Nikto nie je úplne stratený

Jacques Fesch – odsúdený vrah, obrátený kresťan

Ann Bottenhornová

 

Vo štvrtok 25. februára 1954 istý mladý muž pri úteku po zbabranej lúpeži v Paríži spanikáril a začal bezhlavo strieľať. Zastrelil pritom policajta a vážne zranil jedného okoloidúceho. Mladíka zatkli, neskôr odsúdili na smrť sťatím hlavy gilotínou a do vykonania rozsudku ho umiestnili do väzenia La Santé s maximálnym stupňom stráženia. Tento mladý muž, ktorý do väzenia vstúpil ako ateista, však prežil také hlboké obrátenie, že v noci pred svojou popravou napísal: „Moja hlava padne – slávna to potupa –, no dostanem za ňu nebo! Som šťastný!“ Stratenú dušu Jacqua Fescha zachránil Kristus priamo vo väzení.

 

Mladistvý delikvent, donchuan a vrah

Jacques Fesch sa narodil 6. apríla 1930. Vyrastal v atmosfére, ktorá z neho pravdepodobne odčerpávala sebadôveru, iniciatívnosť aj vieru. Bol slabý študent a tí, čo ho poznali, opisovali ho ako roztržitého a „bezcieľneho rojka“. Sám o sebe napísal: „Keďže som bol povahovo slabý, bol som spurný, letargický, ľahko ovplyvniteľný. Navyše som bol aj… [chudobný].“

Fesch v osemnástich odišiel zo školy a začal s nechuťou pracovať v otcovej banke. Ako dvadsaťjedenročný si vzal mladú ženu, ktorá s ním čakala dieťa, a začal pracovať pre jej otca. Sníval o tom, že založí vlastnú pobočku svokrovej firmy. Požičal si peniaze, no polovicu minul na kúpu auta. Rýchlo si uvedomil, že nedokáže naplniť svoj plán ani vrátiť pôžičku.

Začiatkom roku 1954 sa už v dlhoch priam topil – a bol aj znechutený a rozčarovaný. Aby sa zachránil, vymyslel si únikový plán: kúpi si loď a odplaví sa na Tahiti. Táto myšlienka o slobode a novom začiatku ho priam posadla, no na jej zrealizovanie nemal peniaze. A tak sa rozhodol vylúpiť zmenáreň. Jeho plán sa vôbec nevydaril. Fescha napokon zatkli ešte so zbraňou v zakrvavenej ruke. Okrem toho, že pri lúpeži zabil policajta, nedopatrením postrelil aj seba.

 

Väzeň

Fescha zatkli, vypočúvali a umiestnili ho na samotku. Keď ho prišiel prvý raz navštíviť väzenský kaplán, našiel otraseného, zničeného väzňa, ktorý ho poslal preč so slovami, že on „nemá vieru“. Aby si Fesch vniesol trochu rozptýlenia do dlhých hodín na samotke, začal čítať knihy, písať listy a – v samote svojej cely – nanovo objavovať Boha. Jeho myšlienky sa postupne menili. „Už si nie som taký istý tým, že Boh neexistuje,“ napísal. „Začínam byť voči nemu otvorený… začínam veriť svojím rozumom, hoci bez modlitby alebo len s trochou modlitby!“

Fesch sa začal otvárať tomuto lúču viery a prijímať milosť, ktorú mu Boh ponúkal. Milosť čítať misál a Písmo. Milosť modliť sa a uvažovať. Milosť vytrvať vo viere na mieste, ktoré kričalo beznádejou. Neskôr napísal: „Bez Boha by bola táto cela jamou plnou tmy a zúfalstva, v ktorej by človek ľahko mohol zhniť… alebo sa premeniť na divú zver.“

 

Svitajúce svetielko

Feschovi sa nestalo ani jedno. Počas roku čakania na konečný verdikt jeho viera pomaly dozrievala. Dúfal, že nebude odsúdený na smrť, no bolo mu jasné, že keďže sa otvoril viere, nemôže sa snažiť nejako obalamutiť sudcu alebo porotu. V októbri 1954 ním v jednej chvíli prešla „silná vlna emócií“. „V priebehu niekoľkých hodín som uveril – s absolútnou istotou,“ napísal. „Uveril som a už som nemohol pochopiť, ako je možné, že som predtým neveril. Prišla ku mne milosť. Moju dušu zaplavila veľká radosť a predovšetkým hlboký pokoj.“

Táto radosť a pokoj mu vydržali aj počas posledných troch rokov života. Na samotke mal nekonečné hodiny na to, aby rástol vo vzťahu s Kristom, do hĺbky rozjímal nad Písmom, nad krížom a večnými vecami. „Ježiš si ma priťahuje k sebe,“ napísal. „Dáva mi toho tak veľa, hoci žiadam o tak málo.“ Fesch vedel, že sa musí stále obracať a stále znova a znova hovoriť Bohu „áno“. Počas poslednej noci na tomto svete napísal: „Ježiš mi je veľmi blízko. Priťahuje ma k sebe stále bližšie a bližšie a ja ho môžem len ticho adorovať.“

