Pre dopravu zadarmo
nakúpte ešte za 35,00
Košík. 0,00

Kráčať po napnutom lane viery

Môj boj s rakovinou ma naučil dôverovať Bohu

Irina Turajeva

 

Narodila som sa a vyrastala som na Ukrajine. Vychovávali ma rodičia, ktorí boli ateisti. Ako mnohí ľudia v Sovietskom zväze, aj moji rodičia boli presvedčení, že veriaci človek môže byť len niekto nevzdelaný a obmedzený. Zároveň to však boli slušní a láskaví ľudia a zo všetkých síl sa ma snažili naučiť viesť slušný a etický život. Hoci súčasťou toho, čo ma učili, nebol aj Boh, som im veľmi vďačná za to, čo mi odovzdali.

Moja cesta k Bohu sa začala jedným obľúbeným latinskoamerickým seriálom, ktorý som začala pozerať krátko po rozpade Sovietskeho zväzu. Hrdinom tohto seriálu bol fiktívny kňaz, ktorý bojoval proti nespravodlivosti a v každej časti – ktorá sa vždy napokon skončila šťastne – zohral kľúčovú úlohu. Dovtedy mi nikdy nenapadlo, že kňazi môžu robiť aj niečo dobré!

O nejaký čas mi otec zomrel na rakovinu. Nebola som už doma, lebo som študovala na univerzite. S otcom sme si boli veľmi blízki, preto som jeho stratu niesla ťažko. Uprostred tohto svojho zármutku som začala veľa premýšľať o smrti a o zmysle života.

O pár mesiacov ma jedna priateľka predstavila sestre Dolores, rehoľnej sestre, ktorú stretla na jednej pravoslávnej pobožnosti. Skrze sestru Dolores som sa skontaktovala s jedným kňazom a po mnohých rozhovoroch s ním som sa rozhodla stať katolíčkou. Ako devätnásťročná som bola pokrstená v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Charkove.

 

Mať veci stále pod kontrolou

Na začiatku svojej cesty viery som si vypočula jednu homíliu, ktorá sa ma hlboko dotkla. Otec Jurij Ziminskij, zakladateľ ruského a ukrajinského vydania Slova medzi nami, kázal o dôvere v Boha. Použil alegóriu o cirkusovom akrobatovi chodiacom po napnutom lane, ktorý sa pred každým novým kúskom opýtal publika: „Veríte, že dokážem prejsť po napnutom lane so zavretými očami?“ „Veríte, že po ňom dokážem prejsť a tlačiť pritom pred sebou tento fúrik?“ Zástup ľudí zakaždým zvolal: „Áno! Veríme!“ No keď sa potom akrobat opýtal, kto si do toho fúrika sadne, nenašiel sa žiaden dobrovoľník.

Páter Jurij vysvetlil, že aj my niekedy môžeme pripomínať toto publikum v cirkuse. Chodíme na svätú omšu, modlíme sa, postíme sa a hovoríme, že máme vieru. Bez váhania vyznávame, že Boh je všemohúci a že mu veríme. No keď prídu nejaké osobné problémy, radšej chceme mať všetko sami pod kontrolou namiesto toho, aby sme sa pridali k Ježišovi a „nasadli do fúrika“. Inými slovami, jedna vec je hovoriť, že dôverujeme Bohu, a druhá skutočne s ním riskovať. Keď som počúvala túto kázeň, mala som pocit, že moja viera je silná a už som sa priam videla v spomínanom fúriku.

Krátko potom som začala pracovať ako prekladateľka pre ukrajinskú verziu Slova medzi nami. Roky plynuli a ja som sa tešila zo svojej práce a cítila som sa silná vo viere. No čosi sa zmenilo, keď som začala pracovať na článku o žene, ktorá sa dotkla Ježišovho plášťa a bola uzdravená (pozri Mk 5, 25 – 34). Cítila som hlboké prepojenie s týmto príbehom a vnímala som, že Boh ma pozýva vydať sa na podobnú cestu.

