Videla som Pána!

Po stopách putovania Márie Magdalény k veľkonočnej radosti

Craig Morrison

Prežívame štyridsaťdňové putovanie Pôstom. Pripomíname si ním dávnych Izraelitov, ktorí štyridsať rokov putovali po Sinajskej púšti. Cesta z Egypta do Izraela sa dala prejsť aj za mesiac, no naši praotcovia tie roky prežité na púšti potrebovali. Každý deň sa totiž potrebovali hlbšie stretnúť s Bohom. Cestou urobili aj veľa chýb – všetci si napríklad veľmi dobre pamätáme incident so zlatým teľaťom. Ich putovanie nám však zároveň ukazuje, že počúvať Boží hlas a správne naň reagovať sa človek učí postupne. Niekedy na to treba aj štyridsať rokov.

Aj Mária Magdaléna putovala za Ježišom, učila sa počúvať jeho hlas a odpovedať naň. Svätý Ján na konci svojho evanjelia prekladá vyvrcholenie Máriinho putovania viery. Popisuje, ako Ježišov hlas pri prázdnom hrobe zmenil jej smútok na radosť a ako potom Mária priniesla apoštolom veľkonočné posolstvo. Poprosme počas tohto Pôstneho obdobia Máriu Magdalénu, aby nás naučila počúvať a odpovedať na Boží hlas. Poprosme ju, aby nám pomohla nanovo sa zamerať na naše putovanie viery. Nazrime do dvadsiatej kapitoly Jánovho evanjelia.

 

Mária ide k hrobu

Vo všetkých štyroch evanjeliách ide Mária Magdaléna vo veľkonočné ráno k hrobu. V Markovom, Matúšovom a Lukášovom evanjeliu tam ide spolu s ďalšími ženami. No v Jánovom evanjeliu sa k hrobu vydáva celkom sama. Jej láska k Ježišovi ju poháňa späť k hrobu, v ktorom videla ležať jeho telo. Keď prišla na toto posvätné miesto, premohol ju zármutok – pocit, ktorý všetci dobre poznáme. Kto z nás nestál a neplakal pri hrobe milovaného človeka, ktorý len pred pár dňami odišiel do večnosti?

Mária čaká, že nájde hrob v takom stave, v akom ho zanechala. Keď však vidí, že kameň, ktorý bol privalený k hrobu a zapečatený, je teraz odvalený, ani nenazrie dnu. Reaguje inštinktívne a hneď volá o pomoc. Nepovie si: „Jasné, veď on vstal z mŕtvych.“ K tomu dospeje neskôr, nie hneď. Viera je cesta, putovanie. Nie je to niečo, čo sa dá rýchlo nadobudnúť; väčšinou si vyžaduje istý čas.

Keď Mária Petrovi a „inému učeníkovi, ktorého Ježiš tak miloval“, vyrozpráva, čo sa jej stalo, rozbehnú sa k hrobu (pozri Jn 20, 2) a potom skúmajú, čo sa tam udialo. Vtedy do toho rozprávania vstupuje evanjelista Ján. Hovorí, že Peter a ten druhý učeník ešte nechápali Písmo, že Ježiš musí vstať, a tak sa vrátili domov. To, o čo prišli, apoštoli pochopia, až keď im Mária Magdaléna zvestuje veľkonočné posolstvo.

 

Máriine slzy

Mária zostáva plakať pri hrobe a my sledujeme, ako sa začína posledné štádium jej putovania vo viere. Je celá uplakaná a má pocit, že je stratená a zmätená. Ježiš je mŕtvy a teraz ešte aj ktosi ukradol jeho telo. Je celá bez seba – tak, ako by bol v jej situácii každý z nás. Počas Ježišovho pozemského života kráčala po jeho boku. Ježiš ju oslobodil od démonov, ktorí ju sužovali, a voviedol ju do spoločenstva svojich nasledovníkov. Počúvala jeho kázne, podobenstvá a jedla pri jeho stole. Dokonca ho aj finančne podporovala. Teraz však nič nechápe.

No skôr, ako by sme ju prirýchlo odsúdili, pripomeňme si, že takýto zmätok neprežívala len ona. Spomeň si na Nikodéma. Jeho nedostatok pochopenia Ježiša dosť sklamal: „Ty si učiteľ Izraela, a toto nevieš?“ (Jn 3, 9). A Ježiša nepochopila ani Samaritánka: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu?“ (Jn 4, 11). Ba ani Peter nechápe, že Ježiš mu chce dať „podiel“ na vykúpení kríža tým, že mu umyje nohy (pozri Jn 13, 8 ­– 9). Mária Magdaléna sa teraz pripája k tejto skupine – no ona bude prvá, ktorá dosiahne cieľ tejto cesty.

