Nikdy nie je neskoro odpustiť

Po päťdesiatich rokoch zatrpknutosti som našiel pokoj

Dan Dowsett

Keby si tu bol, pomyslel som si, nestalo by sa to. Nezáujem môjho nevlastného otca sa postupne zmenil na týranie. Nenávidel som pritom svojho biologického otca za to, že nás opustil a nebol pri nás, aby pred týmto mužom ochránil mamu, brata a mňa. Keď som mal sedemnásť, mama sa s nevlastným otcom rozviedla, no tá opustenosť a týranie mi v srdci zanechali stopu. A keďže som nevedel, čo robiť s hnevom, ktorý som cítil na oboch svojich otcov, rozhodol som sa pre únik a podľahol som nezáväznému sexu a užívaniu drog.

 

Láskyplný svedok

Svoju budúcu ženu Lou Ann som stretol na strednej škole. Hoci som nebol katolík ako ona, často a dlho sme sa o jej viere rozprávali. Keď sme sa vzali, jej slová a príklad mi pomohli stať sa starostlivým manželom a otcom. Chodievala pravidelne na svätú omšu a vždy mi rada láskavo vysvetlila čokoľvek, čo ma zaujímalo ohľadom katolíckej viery. Povzbudzovala ma, aby som sa zapájal do výchovy našich detí, zvlášť, aby som sa s nimi modlieval večer pred spaním.

Byť rodičom pre mňa nebolo vždy ľahké. Mojím jediným vzorom mi mohol byť môj nevlastný otec, no to bol prísny a tvrdý muž. Kričal na mňa aj pre tie najmenšie pochybenia – keď som mu napríklad priniesol nesprávny pracovný nástroj – a keď sme raz za uhorský rok išli na ryby, nadával mi, že som mu zamotal vlasec na udici. Samozrejme, tento vzorec správania sa dostal aj do môjho postoja k vlastným deťom; spočiatku som nebol veľmi láskavým otcom.

 

„Odpustenie“ môjmu otcovi

Asi ako dvadsaťdeväťročný som sa dozvedel, že môj biologický otec po rokoch nadmerného pitia alkoholu zomiera. V mysli som sa vrátil k svojim najranejším spomienkam: ako som ho čakal na verande počas dní, ktoré mal určené na naše návštevy, a ako som plakal, keď neprišiel. Stále som živo cítil tú bolesť opustenosti. Premýšľal som, aký neschopný som sa cítil pri výchove svojich detí a vinil som ho za to, že ma nechal v tvrdých rukách môjho nevlastného otca. Vlastne keby som bol k sebe dosť úprimný, musel by som si priznať, že ho nenávidím.

No napriek tomu, keď ležiac na smrteľnej posteli mňa a môjho brata poprosil, aby sme za ním prišli, išiel som. Nemnohými slovami nás požiadal o odpustenie za to, že od nás odišiel. Keďže ma to pristihlo nepripraveného a nevedel som vyjadriť, ako sa skutočne cítim, povedal som: „Áno, odpúšťam ti.“ No v skutočnosti som bol ešte stále nahnevaný. Hovoril som si: Aké ľahké! Odídeš si od povinnosti, ktoré si mal ako otec a manžel, a spôsobíš nám roky bolesti a úzkosti. A teraz ti mám ako šmahom čarovného prútika odpustiť?

Doma ma však moja žena naďalej svojím príkladom privádzala bližšie k Bohu. Naše deti chodili do katolíckej školy a ja som sa začal zapájať do života farnosti a slúžiť vo farských radách. Ako tridsaťdeväťročný som sa rozhodol stať katolíkom. Až vtedy som zistil, že moja žena a jej rodičia sa za mňa modlia každý deň už celých pätnásť rokov. Konečne som cítil, že niekam patrím, no predsa som cítil akýsi nepokoj. Až o ďalších desať rokov som zakúsil hlbšie, oveľa hlbšie a aj osobnejšie obrátenie.

 

Ako i my odpúšťame

Dostal som pozvanie na jednu duchovnú obnovu pre mužov a z nejakého neznámeho dôvodu som sa na ňu prihlásil. V skutočnosti som mal z toho nesmierny strach. Jednou z vecí, ktorých som sa najviac bál, bolo to, že medzi tých mužov nezapadnem. Nemal som rád „rozhovory o športe“ a pri mužoch so silnými a sebavedomými osobnosťami som sa cítil ustráchane. No na tejto duchovnej obnove som zistil, že aj ostatní muži na tomto svete sú zranení a že o tom otvorene hovoria. Moje srdce sa začalo otvárať. Na konci toho víkendu som bol rád, že som tam šiel.

Keď moje srdce zmäklo, začal som častejšie pristupovať k sviatosti zmierenia. Jedného dňa som čítal Písmo a komentár na Modlitbu Pána, keď ma odrazu jedno slovko zasiahlo tak, ako ešte nikdy predtým. Tým slovkom, ktoré som toľké roky prehliadal, bolo: ako. „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Odrazu som si uvedomil, že potrebujem odpustiť svojmu otcovi a potrebujem Božiu pomoc, aby som prekonal túto nenávisť vo svojom srdci.

Všetku svoju zatrpknutosť a hnev som priniesol do sviatosti zmierenia; vtedy ma opäť zaplavila všetka tá bolesť. Najskôr som svojmu spovedníkovi porozprával o niektorých bolestivých spomienkach z detstva. Daný kňaz mal so mnou trpezlivosť a nesnažil sa moju spoveď urýchliť. Po spovedi ma zaplavili slzy. Mal som pocit, akoby Pán zo mňa sňal ťažké bremeno. Bola to veľmi silná skúsenosť.

Slobodu som teda našiel v pravde, že odpustenie nie je niečo, o čo sa musím silou-mocou snažiť; skôr pri ňom išlo o to, aby som do svojho života hlbšie vpustil Ducha Svätého. Sám by som nedokázal odpustiť svojmu otcovi, no vďaka svedectvu tých mužov na obnove a mocnej milosti sviatosti zmierenia sa zatrpknutosť, ktorú som v sebe držal päťdesiat rokov, premenila na hlboký pokoj.

 

Od zatrpknutosti k radosti

Od toho dňa dokážem ľahšie odpúšťať aj prosiť o odpustenie. Osobitne som sa stretol s každým zo svojich detí a poprosil som ho odpustenie za to, keď som ako otec zlyhal. Konečne sa mi podarilo zbaviť sa pocitu viny, ktorý ma ťažil toľké roky.

S Božou pomocou som zo seba – vrstvu po vrstve – ošúpal zatrpknutosť. Z môjho pocitu opustenosti teraz pramení nesmierna radosť, pretože sa každým dňom čoraz viac uzdravujem a delím sa o Božiu uzdravujúcu lásku a milosrdenstvo s druhými.