On sa pokoril… kvôli nám

 Ježiš, trpiaci služobník

 „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16).

Ako sa musel Ježiš potešiť, keď počul Petra vyhlásiť takéto odvážne tvrdenie! Jeho učeníci konečne začínajú chápať, kto je. Petra pochválil a nazval ho „skalou“, na ktorej postaví svoju Cirkev (Mt 16, 18).

No potom Ježiš povedal niečo nečakané, niečo úplne cudzie ušiam učeníkov. Povedal im, že „musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Mt 16, 21).

Ježišova otvorenosť Petra prekvapila. Posolstvo týchto slov bolo znepokojivé, že za ne začal Ježiša karhať – ten istý muž, ktorý ho práve vyhlásil za Mesiáša. „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ (Mt 16, 22).

Prečo Peter reagoval tak prudko? Prečo ho Ježišova predpoveď tak šokovala? Pretože idea trpiaceho Mesiáša – ba ešte horšie, Mesiáša odsúdeného na smrť – bola tou poslednou vecou, na ktorú by ktokoľvek z nich chcel pomyslieť. Židia, ktorí prahli po Mesiášovi, očakávali nového kráľa, ktorý založí nové kráľovstvo vyvoleného Božieho ľudu. No teraz Ježiš hovorí, že síce je Mesiáš, no že sa neprišiel chopiť vlády nad trónom Izraela, na ktorom sedel kráľ Herodes na základe dohody s rímskymi utláčateľmi, ale že prišiel trpieť.

No ako je možné, že Ježiš pochopil svoje poslanie celkom inak? Tak ako Otec Ježišovi ukázal, že je Mesiáš a Syn človeka, tak mu ukázal aj to, že „sa splní všetko, čo napísali Proroci o Synovi človeka“ (Lk 18, 31) – vrátane proroctiev o trpiacom služobníkovi.

 

Kto je tento služobník?

Vieme, že Ježiš dobre poznal štyri piesne o „trpiacom služobníkovi“, ktoré sú zaznamenané v Knihe proroka Izaiáša (42, 1 – 4; 49, 1 – 6; 50, 4 – 7; 52, 13 — 53, 12). Tieto piesne sú dobre známe a v tom čase sa často čítavali v synagógach. Okrem toho Ježiš pri Poslednej večeri svojim učeníkom povedal: „Musí sa na mne splniť, čo je napísané: ,Započítali ho medzi zločincov.‘ Lebo sa spĺňa o mne všetko“ (Lk 22, 37). Tento verš pochádza z poslednej piesne o služobníkovi (pozri Iz 53, 9).

Ježiš už od mladosti musel vidieť v týchto piesňach svoj obraz. A vieme si predstaviť, ako sa v ňom toto prvotné pochopenie jeho povolania postupom času upevnilo.

Možno uvažoval aj nad príbehmi o svojom zázračnom počatí a narodení, ktoré mu rozprávali Mária a Jozef, a počul v nich ozvenu tejto piesne:

 

„Pán ma z matkinho lona povolal,

už v živote mojej matky myslel na moje meno“ (Iz 49, 1).

 

Pri svojom krste, keď počul Otcov hlas, chápal, že sa napĺňa ďalšia z piesní o služobníkovi:

 

„Hľa, môj služobník, priviniem si ho;

vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie!

Vložil som na neho svojho ducha;

právo prinesie národom“ (Iz 42, 1).

 

Keď videl, ako ľudia reagujú na jeho kázanie, spomenul si na ďalšie z týchto proroctiev:

 

„Pán, Boh, mi dal jazyk učeníka,

aby som vedel milým slovom posilniť unaveného.

Každé ráno prebúdza môj sluch,

aby som počúval ako učeník“ (Iz 50, 4).

 

A ľahko si dokážeme predstaviť, že pri uvažovaní nad rastúcim odporom zo strany niektorých farizejov a zákonníkov si spomenul aj na tú najdlhšiu a najdramatickejšiu pieseň o služobníkovi:

 

„Opovrhnutý bol a najposlednejší z ľudí,

muž bolestí, ktorý poznal slabosť,

ako niekto, pred kým si zakrývame tvár,

opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili“ (Iz 53, 3).

 

Ježiš musel naozaj veľakrát v modlitbe uvažovať nad svojimi skúsenosťami a nad Písmom a bolo mu pritom jasné, že má byť „prebodnutý pre naše hriechy“ a že „ospravedlní mnohých… pretože vydá na smrť svoj život“ (porov. Iz 53, 5. 11 – 12).

 

Boží služobník plný dôvery

Je jasné, že Ježiš bol presvedčený, že prišiel ako trpiaci služobník kvôli Izraelu i celému svetu. Keď visel na kríži i keď sa modlil v Getsemanskej záhrade, ba aj keď lámal chlieb a bral do ruky kalich s vínom pri Poslednej večeri, Ježiš plne chápal, že má v súlade s Otcovým plánom položiť svoj život na kríži a tak vykúpiť Izrael a stať sa svetlom pohanov.

