Jeden z Božích originálov
Príbeh blahoslaveného Carla Acutisa
Bob French
Ako všetci vieme, vďaka sociálnym sieťam a iným vymoženostiam internetu sa náš svet stáva čoraz prepojenejším. A hoci elektronické spojenie nemôže nahradiť normálne vzťahy, predsa sa aj z týchto technológií dá toho veľa vyťažiť. Ak ich používame múdro, môžu sa stať nástrojmi, ktorými môžeme budovať a živiť svoju vieru.
Tomuto veľmi dobre rozumel aj blahoslavený Carlo Acutis, mladík z talianskeho Milána, ktorý zomrel v roku 2006 ako pätnásťročný. V roku 2018 ho pápež František vyhlásil za ctihodného. Vo februári 2019 bol uznaný zázrak potrebný na jeho blahorečenie, ktoré napokon prebehlo v októbri 2020. Carlo bol Božím dieťaťom, no bol aj dieťaťom moderného sveta. Mal mimoriadny talent na prácu s technikou – a tento talent používal na šírenie evanjelia tým, že vytvoril webovú stránku a výstavu, ktorá sa dotkla miliónov ľudí.
No predsa bol Carlo v mnohých smeroch celkom obyčajný tínedžer. Mal playstation a rád sa s ňou hrával. Mal štyroch psov, dve mačky a niekoľko zlatých rybičiek. Hrával futbal, lyžoval sa a miloval bicyklovanie. No zároveň sa od iných dospievajúcich v jeho veku dosť líšil – a nielen preto, že by chcel byť iný. „Všetci sa rodíme ako originály,“ povedal, „a predsa mnohí ľudia umierajú ako fotokópie.“ Carlov krátky život je testamentom, ktorý nás pobáda žiť ako „originály“, ako autentickí Kristovi svedkovia.
Mimoriadna viera
Carlo Acutis sa narodil 3. mája 1991 v Londýne. Rodičia ho krátko po návrate do rodného Milána dali pokrstiť. Mama Antonia chodila do kostola len veľmi zriedkavo a otec Andrea naň vôbec nemal čas. Práve preto je pozoruhodné, že Carlo si vypestoval hlbokú lásku k Bohu už v takom útlom veku. Jeho mama si spomína, že Carlo už ako malý často prosil, aby sa mohol zastaviť v kostole a pomodliť sa pred svätostánkom.
Odkiaľ sa v Carlovi vzala táto túžba po Bohu? Niektorí špekulujú nad tým, že mu o Ježišovi mohla povedať poľská pestúnka, ktorá u nich pracovala. Nech to už bolo akokoľvek, Antonia hovorí, že ju samu „miatla jeho zbožnosť. Bol taký malý, a predsa si tým bol taký istý“.
V centre Carlovej úcty bola Eucharistia, ktorú nazýval „diaľnica do neba“. Od svojho prvého svätého prijímania (ktoré prijal ako sedemročný) dennodenne chodieval na svätú omšu a vždy nejaký čas pred ňou alebo po nej strávil pred Najsvätejšou sviatosťou. Počas dospievania sa táto jeho úcta a zbožnosť ešte prehĺbili. Svojej mame povedal, že keď je pred svätostánkom, cíti sa „povznesený… akoby bol pred nejakým gejzírom, ktorý dvíha jeho dušu do veľkých výšok“.
Antonia je presvedčená, že Carlo mal takú silnú vieru vďaka zvláštnym milostiam, ktorých sa mu dostalo. No Carlo aj živil a pestoval to, čo dostal. Veľmi túžil po svätosti a vedome sa o ňu usiloval. „[Svätosť] musíš chcieť celým svojím srdcom,“ písal, „a ak táto túžba ešte nepovstala v tvojom srdci, musíš o ňu vytrvalo prosiť Pána.“
„Carlo sa nenarodil ako svätec, ale usilovne pracoval na tom, aby sa ním stal,“ konštatuje jeho životopisec Nicola Gori. Okrem toho, že každý deň chodil na svätú omšu a adoráciu, modlieval sa aj ruženec, čítal Písmo a každý týždeň chodieval na svätú spoveď. „Čo záleží na tom, keď vyhráš tisíc zápasov,“ pýtal sa, „ak nedokážeš vyhrať nad svojimi vlastnými skazenými vášňami?“
Dar evanjelizácie
Carlo bol prirodzene priateľský chlapec – až taký priateľský, že rodičia s ním niekedy nechceli chodievať na prechádzky. Prihovoril sa totiž komukoľvek: vrátnikom, údržbárom, ľuďom akejkoľvek národnosti. Táto jeho priateľská povaha a zhovorčivosť sa snúbila so silnou túžbou evanjelizovať.
Jeho mama Antonia povedala: „Mnohí ľudia, ktorí sú členmi Cirkvi, druhých nejakým spôsobom obťažujú; sú drzí, panovační a často nevedia vystihnúť správnu chvíľu na evanjelizáciu či odhadnúť, ako sa majú druhým prihovoriť. Carlo bol v tomto veľmi rozvážny… Vedel, ako pritiahnuť ľudí.“ Tento opis potvrdzuje aj to, že ľuďom okolo seba Carlo často pripomínal, že „obrátenie nie je nič viac ako jednoduché upretie pohľadu nahor; stačí jednoduchý pohyb očí“.
