Uzrieť vodu
Sila modlitby exámen svätého Ignáca
P. Nathan O’Halloran, SJ
Dve malé ryby raz plávali popri sebe v oceáne, keď odrazu narazili na staršiu rybu, ktorá sa im prihovorila: „Dobré ráno, chlapci. Aká je voda?“ Rybky plávali ďalej, keď sa odrazu jedna z nich otočila k tej druhej a opýtala sa: „Čo, do kelu, je voda?“
Aká je pointa tohto príbehu? Pointou je, že tie najdôležitejšie veci máme často problém vnímať a aj o nich hovoriť. Pre nás kresťanov to znamená, že môžeme „preplávať“ životom bez toho, aby sme zakúsili Božiu prítomnosť. Že budeme žiť povrchným – nepreskúmaným – životom. A ako povedal Sokrates: „Nepreskúmaný život nie je hodný žitia.“
Našťastie, jeden svätec zo 16. storočia, konkrétne svätý Ignác z Loyoly, nám ponúkol nástroj, vďaka ktorému vo svojom každodennom živote uzrieme vodu čiže Božiu prítomnosť. Túto metódu modlitby používalo počas posledných piatich storočí nespočetne veľa kresťanov, pretože im pomáhala viesť „preskúmaný“ život. A táto forma modlitby môže preto pomôcť aj nám.
V nasledujúcich článkoch vás prevediem dvomi Ignácovými modlitbami: modlitbou exámen a modlitbou Suscipe (Vezmi, Pane, a prijmi). Hoci ide o dve rozdielne modlitby, predsa obe tvoria jednu metódu, pretože sú dvomi časťami jedného spôsobu modlitby. Ukážem vám to na príklade života svätého Ignáca. Zistil som totiž, že používanie príkladov zo života je veľmi prospešné, keďže pritom vidno konkrétne účinky modlitby na život konkrétneho človeka.
Všeobecný exámen
Začnime so všeobecným exámenom. Ide o jednoduché a priame spytovanie svedomia, pozostávajúce z piatich krokov: 1. vzdávanie vďaky za prijaté milosti; 2. prosba o milosť spoznať svoje hriechy; 3. skúmanie svojich myšlienok, slov a skutkov od chvíle prebudenia až po prítomnosť; 4. prosba o odpustenie a 5. predsavzatie zmeniť sa s pomocou Božej milosti. Celú modlitbu potom zakončíme modlitbou Otče náš.
To je všetko. No sila tohto nástroja spočíva práve v jeho jednoduchosti. Pre svätého Ignáca bola modlitba exámen nástrojom, ktorý mu pomáhal „prebúdzať sa“ a viesť život vo vedomí Božej prítomnosti. Keď Ignác písal mladším jezuitom, teda členom rehoľného rádu, ktorý založil, napísal im, že by sa obzvlášť mali
„usilovať hľadať prítomnosť nášho Pána vo všetkých veciach: pri jednaní s druhými ľuďmi, pri chôdzi, hľadení, vychutnávaní, počúvaní, myslení a pri všetkých svojich aktivitách. Pretože Boží Majestát je naozaj vo všetkom svojou prítomnosťou, mocou a podstatou. Tento druh meditácie – nachádzanie Pána vo všetkom – je ľahší než pozdvihovanie seba samých a namáhavé sprítomňovanie si abstraktnejších božských skutočností“.
Exámen učí teda „hľadať prítomnosť Pána vo všetkých veciach“. Práve preto jeden z Ignácových najlepších žiakov, svätý František Xaverský, svojich spolubratov na misiách učil, že „[exámen] nemajú nikdy zanechať“ a majú si ho „robievať dvakrát denne, alebo aspoň raz, podľa našej bežnej metódy, nech by už mali akokoľvek veľa práce a povinností“. Exámen nikdy zo svojho denného programu nevypustil ani taký zaneprázdnený misionár, akým bol svätý František Xaverský! Veď napokon, čo mohlo byť pre misionára užitočnejšie, než sa na chvíľku počas dňa ponoriť do Božej prítomnosti a do hnutí jeho Ducha, aby sa tak mohol lepšie riadiť jeho vedením?
Skôr než sa pozrieme na exámen bližšie, pozrime sa na život svätého Ignáca, na ktorom uvidíme, ako sa on sám „prebúdzal“ a pripomínal si „vodu“ Božej prítomnosti.
Márnivé vyhľadávanie pozornosti
Iñigo (meno, ktoré dostal svätý Ignác pri krste) na začiatku svojej autobiografie píše, že až do svojich dvadsiatich šiestich rokov bol „mužom oddaným márnostiam tohto sveta“. Ako muž vnútorne hnaný žiadostivosťou po sláve a uznaní sa usiloval naplniť tieto márnivé túžby s priam neúnavnou horlivosťou. Jeho mama, doña Marina, zomrela, keď bol ešte veľmi malý. Jeho otec, Beltrán de Onáz, umrel, keď mal Ignác šestnásť rokov. Ignác nemal ani stošesťdesiat centimetrov a medzi statnými španielskymi Baskami bol ako trpaslík. Bol však dosť pyšný na svoje dlhé plavé vlasy a svalnaté nohy. Bol tiež najmladší spomedzi svojich trinástich súrodencov. Možnože v dôsledku toho, že musel súperiť s toľkými súrodencami a že v takom mladom veku prišiel o oboch rodičov, tak veľmi túžil po pozornosti.