„Bože, toto nie,“ pomyslela som si. „Nechcem ochorieť, aj keby si ma potom uzdravil. Už verím, že si všemohúci, no nastúpiť do fúrika… to je príliš.“

 

Si pripravená nastúpiť do môjho fúrika?

Telesne som sa cítila dobre, no po jednom rozhovore s priateľkou, ktorej bez akýchkoľvek symptómov diagnostikovali rakovinu prsníka, som sa rozhodla ísť na mamografiu. Ukázalo sa, že jedna z mojich lymfatických uzlín je veľká ako citrón a na lymfatickom tkanive mám nádor v pokročilom štádiu. Krátko po biopsii som sa začala cítiť chorá. Nemohla som si ľahnúť, lebo som mala pocit, akoby som sa dusila, a tak som spávala posediačky. Keď som si uvedomila, že som veľmi chorá, môj počiatočný šok vystriedala panika.

Taktiež som pochopila, aká plytká bola moja viera. Vtedy som si spomenula aj na kázeň otca Jurija o nastúpení do fúrika spolu s Kristom. Mala som pocit, že Ježiš stojí s tým fúrikom vedľa mňa a hovorí mi: „Veríš, že ťa dokážem previesť ponad priepasť strachu a smrti?“ Netlačil ma do toho ani ma nekarhal za to, že som zabudla, koľko toho už pre mňa urobil. A touto svojou výnimočnou trpezlivosťou si získal moju dôveru.

Nasledujúci rok môjho života bol plný rôznych vyšetrení, snímok, operácií, chemoterapií a ožarovaní. Liečba bola náročná telesne aj psychicky. Krátko po stanovení diagnózy som už nemohla pracovať na plný úväzok, pretože som bola veľmi slabá.

Na každom kroku na tejto ceste bol Pán blízko pri mne a prejavoval mi svoju lásku a starostlivosť prostredníctvom priateľov, príbuzných a známych. Jedna moja blízka priateľka prišla až z Krymu, ktorý je vzdialený takmer osemsto kilometrov, a celý rok bývala u mňa.

 

Boh nám chce dať viac

Po roku liečenia som išla na záverečné vyšetrenie. Moja kamarátka sa vrátila na Krym, aby navštívila svoju mamu, no už sa nemohla vrátiť, pretože pre vypuknutie pandémie sa zavreli hranice. A keďže boli v karanténe aj všetci moji priatelia a príbuzní, nikto ma nemohol navštíviť. Bola som sama s Kristom.

Počas tohto obdobia Ježiš napĺňal moje srdce takým hlbokým pokojom, že v ňom už neostalo žiadne miesto pre strach. Uvedomila som si, že som konečne v jeho „fúriku“ a úplne mu na tejto svojej ceste rakovinou dôverujem.

Momentálne je rakovina na ústupe, no skúsenosť úplnej dôvery v Ježiša zostáva tým najväčším zázrakom v tejto skúške. Áno, liečba bola nepríjemná a bolestivá, no to všetko ma priviedlo bližšie ku Kristovmu milosrdenstvu a vernosti.

Pán sa skrze moju chorobu a terapie dotýkal aj ľudí okolo mňa. Kamarátka, ktorá u mňa bývala, sa mojej viery spočiatku stránila, no počas choroby sa so mnou veľa modlila, rozprávali sme sa o duchovných témach a keď som toho bola schopná, chodievali sme spoločne aj na svätú omšu. Pred niekoľkými mesiacmi bola plne prijatá do Katolíckej cirkvi a dnes je z nej aktívna farníčka.

Teraz viem, že keď nastúpime k Pánovi do fúrika, môžeme zažiť prekvapivé veci, dokonca aj uzdravenie a zmenu života – svojho vlastného aj iných.

 

Irina Turajeva je prekladateľka a editorka ruského a ukrajinského vydania Slova medzi nami. Žije v Charkove na Ukrajine.