Túžba po vlastnom dieťati

Napriek prekážkam Boh našiel spôsob, ako vyplniť túžbu môjho srdca

Elizabeth Moodyová

 

„Nie, už nechcem mať deti.“ Táto úsečná odpoveď môjho manžela ma zranila zakaždým, keď zaznela. No chápala som ho. Keď mu po krátkom boji s rakovinou umrela prvá žena, zostal sám s tromi deťmi. Táto nová úloha bola preňho nesmierne ťažká, a tak sa rozhodol, že už nechce mať viac detí. Ja som okrem toho nemohla počať dieťa v dôsledku choroby, s ktorou som zápasila celý život. Prečo som si teda stále uchovávala nádej na to, že raz budem mať dieťa?

 

Nový spôsob modlitby

Svojho manžela som stretla ako tridsiatnička. Naším sobášom som sa okamžite stala mamou troch detí. Milovala som ich a vychovávala som ich ako svoje vlastné. Začala som pritom premýšľať nad tým, že možno takýmto spôsobom chcel Boh vyplniť moju túžbu po deťoch.

No roky plynuli a ja som stále túžila mať vlastné dieťa. Zakaždým, keď som túto svoju túžbu predložila manželovi, on mi dal jasne najavo svoj postoj: on už ďalšie deti mať nechce. Tento konflikt ma znepokojoval, a tak som sa rozhodla porozprávať sa o tom s mojou blízkou priateľkou. Zverila sa mi, že na začiatku manželstva mali tiež s manželom rozdielny pohľad na deti. A tak sa modlila: „Pane, chcem tvoju vôľu v našom živote. Ak je tvoja vôľa, aby som mala deti, prosím, uchovaj v mojom srdci túto silnú túžbu. Ak to tak nie je, prosím, odober mi túto túžbu.“ Táto túžba jej napokon zostala. Časom zmenil názor aj jej manžel a napokon sa im aj podarilo počať dieťa.

Po vypočutí tohto príbehu som sa rozhodla, že tento postup zvolím aj ja. Každý deň som predkladala svoju túžbu Pánovi a prosila som ho, aby mi dal jasne pochopiť jeho vôľu – buď tým, že v mojom srdci uchová túto túžbu, alebo tým, že ju z neho odstráni.

 

Môj najlepší priateľ

Približne v tom čase sa k nám prisťahoval môj svokor. Býval u nás na dvore vo svojom karavane, ktorý bol jeho domovom. Zblížili sme sa a začal ma volať „kamoška“. Trávili sme spolu veľa času a veľmi nám pomohol s deťmi.

O dva roky neskôr môjho svokra hospitalizovali s obojstranným zápalom pľúc. Vyliečil sa, no mesiac strávil v rehabilitačnom zariadení a potom sa presťahoval do domova s opatrovateľskou službou. Týždeň čo týždeň som ho navštevovala. Zvyčajne som si dala spolu s ním a s jeho priateľmi obed. Často mi hovoril, že nevie, čo by si bezo mňa počal. Žiaľ, o rok a pol neskôr opäť ochorel na zápal pľúc, no tentoraz sa z neho nevyliečil. Mne i manželovi sa dostalo milosti byť pri ňom práve vo chvíli, keď odišiel do večnosti.

 

Malá pomoc z neba

Na svoj veľký údiv som si krátko po jeho smrti odrazu – po prvý raz vo svojom živote – začala všímať rôzne náznaky toho, že moje telo sa uzdravuje z neplodnosti. Zakrátko nato som si v miestnych katolíckych novinách prečítala oznam, že v neďalekom kostole bude kurz prirodzeného plánovania rodičovstva. Premýšľala som: Vari by som ešte mohla počať a mať dieťa? A tak som sa na tento kurz prihlásila a dozvedela som sa toho na ňom veľmi veľa.

Keď som sa však vrátila domov, váhala som. Pýtala som sa sama seba, či sa o to ešte oplatí usilovať. Ja i môj manžel sme už mali po štyridsiatke. Naozaj má zmysel mať dieťa v tomto okamihu nášho života? Celá v slzách som sa napokon rozhodla, že sa o tom porozprávam s manželom. Spýtala som sa ho, či by sme sa nepokúsili počať dieťa a nezistili, či by to mohlo fungovať. Jeho reakcia ma ohromila. Silno ma objal a odpovedal jediným slovom: „Áno.“ Podpora zo strany môjho manžela mi priniesla hlbokú úľavu a ja som vnímala, že skrze túto zmenu jeho srdca prináša Pán do nášho vzťahu svoje uzdravenie.

 

Spoločná radosť

Napodiv som počala už o mesiac! Nemohla som uveriť tomu, že sa mi vypĺňa moja celoživotná túžba. Na moje prekvapenie bol z toho nadšený aj manžel – až tak, že sa o tejto radostnej zvesti chcel hneď podeliť s našimi priateľmi a rodinou, hoci ja som váhala, či im to hovoriť tak skoro.

O pár mesiacov sme zistili, že čakáme dievčatko. Popri vytváraní zoznamov mien a pri rozhovoroch o našich obľúbených menách sme sa tiež modlili, aby nám Pán ukázal, aká je jeho vôľa. Jedno z mien, ktoré sme mali obaja na zozname, bolo Veronika. Keď som si vyhľadala informácie o svätej Veronike, prekvapilo ma zistenie, že má sviatok presne v ten deň, keď môj svokor odišiel do večnosti! Táto zhoda okolností potvrdila to, o čom som bola presvedčená už predtým – že môj svokor mi u nebeského Otca vyprosil milosť: dieťa.

 

Nech sa stane Božia vôľa

Kedysi som si myslela, že zázraky sa dejú len veľmi svätým ľuďom, no tento sa stal mne. Teraz viem, že milosrdná Božia láska je tu pre každého bez ohľadu na jeho životné okolnosti. Napriek prekážkam, s ktorými som sa borila – napriek svojmu zlému zdravotnému stavu a manželským nezhodám –, Boh našiel spôsob, ako uspokojiť túžby môjho srdca.

Veronika, naše zázračné dieťa, má už päť rokov. Je kombináciou svojho otca i mňa, no má v sebe aj čosi zo svojich nevlastných súrodencov. Vidím v nej trochu každého jedného z nich. Je šťastná, prostoreká, kreatívna, múdra, vytrvalá a láskavá. A hoci sú jej starší súrodenci už dospelí, majú ju veľmi radi; navštevujú ju tak často, ako len môžu, a rozmaznávajú ju.

Teraz už úplne rozumiem tomu, že Boh môže urobiť čokoľvek. Mohol zmeniť moje srdce: prijala by som to, že nebudem mať dieťa, a napriek tomu by som bola šťastná. No on radšej uzdravil moje telo a pomohol môjmu manželovi zmeniť postoj srdca a prijať ďalšie dieťa. A tak najdôležitejšie je a vždy bude to, aby sme Pánovi odovzdávali svoje túžby a prosili ho, aby sa stala jeho vôľa.