Čo znamená vzdať sa Bohu?

Dovoľme Bohu milovať nás a odpustiť nám.

 

Čo ti zíde na um pri slovách „vzdať sa“? Často si ich spájame s ukončením vojny, keď jedna strana zloží zbrane, vytiahne bielu zástavu a podrobí sa svojmu protivníkovi. Ak sa vzdávame my, máme pocit, že vzdať sa je to isté ako prehrať s nepriateľom.

No v duchovnom živote vzdať sa Bohu neznamená prestať bojovať alebo nechať sa zničiť nepriateľom. Znamená to vykročiť na cestu svätosti, odovzdať Bohu svoje radosti, nádeje, túžby aj kríže. Znamená to načúvať jeho volaniu, plniť jeho vôľu vo svojom živote a spoliehať sa na jeho milosť. V konečnom dôsledku to znamená robiť to, čo robil Ježiš: vložiť sa do rúk láskavého Otca a dôverovať, že on vie, čo je pre nás najlepšie, a že sa o nás vždy postará.

Tento mesiac chceme uvažovať o tom, ako môžeme svoj život lepšie odovzdať Pánovi. V prvom článku si vysvetlíme dôležitosť odovzdania sa do Božej lásky a milosrdenstva. V ďalšom článku sa zameriame na odovzdanosť Božiemu volaniu vo svojom živote. V poslednom článku si rozoberieme niektoré prekážky, s ktorými sa stretáme pri snahe odovzdať sa Bohu, a tiež to, ako môžeme vytrvalo odovzdávať Pánovi všetko vo svojom živote.

Tou najdôležitejšou časťou osvojovania si odovzdanosti je pochopenie toho, kto je Boh. O Bohu by sme totiž nikdy nemali uvažovať ako o svojom protivníkovi alebo oponentovi. On je náš nebeský Otec. Je na našej strane a nesmierne nás miluje. Je k nám taký milosrdný, že poslal na svet svojho Syna, aby nás spasil. Týmto pravdám musíme uveriť, pretože vždy v hĺbke svojho srdca potrebujeme vnímať, že keď sa mu odovzdávame, on nám zasa dá ešte hlbšie zakúsiť svoju lásku. Toto nám jasne ukazuje niekoľko príbehov z evanjelia.

 

Odovzdanosť do Božieho milosrdenstva

V Ježišovej dobe boli mýtnici často terčom nenávisti a pohŕdania, pretože mnohí z nich boli naozaj zradcovia a zlodeji. Od chudobných ľudí, ktorí ledva vyžili, vyberali dane pre ich utláčateľov, Rimanov, a pre seba si pritom nechávali dosť na to, aby mohli žiť v luxuse.

Zrejme aj Zachej, hlavný vyberač daní v Jerichu, presne spĺňal tento opis. No keď počul, že mestom prechádza Ježiš, zatúžil ho vidieť: A tak vyliezol na strom, aby mal lepší výhľad. Zachej pravdepodobne vôbec nečakal, že si ho Ježiš všimne, osloví ho a pozve sa k nemu na obed (Lk 19, 5). No presne to Ježiš urobil. A Zachejovi to zmenilo srdce. On vedel, že je hriešnik, no to ho neodradilo, aby sa odovzdal do milosrdenstva, ktoré mu Ježiš ponúkol. Nielenže prijal Ježiša do svojho domu, ale zaviazal sa rozdať polovicu svojho majetku chudobným a oklamaným vrátiť štvornásobne (19, 8).

Mýtnikom bol aj Matúš. Vedel, že Ježiš je svätý muž. Pravdepodobne si myslel, že niekto taký sa oňho nebude zaujímať. No Ježiš mu ukázal, že sa mýlil. Jedného dňa, keď Matúš sedel na mýtnici, prišiel k nemu a povedal mu: „Poď za mnou!“ (Lk 19, 5). On, pohnutý Ježišovou výzvou, nechal všetko tak, „vstal a išiel za ním“ (5, 28). Tak sa Matúš (v Lukášovom evanjeliu nazývaný Lévi) nielen odovzdal do Božieho milosrdenstva, ale sa pre Boha vzdal aj svojho živobytia. A stal sa apoštolom.

Oboch týchto mýtnikov Ježišovo láskavé pozvanie pohlo k pokániu a odovzdaniu sa do Božieho milosrdenstva. Nebolo to pre nich vždy ľahké. Pýcha, hanba či pocity viny plynúce z našej minulosti nám môžu brániť čo i len priblížiť sa k Bohu, nieto ešte prijať jeho milosrdenstvo. No ak chceme prísť k Bohu, musíme kráčať po jeho cestách, nie svojich. A všetky jeho cesty sú milosrdenstvo a láska. Nám možno padne zaťažko odpustiť niekomu či sebe samým. No Boh nie je ako my; on túži odpustiť nám a prijať nás tak, ako prijal Zacheja a Matúša.