Vlastne práve táto jeho snaha upútať na seba pozornosť spôsobila, že pochabo presvedčil svojich spolubojovníkov, aby v roku 1521 počas povstania v Pamplone bránili hradnú pevnosť. Podľa slov samotného svätého Ignáca všetci „jasne“ videli, že je nemožné ju ubrániť. No v stávke bola jeho česť – čo v tomto prípade znamená, že v stávke bola jeho márnivá samoľúbosť.
V tomto boji Ignáca zasiahla do nohy delová guľa. No nie delová guľa, ale jeho márnivosť ho dostala do postele na hrade v Loyole. Počas toho, ako tam ležal, spomenul si na slová svojej tety, doñe Mariny de Guevara, ktorá mu raz povedala: „Iñigo, ty nezmúdrieš, dokým ti niekto nezlomí nohu.“ No jemu nestačilo ani to. Doktori mu nohu napravili, zahojila sa, no na lýtku mu zostal „neprehliadnuteľný“ kostný výčnelok. To Iñigo nezniesol. A tak, ako mučeník svojej márnivosti, podstúpil „mäsiarsky zákrok“, pri ktorom mu časť tejto kosti odpílili – a to bez umŕtvenia! Práve táto druhá operácia ho dostala na rehabilitačné lôžko, ktoré sa zmenilo na lôžko obrátenia.
Toto je názorný príklad Iñigovej „hlavnej chyby“ – jeho zúfalej snahy získať si pozornosť a uznanie mužov aj žien –, ktorá uňho prevládala v mladosti. „Potreboval“, aby ho muži obdivovali a prejavovali mu rešpekt. „Potreboval“, aby ho ženy považovali za pekného a príťažlivého. Túžil po tom, ako to neskôr sám vyjadril, „nezriadeným“ spôsobom. Iñigo musel pretrpieť hotové mučenie, kým konečne pochopil, že Boh stačí, že „stačí jeho milosť a láska“, ako neskôr napísal v modlitbe Suscipe.
Život vo vlastnej predstavivosti
Kým sa Iñigo zotavoval na hrade svojej rodiny v Loyole, trávil veľa času vo svojej predstavivosti. Ako rozpráva v autobiografii (ktorú napísal v 3. osobe), niekedy si sám seba predstavoval v príbehoch o Amadisovi de Gaulovi, fiktívnom potulnom rytierovi, a niekedy v príbehoch o svätom Františkovi a Dominikovi.
Keď fantazíroval o Amadisovi de Gaulovi, dokázal stráviť aj „dve, tri či dokonca nakoniec aj štyri hodiny premýšľaním o tom, čo by urobil v službách istej panej… Bol taký zamilovaný, že si ani neuvedomoval, že to všetko je vonkoncom nemožné, lebo tá pani nepatrila do bežnej vrstvy“. (Nevieme, kto bola táto „pani“.) No potom zasa hodiny uvažoval o tom, aké by to bolo prežívať život svätcov: „Čo keby som robil to, čo robil František alebo Dominik?“
Jedného dňa si začal všímať, že po fantazírovaní o ženách a bitkách zostáva akýsi „vyprahnutý a nespokojný“, kým po uvažovaní o tom, že by žil ako svätci, zostával radostný a pokojný. Toto bol začiatok rozjímavého Iñiga, teda svätého Ignáca, ktorý nám napokon dal metódu modlitby využívajúcu pomoc vlastnej predstavivosti.
Nový „exámenový“ život
Napriek tomu však svätý Ignác pri spätnom pohľade na toto obdobie svojho života sám seba opísal ako človeka, ktorý bol „ešte stále slepý“. A naozaj – keď na koni odchádzal z hradu v Loyole a vydával sa na púť do mariánskeho pútnického miesta na hore Montserrat, kde sa mal začať jeho nový život, ešte stále sníval o Amadisovi de Gaulovi a veľkých veciach, ktoré však vykoná nie pre ženu, ale pre Boha. Jeho snívanie sa začalo uberať správnym smerom, no ešte stále bolo plné jeho ega a svojvôle.
Z Montserratu išiel Iñigo asi tridsať kilometrov po prúde rieky, až prišiel do mestečka Manresa. Práve tam, ako spomína vo svojej autobiografii, s ním „Boh zaobchádzal ako učiteľ zaobchádza s malým chlapcom“. Prežil tam kľúčové zážitky, vďaka ktorým impulzívny Iñigo začal viesť nový „exámenový“ život. Práve tam sa Ignác začal dozvedať všetko to, čo je jadrom jeho učenia – tam získal vedomosti plné Ducha, z ktorých ťažíme ešte aj my dnes. Prejdime teda k tejto ďalšej kapitole Ignácovho života, aby sme videli, ako sa to celé ďalej vyvíjalo.