Kľukatá cesta „pichľavého svätca“

Príbeh svätého Hieronyma

Kevin Perrotta

Poznám obchod s náboženskými predmetmi, kde predávajú milé figúrky usmievavých svätých, ktoré môžu nahradiť rady plyšových zvieratiek na posteli vášho dieťaťa. Nájdete tam Františka z Assisi či Teréziu z Lisieux. No ťažko tam budete hľadať svätého Hieronyma.
Hieronym nepatrí medzi milých a príjemných svätých. Niekto ho nazval pichľavým svätcom. Vedel byť veľmi pichľavý najmä k ľuďom, ktorí s ním nesúhlasili. No ak budeme pozorne sledovať životné príbehy takýchto svätcov, možno sa od nich veľa naučíme. A platí to aj o svätom Hieronymovi.
Narodil sa okolo roku 340 na území dnešného Chorvátska. Svet, v ktorom žil, sa veľmi odlišoval od nášho, no v niečom mu bol veľmi podobný: menil sa. Rímska ríša, ktorá sa rozprestierala od Portugalska po Irak, prežívala hospodársky a vojenský úpadok. Počas Hieronymovho života sa jeho domovina na Balkáne ako aj samotný Rím stali dejiskom plienenia.
Jeho rodičia pochádzali zo strednej vrstvy a hoci boli kresťania, väčšmi ich zaujímal majetok a kariéra, než modlitba a evanjelizácia. Keď Hieronym dovŕšil dvanásť rokov, poslali ho do Ríma, aby nadobudol klasické svetské vzdelanie, ktoré ho pripraví na štátnu službu. Štúdium sa mu páčilo a darilo sa mu. Začal si budovať súkromnú knižnicu, kupoval a prepisoval knihy (vtedy ešte nebola kníhtlač).
Mladý Hieronym za približne šesť rokov v Ríme toho veľa prežil. Na jednej strane sa púšťal do sexuálnych dobrodružstiev, no zopár dobrých priateľov si našiel aj medzi kresťanmi. Nakoniec sa rozhodol, že sa dá pokrstiť. (V tomto období mnohí kresťanskí rodičia odmietali dať dieťa pokrstiť v detstve.) Aj keď sa krstom jeho sexuálne dobrodružstvá hneď neskončili, začali v ňom vyvolávať výčitky svedomia a pocity hanby.

Nová vízia

Hieronym sa po úspešnom ukončení štúdia vybral do Trieru – v súčasnom Nemecku – kde boli dobré možnosti zamestnania v štátnej službe. To, že bol kresťanom, nebolo pre jeho kariéru prekážkou, lebo tri storočia prenasledovania v Rímskej ríši sa skončili krátko pred jeho narodením. Ako sa dalo predpokladať, tento vývoj priniesol Cirkvi zmiešané výsledky. Na jednej strane bolo ľahšie dať sa pokrstiť, na strane druhej mnohí noví konvertiti len išli „s dobou“, a netúžili naozaj žiť podľa evanjelia. V Cirkvi narastal záujem o moc, postavenie, peniaze, zatiaľ čo záujem o nasledovanie Krista sa vytrácal.
Tento úpadok horlivosti vyvolal reakciu. Počnúc Egyptom a Sýriou, ženy a muži, ktorí sa chceli celým srdcom oddať Ježišovi, opúšťali rodiny, majetky a prácu a odchádzali hľadať Boha v modlitbe a pôste. Tento radikálny životný štýl, ktorého korene siahajú do raného obdobia Cirkvi (Mk 10, 17–31; 1 Kor 7, 32–35), spočiatku nemal jednoznačnú formu. Niektorí pustovníci žili na púšti, iní utvárali voľné spoločenstvá. Ďalší kresťania, najmä bohatší, ostávali doma, no nezúčastňovali sa na spoločenskom živote, ale v ústraní sa venovali modlitbe a čítaniu Písma. Tí, ktorí neboli ženatí alebo ovdoveli, ostali slobodní.
V čase, keď Hieronym prišiel do Trieru, toto silné hnutie preniklo do západnej Európy. A keď sa Hieronym zoznámil s niekoľkými jeho prívržencami, bol nadšený. Zapáčila sa mu predstava vzdať sa kariéry a viesť život v úplnej odovzdanosti Bohu. No keďže hnutie nemalo nijaké kláštory či písomné reguly, Hieronym musel nájsť vlastný spôsob, ako uskutočniť svoju predstavu. Akú formu má mať jeho „áno“ Kristovi? Kde? S kým?