O mnohé veci, ktoré sa naučil vo väzení, sa delil v listoch s rodinou a priateľmi. Jeden z jeho životopiscov nazval tieto listy „mimoriadnymi“ a takými, ktoré „mohli byť jedine plodom Božieho svetla a sily“. Bratovi Thomasovi, svojmu priateľovi rehoľníkovi, Fesch napísal: „Nie ja postupujem vpred ku Kristovi, ale to on… ma nesie na svojich pleciach… Všetko je milosť a… nepribližujem sa k smrti, ale k životu.“

 

„Pôsobenie milosti je niekedy pomalé“

Fesch túžil po tom, aby na jeho viere mala účasť aj jeho žena a celá rodina. Hoci sa zdá, že jeho otec nikdy neprijal synovo obrátenie, Fesch dokázal rozoznať „pokrok milosti v jeho duši“. V poslednom liste adresovanom svokre, s ktorou si počas pobytu vo väzení vymieňal listy niekoľkokrát do týždňa, Fesch napísal: „Úpenlivo ťa prosím, aby si vytrvala na ceste, po ktorej ideš, tej, na ktorej si už urobila malý pokrok.“ Aj jeho žena očividne začala odpovedať na milosť, keď súhlasila s jeho žiadosťou, aby išla na svätú spoveď a prijala Eucharistiu. Svojej žene – a možno aj sám sebe – radil: „Trpezlivosť… Pôsobenie milosti je niekedy pomalé.“

Roky na samotke sa vliekli. Až do vykonania rozsudku mal raz do týždňa povolenú polhodinovú návštevu. Zvyčajne ho prišla navštíviť manželka alebo svokra. Väčšinou ich však on sám povzbudzoval a naliehal na ne, aby si nezúfali, ale verili v Božiu dobrotu.

Proces odvolania uviazol na plytčine, no boj o vytrvanie – a pokrok – v Božej milosti pokračoval. Väzenský kaplán, teraz už vítaný hosť, mu dal množstvo rád, kníh a raz do mesiaca mu vyslúžil aj sviatosti. Feschov právnik, zbožný katolík, sa ho tiež snažil povzbudzovať a podporovať popri tom, ako sa snažil vyhrať odvolací proces. Sám Fesch sa napriek tomu, že mu „vnútorný hlas“ jasne hovoril, že ho nakoniec aj tak popravia, pevne držal svojho obrátenia a milosti.

 

Najúžasnejšie hodiny

Fescha hnala myšlienka na to, ako málo času mu zostáva. V máji 1956 sám seba opísal ako „slimáka vlečúceho sa po ceste viery“. V septembri 1957, tri týždne pred popravou, tento opis pozmenil:

„Teraz žijem tie najúžasnejšie hodiny… Za každé malé úsilie, ktoré vyviniem, dostávam ďalšiu milosť, a pri pohľade na krátkosť času vystupujem k Bohu oveľa rýchlejšie než niekto, kto má pred sebou ešte dlhé roky… Celkom isto viem, že som obklopený milosťou a láskou a že Pán má chce zachrániť napriek tomu, kto som. Fiat, Pane!“

Tento kedysi bezcieľny rojko, ktorý pre posadnutosť svojím nápadom spáchal neuvážený a nepremyslený zločin, v poslednú noc povzbudzoval a utešoval sám seba. „Boh je verný, nesmiem na to zabúdať,“ napísal. Tesne predtým, ako si ľahol do postele čakajúc na popravu, napísal:

„Už o päť hodín uvidím Ježiša! Aký je dobrý… Stále ma tak nežne priťahuje k sebe a dáva mi pritom pokoj, ktorý nie je z tohto sveta… Čakám v tme a v pokoji. Očakávam Lásku!“

 

Jacques Fesch bol 1. októbra 1957 o pol šiestej ráno popravený na gilotíne.

 

Kardinál Jean-Marie Lustiger, parížsky arcibiskup, 21. septembra 1987 začal diecézny proces skúmania života a svätosti Jacqua Fescha. Verejnosť mala na to rôzne názory. Mnohí ho verejne odsudzovali – pre nich to bol jednoducho odsúdený vrah policajta, ktorý pre druhých nemôže byť dobrým vzorom. No iní našli útechu a inšpiráciu v príbehu jeho úžasného obrátenia. Kardinál Lustiger bol toho názoru, že Feschov život ukazuje pravdu, že „v Božích očiach nie je nikto úplne stratený, hoci je aj odsúdený spoločnosťou“. Proces Feschovho blahorečenia bol oficiálne otvorený v roku 1993.