Cesta do duše druhého

Život Alžbety Leseurovej

Lorene Hanleyová Duquinová

 

Svätých a kresťanských hrdinov často vnímame ako odvážnych mučeníkov, smelých evanjelizátorov alebo neúnavných zakladateľov rehoľných rádov. Predstavujeme si ich ako ľudí, ktorí mali nesmierny vplyv na Cirkev a svet vôkol nich. V prípade Alžbety Leseurovej to však neplatí. Tá je známa a obľúbená pre svoju tichú a každodennú modlitbu a meditáciu, pre svoju úctu k sviatostiam a pre svoje múdre úvahy. Jej vnútorné hrdinstvo ukazuje, že Boh každého pozýva k svätosti a dáva mu možnosť a silu viesť zmysluplný život.

Alžbeta bola nesmierne tichá a zdržanlivá. Až tak, že jej manžel Félix, ktorý bol zarytý ateista, až po jej smrti (1914) objavil jej duchovné denníky, vďaka ktorým sa vydal na hlbokú duchovnú cestu do jej duše. Ručne písané zápisky podrobne opisovali jej dôverný vzťah s Bohom a jej mimoriadny sľub obetovať všetky utrpenia za Félixovo obrátenie.

„Moja milovaná žena Alžbeta sa neprestajne modlila za môj návrat k viere a k praktizovaniu náboženstva,“ vyznal neskôr Félix. „Deň za dňom na tento úmysel prijímala a obetovala všetky zakúsené pokorenia, utrpenia, skúšky a súženia a napokon aj svoju smrť. No robila to potajomky, pretože so mnou nikdy nediskutovala a nehovorila mi o nadprirodzenej stránke svojho života inak než svojím príkladom.“

 

Bežná katolíčka

Alžbeta Leseurová sa narodila 16. októbra 1866 v Paríži ako najstaršie z piatich detí v zámožnej francúzskej rodine. Bola inteligentná a krásna. Počas svojho štúdia sa venovala cudzím jazykom, literatúre aj výtvarným umeniam. Dostalo sa jej aj katolíckej výchovy.

Jej priatelia ju neskôr predstavili Félixovi Leseurovi; 31. júla 1889 sa vzali. Približne v čase svadby Alžbeta prišla na to, že Félix odmieta prijať existenciu Boha. Sľúbil jej však, že bude rešpektovať jej túžbu praktizovať katolícku vieru.

Krátko po svadbe sa Alžbete vytvoril bolestivý črevný vred a musela sa niekoľko mesiacov liečiť a zotavovať. To bol prvý z mnohých zdravotných problémov, ktoré ju počas života postretli. Okrem toho nad párom visel tieň toho, že nemohli počať dieťa. Napriek Alžbetinmu chatrnému zdraviu obaja veľa cestovali po celej Európe a na vidieku si nechali postaviť letný domček. V okruhu ich priateľov boli akademici, politici, umelci, hudobníci a lekári – smotánka parížskej spoločnosti. Mnohí z nich boli, podobne ako Félix, ateisti.

V tomto období sa Félix stal redaktorom ateistických novín a začal písať antiklerikálne články. Takisto porušil svoj sľub rešpektovať Alžbetino náboženské presvedčenie. Začal sa jej vysmievať a dával jej čítať ateistické pamflety. V roku 1897 Alžbeta už nepraktizovala svoju katolícku vieru, no základnú vieru v Boha si uchovala.

O rok nato dal Félix Alžbete – v snahe zničiť jej vieru – prečítať knižku, ktorá popierala Kristovo božstvo. No pri jej čítaní sa Alžbete vynorili v mysli mnohé otázky a pocítila, že Duch Svätý ju vedie k tomu, aby na ne hľadala odpovede v Novom zákone. Pri čítaní evanjelií sa v nej prebudila iskra rastúceho duchovného hladu, vďaka ktorej začala čítať knihy o filozofii, teológii a životoch svätých. Postupne začala cítiť vo svojej duši Božiu prítomnosť.

 

Duchovný denník

Prvé poznámky do duchovného denníka si Alžbeta zapísala 11. septembra 1899: „Už rok veľa premýšľam a veľa sa modlím; neprestajne sa snažím poučiť samu seba. Pri tejto ustavičnej snahe moja myseľ dozrela, moje presvedčenie sa prehĺbilo a vzrástla aj moja láska k dušiam.“

Keď sa prehĺbil jej vzťah s Bohom, začala túžiť po tom, aby aj jej príbuzní, priatelia a zvlášť Félix prešli podobnou duchovnou premenou. Ona sama na vlastnej koži zakúsila, že keď sa im snažila rozprávať o Bohu, zožala len kritiku, nepochopenie a výsmech.

„Vôkol mňa sú mnohé duše, ktoré hlboko milujem a kvôli nim musím splniť jednu veľkú úlohu,“ zapísala si 29. mája 1900. „Mnohí z nich nepoznajú Boha alebo ho poznajú len nedokonale. To, čím je Boh pre ľudskú dušu, im neukážem argumentáciou alebo prednáškami. No tým, že budem zápasiť sama so sebou, že sa s jeho pomocou stanem kresťanskejšou, odvážnejšou, budem svedčiť o tom, ktorého pokornou učeníčkou som.“

 

Zápasenie s ťažkosťami

Alžbeta sa cítila rozorvaná aj preto, lebo sa túžila s niekým porozprávať o svojom duchovnom živote, no jej príbuzní, priatelia a zvlášť Félix ju nechápali. V dôsledku toho prežívala intenzívnu vnútornú osamelosť, ktorú nazvala „hlbokým a tajným utrpením“. Pán na túto jej potrebu odpovedal tým, že jej dal stretnúť pátra R. P. Herberta, OP, ktorý sa stal jej duchovným vodcom.