Na púšť

Hieronymovo nové smerovanie nevyriešilo všetky jeho vnútorné rozpory. Na jednej strane sníval o tom, ako všetko opustí a začne žiť medzi pustovníkmi. Ako si myslel, to mu pomôže skrotiť jeho hriešne túžby. Zároveň ho práve uchvátilo štúdium teológie a Písma, ku ktorému si vypestoval ozajstnú náklonnosť. A navyše stále nachádzal radosť v čítaní nekresťanských autorov – Cicerona, Vergília a ďalších – ktorých si obľúbil už počas štúdia.
Po niekoľkých rokoch sa Hieronym rozhodol. Prijal pozvanie bohatého priateľa z Antiochie v Sýrii a odtiaľ chcel ísť na púšť. No vzal si so sebou aj knihy. To bolo normálne pre vzdelanca, no trochu čudné pre niekoho, kto sa chystal zanechať svetský život.
Hieronymovo rozhodnutie malo svoj základ v sne. Videl sám seba, ako predstupuje pred Boha, najvyššieho sudcu, ktorý ho vyzval, aby povedal, kto je. „Kresťan,“ placho odvetil. „Klameš!“ zvolal Sudca. „Si Ciceronovým učeníkom, nie Kristovým!“ Prestrašený Hieronym prisľúbil, že prestane čítať pohanských autorov. Či už bol sen skutočnosťou, alebo len odrazom jeho zlého svedomia, pomohol mu rozhodnúť sa. Na viac než desať rokov prestal čítať klasikov.
Hieronym sa po dlhom čase konečne vybral do sýrskej púšte. Utiahol sa do samoty, kde sa neustále modlil a oplakával svoje hriechy. Aj keď ho ešte trápili spomienky na sexuálne dobrodružstvá prežité v Ríme, podarilo sa mu ovládnuť svoju telesnosť. „Niekedy, keď som dvihol k nebu uplakané oči, cítil som sa spojený so zástupmi anjelov,“ napísal raz priateľovi. Inému zase napísal: „Ver mi, tu vidím zvláštne jasnejšie svetlo; tu sa radujem, že sa zbavujem bremena tela a stúpam k nekonečnej žiare nebies.“
Hieronym bol so svetom spojený väčšmi, než sa od pustovníka očakáva. Neprestajne čítal Sväté písmo a teologické knihy, ktoré si priniesol (jeden z jeho životopiscov poznamenáva, že jeho jaskyňa musela byť priestrannejšia než väčšina iných). Písal listy. Najímal si prepisovačov rukopisov. Začal sa učiť hebrejčinu, ktorú ovládalo pomerne málo kresťanov, aby lepšie porozumel Starý zákon. Časom sa muselo vyriešiť aj napätie medzi Hieronymovým zápalom pre vedu a túžbou po samote.
No skôr, ako sa to Hieronymovi podarilo, musel opustiť svoju jaskyňu. Jeho susedia sa naňho nahnevali pre teologické spory a v dôsledku prísneho sebazapierania a skutkov pokánia zhoršilo sa mu zdravie. Už po niekoľkých rokoch sa Hieronym z nevydareného „experimentu“ na púšti vracia do Antiochie. Aj keď bol vyčerpaný a rozčarovaný, nevzdal sa svojho sna zanechať svet, aby sa venoval modlitbe a rozjímaniu.