 

Cieľ Máriinho putovania vo viere

Keď sa konečne pozrie do hrobu, vidí tam dvoch anjelov. To by jej malo naznačiť, čo sa deje. No ona sa stále sústredí na to, že by jej azda mohli povedať, kde sa nachádza Ježišovo telo. Neotrasie ňou a neprivedie ju k hlbšej úvahe ani ich otázka: „Žena, prečo plačeš?“ Napokon sa jej zjaví sám Ježiš, no ona ho nespoznáva – podobne, ako ho nespoznal Kleopas a jeho spoločník na ceste do Emáuz (pozri Lk 24, 15). Rovnako ako my, aj ona musí pri svojom putovaní vo viere prekonať viacero prekážok.

Mária považuje Ježiša za záhradníka. Ani tu nám kresťanské vyobrazenia tejto scény veľmi nepomáhajú, pretože mnohí umelci Ježiša vykresľujú oblečeného ako záhradníka. Nič v tomto texte však nenasvedčuje tomu, že by sa Ježiš nejako zamaskoval. Vlastne sa pred Máriou vôbec neskrýval. Nie, Márii Magdaléne nesťažovalo identifikáciu Ježišovo prestrojenie. Pohľad na vzkrieseného Ježiša jej zacláňala vlastná zaujatosť hľadaním mŕtveho Ježiša.

Ich stretnutie vrcholí vo chvíli, keď na ňu Ježiš zavolá menom: „Mária!“ (Jn 20, 16). Tento moment pripomína slová, ktoré predtým Ježiš povedal v evanjeliu: „On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich“ (Jn 10, 3). Tak Dobrý pastier vyvádza Máriu Magdalénu z jej zmätku a zvolaním jej mena mení jej plač na radosť. Ona ho odrazu spoznáva a vo svojej rodnej aramejčine ho oslovuje židovským titulom učiteľa: „Rabbuni!“

Vo chvíli, keď ho Mária spozná, okamžite sa načahuje k Ježišovi a chce ho objať. Čo iné by sme čakali? Oslovenie Rabbuni a objatie pripomína vzťah, aký mali pred ukrižovaním. Ešte všetko úplne nechápe, no smeruje k tomu.

Ježiš jej hovorí, že sa vracia k Bohu, a trvá na tom, že ho musí nechať odísť. Hoci Mária v tej chvíli asi celkom nerozumie jeho slovám, vracia sa späť k učeníkom a oznamuje im jeho odkaz. „Videla som Pána“ (Jn 20, 18), hovorí im. Mária Magdaléna sa preto často nazýva aj „apoštolkou apoštolov“. Slová vzkrieseného Ježiša sa stali jej vlastnými slovami – presne tak, ako to bolo u apoštolov. Od sĺz prešla k radostnému rozpoznaniu a novému poslaniu – ohlasovaniu toho, že Kristus vstal z mŕtvych.

 

Kde som v tomto príbehu ja?

Dni Pôstneho obdobia nás pozývajú vydať sa do hlbín nášho stretnutia s Ježišom. Ježiš Máriu nepokarhal za to, že horúčkovito hľadala jeho telo, ani za to, že nepochopila, čo znamená prázdny hrob. Nevyčítal jej, že ho nespoznala, ani ju karhal za to, že pre nedostatok viery plakala. Stretol sa s ňou v stave, v akom bola; na tejto svojej ceste ho spoznala a on jej potom dovolil postupne pochopiť význam svojho života, smrti a zmŕtvychvstania.

Áno, Máriino putovanie vo viere sa javí pomerne rýchle. Udalosti pri hrobe sa pravdepodobne udiali v priebehu niekoľkých hodín. Väčšina z nás potrebuje viac času – možno štyridsať rokov ako dávni Izraeliti alebo štyridsať dní tohtoročného Pôstu. No na množstve času, ktorý potrebujeme, až tak nezáleží. Ježiš sa s nami stretá tam, kde sa na svojej ceste nachádzame, a pozýva nás na hlbšie stretnutie.

 

Toto je Mária Magdaléna

Mária Magdaléna si myslela, že jej putovanie s Ježišom sa skončilo, keď do hrobu položili jeho telo. No svätý Ján nám ukazuje, že Márii sa navždy zmenil život v okamihu, keď Ježiš zavŕšil jej vieru.

Nech sa už teda na ceste viery nachádzame kdekoľvek, svätú Máriu Magdalénu môžeme poprosiť, aby nás sprevádzala. Tak ako ju Ježiš sprevádzal, keď trúchlila a plakala, aj s nami sa Ježiš stretáva v našom zármutku či na akomkoľvek inom mieste našej cesty. Keď budeme počúvať Ježišov hlas, on bude môcť zdokonaliť a zavŕšiť našu vieru – presne tak, ako to vo veľkonočné ráno urobil pre Máriu Magdalénu.