Carlov dar evanjelizovať sa často odrážal aj v jeho dobročinných skutkoch. Bezdomovcom v Miláne rozdával jedlo, teplé nápoje, deky a spacie vaky, ktoré vyzbieral. Ako dobrovoľník pracoval v milánskej kaviarni a vývarovni Caritas Cafeteria, ktorá poskytovala jedlo chudobným. Na strednej škole v roku 2005 vstúpil do miestneho Inštitútu Leva XIII., ktorého cieľom bolo brániť šikanovaných študentov. Občas k sebe pozval domov prespať deti, ktorých rodičia sa práve rozvádzali.
Carlo si uvedomoval, že dobročinná láska si niekedy žiada aj povedať pravdu. Svojich spolužiakov varoval pred nebezpečenstvom pornografie a hovoril im, že ich telá sú chrámami Ducha Svätého. Počas jednej triednej diskusie o potratoch bol Carlo jediným študentom, ktorý bol proti nim. Otec Roberto Gazzaniga, bývalý duchovný sprievodca a školský kaplán pracujúci v Inštitúte Leva XIII., raz poznamenal: „Koľkokrát som sa ako kňaz a kaplán mládeže potešil, keď som videl a počul Carla… či to, aký mal pozitívny vplyv na svojich priateľov. Ešte aj teraz je ako semienko, ktoré padlo do zeme a prináša ovocie života. Môžu si ho brať za príklad so slovami: Toto je mladý muž a kresťan, ktorý bol šťastný a autentický.“
Macher na techniku
Ak bol Carlo známy ešte niečím okrem svojej priateľskej povahy, tak to bolo tým, ako mu to išlo s počítačmi. Ako deväťročný sa naučil programovať podľa jednej vysokoškolskej učebnice. Jeho mama hovorí, že sa sám dokázal naučiť všetko o akomkoľvek programe.
Ako asi každého chlapca, aj jeho práca s počítačmi bavila. Napríklad k videám svojich psov rád vytváral vlastný „dabing“. Urobil si aj vlastnú verziu úvodnej scény Hviezdnych vojen. No väčšinu času tráveného pri počítači venoval vážnejším veciam. V roku 2002 sa rozhodol vytvoriť virtuálnu výstavu o eucharistických zázrakoch. Chcel ľuďom ponúknuť hmatateľné dôkazy pre posilnenie viery. „Mnohí ľudia túžia po znameniach z neba, ktoré by posilnili ich vieru, no, žiaľ, mnohí sa na ne ani len nepozrú,“ napísal.
Carlo teda požiadal svojich rodičov, aby ho vzali na čo možno najväčší počet miest, kde sa takéto zázraky udiali. Carlo tieto miesta pofotil a roztriedil. O štyri roky neskôr vytvoril stránku, na ktorej predstavil svoje dielo. Z tejto stránky neskôr vznikla výstava Eucharistické zázraky sveta, ktorá precestovala tisícky farností na piatich kontinentoch. Carlo okrem toho vytvoril aj webové stránky o nebi, pekle a očistci, o strážnych anjeloch a Panne Márii, ktoré sa dajú navštíviť aj dnes.
„Nepremárnil som ani minútu“
No Carlo sa nedožil toho, žeby videl, aké veľké plody prinieslo toto jeho dielo. V októbri 2006 bol hospitalizovaný s akútnou leukémiou. Svojej mame povedal, že vie, že z nemocnice sa už nevráti, a svoje utrpenie obetoval za pápeža a Cirkev. „Môžem umrieť šťastný,“ povedal jej, „pretože som nepremárnil ani minútu robením vecí, ktoré by sa Bohu nepáčili.“
Carlo zomrel 12. októbra 2006. Pri jeho pohrebe začalo byť celkom jasné, že bol viac než len obyčajným tínedžerom zbehlým v počítačoch. Podľa Nicolu Guriho na jeho pohreb prišli mnohí chudobní. „Všetci sa čudovali, čo tam tí ľudia robia. No oni tam boli preto, lebo Carlo im potajomky pomáhal… Preto cítili potrebu prísť na jeho pohreb.“
Carlov život neovplyvnil len ľudí, ktorí ho poznali, ale aj mnohých, ktorí ho nikdy nestretli. Istý chlapec na svojom blogu napísal: „Po tom, čo som si vypočul jeho príbeh, nemohol som si neklásť otázky o tom, ako žijem svoju vieru ja; veď pri ňom sa už nemôžeme vyhovárať na to, že žil v ďalekej minulosti.“ Po celom svete vznikajú modlitbové skupiny, ktoré si ho volia za patróna, a na facebooku vznikajú desiatky stránok, ktoré sú mu venované.
Čo sa môžeme od Carla naučiť? To, že každý z nás je „originálom“ taký, aký je. Nemusíme sa stať odborníkmi na počítače alebo hrávať počítačové hry. Nemusíme sa dokonca stať ani odborníkmi na eucharistické zázraky. No každý z nás si môže nájsť spôsob, akým oslávi Boha a bude mu slúžiť pomocou talentov a darov, ktoré dostal. Tým, že to urobí, zohrá dôležitú rolu v Božom kráľovstve a privedie k viere v Krista ďalších ľudí.
Carlovu stránku môžete navštíviť tu: http://www.miracolieucaristici.org/en/liste/list.html.