba marí jej plány na rehoľné povolanie.
Našla radosť ako bedárka
Hoci mala ešte len dvadsať rokov, bola už príliš chorá na to, aby sa niekde zamestnala. V tomto stave stretla františkánskeho misionára. Ten, keď videl, že nosí na páse ruženec, zaviedol ju do útulku pri brehu rieky, kde bývali zbedačení Japonci a ľudia bez domova. Bolo medzi nimi aj veľa detí. Toto miesto sa volalo Arinomachi, čo znamenalo „Mravčie mesto“. Tento názov si vyslúžilo preto, lebo jeho obyvatelia boli vydedencami, ktorých považovali za „podradnejších než mravce“. No títo najchudobnejší z chudobných boli zároveň usilovní ako mravce. Dokázali vyžiť prehrabávaním sa v odpadkoch, v ktorých hľadali niečo, čo by mohli zjesť alebo predať, aby tak zvládli prežiť do nasledujúceho dňa.
Satoko začali priťahovať deti, medzi ktorými bolo mnoho sirôt a obetí týrania. „Budem vaša veľká sestra,“ povedala im. Nemala vôbec žiaden plán, len úsmev a povzbudzujúce slová. No už v priebehu prvého mesiaca sa jej podarilo usporiadať pre miestne spoločenstvo jasličkovú slávnosť – vďaka ktorej jej miestne noviny, ktoré o tejto udalosti napísali, dali meno „Mária z Mravčieho mesta“. Každý večer však Satoko z Arinomachi odchádzala a vracala sa do Kvetinového sídla, kde jej mama (ktorá jej spôsob života veľmi neschvaľovala) vyberala vši a vyvárala oblečenie.
Keď jej srdce prirástlo k miestnym ľuďom ešte viac, pripojila sa k nim v ich práci – spolu s nimi sa prehrabávala v odpadkoch a využívala pritom svoj vplyv a povesť na to, aby bola v tábore postavená trieda a malá kaplnka. Po niekoľkých rokoch ju však niektorí poprední obyvatelia Mravčieho mestečka obvinili z pokrytectva. Hovorili, že má asi radosť z toho, že každý deň prichádza sem ku korytu rieky, hoci večer sa vracia do svojej teplej postele.
Táto kritika – keďže prichádzala od samotných chudobných, ktorým slúžila – ju zabolela. Keď sa jej raz zhoršila tuberkulóza tak, že musela byť na istý čas hospitalizovaná, prosila v modlitbe o usmernenie. A dostala ho. Svojej mame povedala, že keď bude silnejšia, stane sa obyvateľkou Mravčieho mestečka. „Teraz nie som handrárka; som len motýľ pracujúci na polovičný úväzok, ktorý nachádza radosť vo svojej práci. Nedávam nič, no beriem si všetko… Chcem s nimi pracovať i trpieť a radovať sa s nimi ako jedna z nich.“
Deti z Mravčieho mesta
Asi v tom čase jej jedna priateľka, ktorá bola priaznivo naklonená jej práci, poradila, že pre tamojších ľudí by mohlo byť užitočné, keby „zo srdca“ napísala malú knižočku o ich komunite a o práci, ktorú tam vykonáva. Satoko veľmi nechcela písať o sebe, no jej duchovný vodca zastával názor, že je to najlepší spôsob, akým možno pohnúť svedomím verejnosti a obyvateľom mesta ukázať skutočné potreby ľudí, ktorých majú medzi sebou.
Svoju knihu s názvom Deti Mravčieho mesta Satoko začala rozprávaním o svojej dávnej túžbe slúžiť, ktorú mala už od detstva. Napísala, že jej konverzia na kresťanstvo ešte väčšmi posilnila tento vnútorný pocit „povolania“ a že ako rástla v živote modlitby, ktorého súčasťou bola každodenná svätá omša a horlivá úcta k Ružencovej Panne Márii, hľadala, akú zmysluplnú službu by mohla robiť pre Ježiša. A práve toto hľadanie ju priviedlo do Arinomachi a k ľuďom, ktorí v ňom žili. Kniha však opisuje najmä to, aký je život v Mravčom meste a najmä to, aký život majú tamojšie deti. Napísala, že tieto deti majú veľký potenciál, no nemôžu ho naplniť pre nedostatočné naplnenie svojich základných potrieb – pre nedostatok dobrého jedla, zdravého bývania, kníh a učiteľov.
Satokina kniha sa stala veľmi populárnou a jej láskavé svedectvo a nemiznúci úsmev sa začali v novinách objavovať ešte častejšie, keď začali viac písať o nej a o komunite, ktorej zasvätila svoj život. Najdôležitejšie však bolo to, že tejto malej osade to neprinieslo len pozornosť verejnosti, ale aj materiálnu pomoc.
Postavenie stanu medzi ľuďmi
Od tej chvíle až do svojej smrti mala Satoko Kitahara „postavený svoj stan“ medzi ľuďmi z Mravčieho mesta – a tak urobila v podstate to isté, čo pre nás urobil Ježiš. Žila s tamojšími ľuďmi, jedávala s nimi, pracovala, smiala sa s nimi a s nimi aj smútila. A toto všetko robila s pocitom radosti zakoreneným vo viere a s úsmevom, ktorý si sľúbila uchovať kvôli Ježišovi.
Keď sa neskôr mesto rozhodlo, že pozemok pri rieke by mal prinášať aj nejaký zisk, Mravčie mesto malo byť rozobraté. Jedinou nádejou tamojších obyvateľov bolo poskladať sa na sumu vo výške odhadnutej ceny pozemku – 25 miliónov jenov. Len to mohlo zabrániť násilnému vysťahovaniu tejto malej komunity.
Satoko predákom Mravčieho mestečka, ktorí sa mali zakrátko stretnúť s predstaviteľmi mesta, povedala: „Kedysi dávno som Pánovi sľúbila, že za Mravčie mestečko položím svoj život. Ten okamih prišiel.“ V jednom článku z roku 1993 David Scott opisuje, čo sa stalo, keď jej priatelia prišli na spomínané stretnutie:
„Prekvapilo ich, keď v rukách hlavného predstaviteľa mesta uvideli výtlačok [Satokinej knihy]. Tento pán im oznámil, že mesto súhlasilo s tým, že daný pozemok odpredá za oveľa nižšiu, priam symbolickú sumu.“
Mravčie mestečko bolo zachránené vďaka pozornosti, ktorej sa dostalo Satokinej knihe, a vďaka jej vernosti tamojším ľuďom. O tri dni neskôr sa Satokine slová naplnili: položila svoj život za obyvateľov Mravčieho mestečka: prišiel čas jej odchodu k Pánovi. Zomrela 23. januára 1958 ako dvadsaťosemročná.
Sila úsmevu
Zdá sa, že svätí muži a ženy chápu premieňajúcu moc ľudského úsmevu. „Nový život do skľúčenej duše niekedy vleje jediné slovo alebo úsmev,“ napísala svätá Terézia z Lisieux vo svojom denníku Príbeh mojej duše.
Úsmev Satoko Kitahara sa odráža dokonca aj v jej denníku. Ku koncu svojho života napísala: „Celú modlitbovú knižku mi od veľkej radosti zaliali slzy. Našťastie, mala som so sebou veľkú vreckovku!“
Satoko zomrela tak, ako žila: s radostným úsmevom. Jej posledné slová boli: „Aké je to dobré…“ Vyslovila ich potom, čo svojej mame poďakovala za obyčajný pohár vody.