Prínos prehry

Hieronym pokračoval v teologickom bádaní a písaní v Antiochii a potom v Ríme. Jeho povesť vzdelanca vzrástla. Zúčastňoval sa na významných teologických poradách a rozhovoroch a úzko spolupracoval s pápežom Damazom.
Na svoju radosť Hieronym v Ríme objavil niekoľko bohatých kresťaniek, ktoré túžili zanechať tento svet a oddať sa modlitbe. Povzbudzoval ich, viedol a oboznamoval s tajomstvami Biblie.
No sám bol plný rozporov. Túžil zanechať svetský spôsob života, no žil vo veľkom meste, v centre cirkevného diania. Dostal sa do sporu, ktorý ho prinútil urobiť ďalší krok. Niektorí kresťania odsudzovali Hieronyma, že povzbudzuje rímske ženy, aby zanechali svetský spôsob života. Jeho postoj sa im zdal prehnaný a obviňovali ho, že odmieta manželstvo – toto obvinenie poprel. Mnohých rímskych kresťanov urážala Hieronymova kritika ich nespútaného života. Keď zomrel jeho priateľ pápež Damazus, duchovenstvo ho prinútilo odísť z mesta.
Hieronyma toto odmietnutie nahnevalo. Nešetril kritikou rímskych kňazov a nazval ich „senátom farizejov“. No túto porážku využil ako príležitosť na zmenu života. Presvedčil Paulu, jednu z bohatých žien, ktoré učil, aby s ním odišla z Ríma do Svätej zeme. Usadili sa v Betleheme a obaja založili kláštory. Paula použila svoje peniaze na ich výstavbu a podporu a citlivo a pokorne viedla spoločenstvo žien.
V Betleheme Hieronym konečne našiel život, po akom túžil. Ďaleko od svetských starostí žil v prostredí, v ktorom sa mohol modliť, študovať a písať – blízko kostola Narodenia Pána, miesta, kde sa narodil Ježiš.
Všetko však nebolo úplne bez chyby. Celé roky chodili do Betlehema zo všetkých kútov sveta ľudia, ktorí chceli vyskúšať Hieronymov a Paulin spôsob kláštorného života a rozprávať sa s významným učencom o Písme. Všetok svoj čas obetovali návštevníkom a úplne vyčerpali Pauline finančné prostriedky. Keď Vizigóti roku 410 vyplienili Rím, vylodila sa v Palestíne prestrašená a chudobná skupina utečencov a Hieronym ich prijal s otvoreným náručím. (Paula zomrela v roku 404.)
Hieronym sa opäť postaral o rozruch, keď sa zaplietol do rôznych teologických sporov. Niekedy si ľudí znepriatelil ostrými slovnými útokmi. Zvláštne je, že kým ich nepriateľstvo ho často ranilo, zjavne si neuvedomoval, že príčinou je jeho ostré vystupovanie.
Aj napriek tomu Betlehem bol pre Hieronyma plodným miestom. Tu napísal mnoho výkladov k Písmu a čo je najdôležitejšie, preložil Starý zákon z hebrejčiny do latinčiny. Toto dielo mnohých pobúrilo, medzi inými aj svätého Augustína, lebo sa odlišovalo od uznávaných prekladov, na ktoré boli zvyknutí. No Hieronymov precízny preklad, známy ako Vulgáta (v preklade „ľudový jazyk“), bol pre Cirkev veľmi významný. Na viac ako tisícročie sa pre kresťanov západnej Európy stal oficiálnym textom Písma.

Životné poučenia svätého Hieronyma

Hieronymova kľukatá cesta do Betlehema je príkladom pre každého kresťana, ktorý chce nájsť najlepší spôsob, ako sa celým srdcom oddať Bohu v našom meniacom sa svete. To sa môže zdať náročné najmä tým, čo sa cítia povolaní k laickému životu a musia vyriešiť otázku, ako žiť podľa evanjelia v rodine, práci či v službe spoločnosti.
Hieronym je symbolom odvahy nevzdávať sa svojich túžob a neprestajne hľadať cestu, ktorú nám určil Boh. Boh ho viedol cez pokusy a neúspechy k životu, v ktorom bolo nielen povolanie k modlitbe, ale aj k pôsobeniu vo svete. Podobne aj my môžeme veriť, že nás Pán povedie cez ťažkosti nášho povolania.
Ďalšie poučenie si môžeme vziať z nešťastného podráždeného spôsobu, akým Hieronym reagoval voči svojim odporcom a voči tým, čo neprijímali jeho predstavu učeníctva. Väčšina z nás si uvedomuje svoje záporné vlastnosti a problémy vo vzťahoch k blížnym. Môže sa zdať, že pre naše nedostatky nemôžeme slúžiť Bohu. Ako môžu byť také nedokonalé bytosti ako my pre Cirkev užitočné?
Nepoľavujme v modlitbách a v úsilí zmeniť sa! Práve Hieronymov príklad je povzbudením, že naša slabosť nemôže ovplyvniť Božiu moc. Tento pichľavý svätý svedčí o tom, že aj nedokonalá bytosť môže byť veľmi prospešná v službe Bohu.