 

Odovzdanie sa do Božej lásky

Pozrime sa teraz na iný známy príbeh z evanjelia – na príbeh o bohatom mladíkovi (Mk 10, 17 – 22). Na rozdiel od Zacheja a Matúša tento muž nepotreboval pozvanie od Pána. Sám prišiel za Ježišom a opýtal sa ho, čo má urobiť, aby dosiahol večný život. Tento muž už plnil prikázania, a tak naňho „Ježiš pozrel s láskou a povedal mu: ,Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!‘“ (Mk 10, 21; kurzíva pridaná).

Tento muž sa musel rozhodnúť, či sa vzdá svojho veľkého majetku a pripojí sa k Ježišovej skupine pokorných a chudobných učeníkov. No predovšetkým sa musel rozhodnúť, či sa odovzdá do Ježišovej lásky. Zistenie, že na takéto odovzdanie sa nie je pripravený, ho zarmútilo. Napokon smutný odišiel.

Tento príbeh mohol dopadnúť inak, keby bohatý mladík dovolil, aby Ježišov láskyplný pohľad uchvátil jeho srdce. Jeho námietky by sa rozplynuli a nabral by odvahu urobiť ďalší krok. Pomohlo by mu to uveriť, že bezpodmienečná a trvalá Božia láska má väčšiu hodnotu ako jeho majetky.

No my vieme, že Boh nás miluje. Čo nám teda bráni odovzdať mu svoje srdce? Možno pochybujeme, že nás Boh skutočne miluje bezpodmienečne. Možno sa bojíme, že ak sa mu odovzdáme, zistí, akí naozaj sme, a odmietne nás. No ak sa Pánovi neodovzdáme, nedáme mu šancu ukázať nám to, čo túžil ukázať spomínanému bohatému mladíkovi: že on každého, kto k nemu prichádza, prijíma s otvorenou náručou.

No možno sa – podobne ako tento mladík – bojíme zmien, ktoré by mohlo priniesť to, že sa odovzdáme Bohu. Čo by ešte od nás mohol žiadať, keby sme sa ho rozhodli nasledovať? Vedzme však, že keď sa mu odovzdáme, on nám dá aj milosť znášať to, čo nás čaká v budúcnosti.

 

Urob prvý krok

Prvý krok odovzdanosti býva často ten najťažší. Vo väzení si odpykával trest istý muž. Už pred mnohými rokmi zanechal vieru. No keď sa pridal k skupinke študujúcej Sväté písmo, začal si klásť jednu nesmierne dôležitú otázku: „Ak mi môže odpustiť Boh, prečo by som si nemal odpustiť aj ja? Ak si Boh myslí, že som dosť dobrý, prečo sa aj ja sám nepovažujem za dosť dobrého?“ Neskôr povedal, že tento okamih sa stal „zlomovým bodom“ v jeho živote. Napokon dokázal spracovať svoj hnev a bolesť a odovzdať sa do Božieho milosrdenstva.

Odovzdať sa do Božej lásky a Božieho milosrdenstva nie je vec, ktorú stačí urobiť raz za život. Áno, môže sa to začať podobným zlomovým okamihom, aký zažil spomínaný väzeň, no Bohu by sme sa mali odovzdávať každý deň. Vždy, keď prichádzame pred Pána v modlitbe, potrebujeme presunúť svoju pozornosť zo seba – vrátane svojich pocitov nehodnosti a pochybností o nás samých – a dovoliť Bohu, aby nás miloval.

Každý deň sa teda odovzdaj Bohu. Daj mu svoje radosti aj požehnania. Daj mu svoje hriechy, svoje kríže aj svoje komplikované vzťahy. Daj mu všetko, čo ti leží na srdci. Nedovoľ, aby ti hanba alebo pocity viny bránili prísť k nemu. Povedz mu: „Otče, verím, že ty si Boh lásky a milosrdenstva. Hoci nie som toho hodný, viem, že si dal svojho jediného Syna, aby som bol slobodný. A tak sa odovzdávam do tvojej lásky, aby si ma uzdravil, a odovzdávam sa do tvojho milosrdenstva, ktoré mi prináša odpustenie. Pane, dávam ti svoj život!“

Keď sa budeš ďalej odovzdávať do Božieho milosrdenstva a lásky, Boh ťa požiada, aby si urobil ďalší krok. Požiada ťa, aby si ho nasledoval a konal vo svete jeho dielo.

V ďalšom článku sa pozrieme na to, ako sa môžeme lepšie podvoliť Božiemu povolaniu a Božej vôli s naším životom.