Páter Herbert dokázal viesť Alžbetu po ceste svätosti, ktorú pred ňou vyšliapali už mnohí veľkí svätci. Ustanovila si takzvané „pravidlo života“, ktoré bolo vlastne denným, týždenným a mesačným programom, pozostávajúcim z modlitby, duchovného čítania, účasti na svätej omši, svätého prijímania a pravidelnej svätej spovede. Dávala si aj rôzne duchovné predsavzatia, ako napríklad toto:

„Hlbiny svojej duše a svoj vnútorný život ako kresťanky vyhradiť len a len Bohu. Druhým dať vyrovnanosť, šarm, láskavosť, užitočné slová a skutky. Postarať sa, aby bola cezo mňa milovaná kresťanská pravda, no hovoriť o nej len vtedy, keď ma o to výslovne požiadajú alebo keď bude potreba taká jasná, až sa bude javiť ako prozreteľnostná. Kázať modlitbou, obetou a príkladom. Byť prísna k sebe a čo najpríťažlivejšia pre druhých.“

V roku 1908 sa Alžbetine črevné problémy začali vracať čoraz častejšie, no ona sa nikdy nesťažovala. S láskou prijímala rastúci počet ľudí, ktorí si napriek všetkým skeptikom v jej okolí prichádzali k nej po duchovnú radu. Udržiavala tiež bohatú korešpondenciu s ľuďmi, ktorí ju nemohli navštíviť osobne. Nikto pritom netušil, aké hĺbky telesnej, duševnej a duchovnej bolesti prežíva.

 

Ďalší zdravotný problém

O tri roky neskôr Alžbete diagnostikovali rakovinu prsníka. Prsníky jej museli napokon chirurgicky odstrániť a následne musela ešte podstúpiť ožarovanie. Pred operáciou napísala: „Ó, Pane, obetujem ti túto skúšku na úmysly, ktoré poznáš. Daj, nech prinesie stonásobné plody; dovoľ mi tiež vložiť do tvojho Srdca svoje utrpenia, túžby a modlitby a obetovať ich na vyriešenie veci, o ktorú ťa prosím.“

Keď Alžbeta opäť nabrala silu, modlila sa za pomoc a silu vydržať svoje zdravotné problémy bez horkosti a sebaľútosti. Sľúbila, že svoje slzy dá Bohu, no všetkým ostatným venuje len radostný pohľad. Dňa 8. júna 1911 si napísala:

Dávam si predsavzatie odovzdať svoj život – tú časť, ktorá mi z neho v Božej prozreteľnosti ešte ostáva – do služby Pána; uprednostniť pred všetkým jeho záujmy a dobro duší; prežívať vnútornejší a intenzívnejší duchovný život; byť viac všetkým pre všetkých a naplniť svoju existenciu a svoje dni modlitbou, utrpením a láskou; cvičiť sa v pokore a tichu a prijímať s radostným srdcom túto novú telesnú „škaredosť“ – z ktorej Boh urobí krásu a nadprirodzené svetlo pre duše, ktoré sú mi také drahé.

V lete 1913 bola Alžbeta už celkom pripútaná k lôžku. Félixovi povedala: „Zomriem skôr ako ty. A keď budem mŕtva, obrátiš sa. A keď sa obrátiš, staneš sa rehoľníkom. Bude z teba páter Leseur.“ Taktiež mu povedala, že vo večnosti ju opäť nájde. Félix bol do nej stále zamilovaný, no nebol ešte pripravený nasledovať ju, a tak sa voči týmto jej slovám staval skepticky.

Alžbeta zomrela 3. mája 1914. Félix s úžasom hľadel na nekonečný sprievod žialiacich ľudí, ktorí prišli na jej pohreb. Trúchliaci si prišli uctiť ženu tichej, hlbokej viery, ženu, ktorá bola akoby nekonečnou studnicou trpezlivosti a dobrej vôle.

Félix po prečítaní jej duchovných denníkov pocítil hlbokú túžbu dozvedieť sa viac o katolíckej viere. Začal čítať náboženské knihy z Alžbetinej knižnice. Istý priateľ mu predstavil kňaza, ktorý sa stal jeho duchovným vodcom a v roku 1915 sa Félix vrátil ku katolíckej viere.

Ďalšie dva roky pracoval na vydaní Alžbetiných spisov. Napokon sa v roku 1919 stal dominikánskym novicom. Za kňaza bol vysvätený v roku 1923. Nasledujúce roky rozprával o svojom putovaní do Alžbetinej duše a usiloval sa započať proces jej blahorečenia. Páter Félix Leuser, OP, zomrel vo februári 1950.

 

Povolanie k svätosti

Len málokto z nás prežije svoj život takpovediac vo svetle reflektorov – tak, ako ho vo svojej dobe prežil František z Assisi alebo Matka Terézia z Kalkaty. No Alžbeta Leseurová nám ukazuje, že Boh nás volá k svätosti rovnako ako ich. Aj nám chce dať milosť žiť toto povolanie – tak ako im. Sľubuje nám, že keď ho budeme nasledovať, on vykoná čosi veľké. Alžbeta viedla tichý a pokorný život – až do takej miery, že ani jej vlastný manžel nevedel o hĺbke jej duchovného života –, no Boh tento jej život videl a hojne ho požehnal. A to isté môže urobiť aj v našom živote.

 

Úryvky z denníkov Alžbety Leseurovej sú prevzaté z knihy The Secret Diary of Elisabeth Leseur (slov. Tajný denník Alžbety Leseurovej). V angličtine ju vydal Sophia Institute Press.