Zamyslime sa napríklad nad modlitbou, ktorú sa modlil, keď umieral na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46). Aj keď tieto slová poodhalili, aké muky prežíval, Ježiš sa vlastne modlil 22. žalm, modlitbu dôvery uprostred utrpenia:

 

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

Slová môjho náreku sú ďaleko od toho, kto by ma zachránil.

Bože môj, volám vo dne, a nečuješ;

volám v noci, a nenachádzam pokoja.

A predsa ty si svätý,

ty tróniš na chválach Izraela.

V teba dúfali naši otcovia;

dúfali a vyslobodil si ich.

Ku tebe volali a boli spasení,

v teba dúfali a zahanbení neboli“ (Ž 22, 2 – 6).

 

Podobne ako žalmista, Ježiš vedel, že aj v tomto okamihu, v ktorom sa zdalo všetko temné a beznádejné, môže dôverovať, že jeho Otec ho zachráni. Chápal, že ho Otec povolal k tomuto krížu, a tak dôveroval, že ho nikdy neopustí.

 

Modlitbový zápas

Často si myslíme, že Ježišov modlitbový život bol plný pokoja a odovzdanosti Bohu. Na jednej strane to tak aj naozaj bolo. Veď aj keď Ježiš chodil po tejto zemi, bol vždy Boží Syn. No Písmo tiež hovorí, že aj Ježiš vo svojej modlitbe niekedy zvádzal boj. Spomeňme si, ako si povzdychol, keď sa modlil za uzdravenie hluchonemého muža (pozri Mk 7, 31 – 35). Alebo si spomeňme, ako v Getsemanskej záhrade svojho Otca úpenlivo prosil: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Mt 26, 39).

Môžeme si teda predstaviť, že Ježiš takým alebo onakým spôsobom zvádzal boj aj vtedy, keď čítal Písmo a v modlitbe uvažoval o svojom vlastnom živote a o svojej identite. Ako Boží Syn mal božskú prirodzenosť, no keďže bol človekom, predsa zvádzal boj s poznávaním toho, na čo bol povolaný a čo od neho Otec žiadal vykonať.

Vedomie toho, že aj Ježiš vo svojej modlitbe zvádzal boj, nám môže pomôcť aj v našom vlastnom modlitbovom živote. Môže nám to pomôcť, keď budeme zvádzať boj o poznanie Božej vôle – alebo jej napĺňanie. No môže nám to pomôcť aj inak – môže nás to podnietiť prosiť nášho nebeského Otca, aby nám pomohol spoznať, kto je Ježiš. Pretože čím viac ho spoznáme ako trpiaceho služobníka, tým väčšmi budeme vnímať, že vo svojom utrpení nie sme sami.

 

Kto som pre teba?

Kto je podľa teba Ježiš? Čo hovorí o Ježišovi tvoje srdce? Kým je preň? Aký vzťah s ním máš? Zamerať sa na to v modlitbe ti môže pomôcť aj pár ďalších otázok.

 

• Ježiš je Mesiáš, ktorý nás prišiel oslobodiť z otroctva hriechu. Napĺňa ťa toto zjavenie nádejou? Vlieva to do teba dôveru, že Ježiš chce pretvoriť tvoj život a naplniť ťa vďakou a radosťou?
• Ježiš je Syn človeka, ktorý má moc nad týmto svetom i nad tvojím životom. On je ten, ktorý sedí po pravici Otca a stará sa o teba. Pohýna ťa to pokľaknúť na kolená v prejave chvály a bázne?
• Ježiš, večný Boží Syn a trpiaci Služobník, sa vzdal svojho trónu, aby trpel a zomrel za teba i za celý svet. Napĺňa ťa toto zjavenie ľútosťou nad hriechmi i radosťou z toho, že Ježišovo utrpenie nebolo márne?

 

Keď budeš uvažovať nad týmito otázkami, pomodli sa slávny hymnus o Ježišovi, ktorý sa nachádza v Pavlovom Liste Filipanom (2, 5 – 11). Modli sa ho pomaly a prechádzaj si ho stále znovu a znovu. Dovoľ, aby ti tieto slová naplnili srdce. Toto je Ježiš: tvoj Mesiáš, Syn človeka, ktorý podstúpil smrť, aby ťa oslobodil.

 

Tento týždeň uvažuj v modlitbe o nasledujúcich úryvkoch a pros Ježiša, trpiaceho Služobníka, aby ti ukázal, ako ďaleko bol ochotný zájsť preto, aby ťa vyslobodil z hriechu a priviedol ťa do svojho nebeského domova.

 

Iz 42, 1 – 4

Iz 49, 1 – 7

Iz 50, 4 – 11

Iz 52, 13 — 53, 12

Flp 2, 5 – 11