Muž z Turínskeho plátna

Volá nás tá najväčšia Láska
P. Réal Tremblay, CSsR

 

Pred Mužom z Turínskeho plátna, hľadiac na stopy jeho bolesti, môžeme pociťovať len súcit. Môžu sa však objaviť aj iné pocity – podľa uhla pohľadu človeka, ktorý naňho hľadí. Iste, ak sa naňho pozeráme bez viery, môžeme sa pýtať, ako môže Boh dopustiť, že jeho poslaný, najbližší, dokonca jeho vlastný Syn podstupuje takúto potupu. Nie je tento Boh neslýchane krutý? Namiesto toho, aby chránil svojho milovaného, vystavuje ho dlhému radu múk, páči sa mu „zdrviť ho utrpením“ (Iz 53, 10). Vyvstáva tak dôvod na odmietnutie Boha, ktorý sa teší z bolesti druhého, ba z bolesti toho, ktorý je jeho vlastným Synom. Ako veriť v takéhoto Boha? Obraz Turínskeho plátna by sa tak mohol stať potvrdením argumentov ateizmu.

Platí to však aj naopak: Ak sa na tento obraz pozeráme s vierou, teda v perspektíve Božieho plánu oslobodiť človeka od hriechu a pozdvihnúť ho k trónu večnosti, všetko sa mení. Vždy ale môže zostať otázka: Prečo je pre spásu človeka potrebné také veľké utrpenie? Nedala by sa spása získať za menšiu cenu? V tomto prípade je reakcia podmienená nedostatočným pochopením dvoch hlavných posolstiev „muža bolestí“ (porov. Iz 53, 3): nezmyselnosti či absurdnosti hriechu a veľkosti Božej lásky.

***

Hriech je absurdita. Hriech je povstanie stvorenia proti Stvoriteľovi (pozri Gn 3, 1n.), vzbura detí voči Otcovi (pozri Lk 15, 1n.; Jn 8, 33n.). Hriech ako taký ničí bytie toho, kto ho pácha, keďže osoba je „exodus“, vychádzanie zo seba, vzťah a spoločenstvo s Iným a s inými. Hriech je odmietnutím toho najväčšieho, odmietnutím toho, čo presahuje, popretím vertikálneho v prospech horizontálneho, lipnutím na sebe samom, na svojich rozmaroch a svojej žiadostivosti, využívaním druhých pre vlastné výhody. Jedným slovom, hriech je monológ, vylúčenie Iného a iných, ktoré sa často končí úplným popretím existencie Iného.

Táto absurdita hriechu má svoje dôsledky vo všetkých rozmeroch: v osobnom, v rodinnom, spoločenskom aj svetovom. Na tomto mieste nie je možné všetko konkretizovať. Ostaňme teda pri svetovom rozmere. Pomyslime napríklad na niektoré snahy obhajujúce „právo“ vziať život ľuďom krátko po ich počatí alebo ľuďom s nevyliečiteľnými chorobami. Pomyslime aj na trvalú snahu obohatiť sa na úkor iných, zvlášť tých, ktorí sú ponechaní napospas sebe samým, bez nevyhnutných príjmov pre dôstojný život. V rozmere, na ktorý sme upriamili pozornosť, by sme mohli spomenúť mnoho ďalších príkladov dôsledkov hriechu. Všetky tieto príklady však majú za spoločného menovateľa človeka, ktorý sa zvedený Zlým stavia na miesto Boha a robí sa mierou dobra a zla.

Tieto stručné, teologické a kultúrno-antropologické úvahy nie sú ničím iným, než ozvenou toho, čo nám Písmo hovorí o „dedičnom hriechu“ a jeho nešťastných dôsledkoch, ktoré sa odhaľujú v dejinách ľudstva a zvlášť v dejinách Izraela – ľudu, ktorý si vyvolil Boh, aby v ňom potvrdil svoju prítomnosť vo svete a prostredníctvom neho pripravil príchod prisľúbeného Mesiáša, ktorý mal s ním samým obnoviť zmluvu narušenú hriechom prarodičov (pozri Gn 3, 15).

***

V tomto kontexte by som chcel zdôrazniť skutočnosť, ktorá sa ukáže ako veľmi dôležitá v nasledujúcej časti tohto krátkeho zamyslenia. Podľa mnohých exegétov hriech ničí človeka zvnútra a narúša príbeh lásky s Bohom, ale nezasahuje Boha v jeho bytí. Presnejšie, hoci hriech uráža Boha a vstupuje do jeho plánu zmluvy – Boh nie je necitlivý ako napríklad grécki bohovia –, predsa ho nezasahuje v ňom samom (pozri Jer 7, 19; Jób 35, 6). V Starom zákone vidíme Boha trápiť sa pri pohľade na to, ako ho jeho ľud nahrádza modlami, ktoré nerozprávajú, nevidia, necítia a nekráčajú (Ž 113, 5 – 7). Hoci je „žiarlivý“ (pozri Ex 20, 5; 34, 14; Dt 4, 24), necíti sa dotknutý. Je citlivý na nevďačnosť, nevernosť, vzburu, preto je zraniteľný, avšak vo svojom vzťahu lásky s Izraelom, nie vo svojom všetko prevyšujúcom Bytí. Svätý Bernard z Clairvaux (1090 – 1153) hovorí: Impassibilis est Deus, sed non incompassibilis (Boh netrpí, ale spolutrpí). Z toho vychádzam, keď uvažujem nad Mužom z Turínskeho plátna.

***

Doráňané Ježišovo telo je stelesneným vyjadrením jeho solidárnosti s hriechom sveta (pozri Iz 53, 12; Hebr 2, 17). Na rozdiel od perspektívy Starého zákona, v ktorom, ako sme videli, hriech človeka nevystupoval až k samotnému bytiu Boha, v Novom zákone hriech poznačuje dušu i telo Syna. List Hebrejom dokonca hovorí, že hriešnici „znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech“ (6, 6). Prečo takýto útok na Ježišovu identitu?

Na vrchole zmluvy, ktorou je Ježiš osobne – Malachiáš ho prorocky nazval „Posol zmluvy“ (1, 2) –, sa hriech stáva všetko prenikajúcim, neúprosným, niečím, čo je stále v strehu a chce zaútočiť. Ježiš na seba berie hriech sveta. Vnútorne zakusuje pohŕdanie Bohom zo strany ľudí a ich vzdialenie sa od Otca. Na tele zakúša rany kríža a všetko, čo ho sprevádza: jeho hlava je pokrytá tŕňmi, na mnohých častiach tela má otvorené rany po bičovaní, nohy a ruky má prebodnuté klincami, srdce otvorené po prebodnutí kopijou. A všetky tieto zranenia neúprosne vedú k smrti (pozri Mk 8, 31; 9, 31). Je to Muž z Turínskeho plátna. Pred takouto ikonou bolesti povstáva otázka: Prečo sa Boh v Kristovi necháva takto týrať vinou ľudí?

Dôvodom je zaiste milosrdná láska – agapé. Pri čítaní Písma by sa naozaj mohlo povedať, že ľudská bieda vzbudzuje Božie milosrdenstvo. Je to zreteľné už v prísľube Vykupiteľa (Gn 3, 15) po páde Adama a Evy. Zvýrazňuje sa to v pôsobivých textoch prorokov, napríklad v Knihe proroka Ozeáša (pozri 2, 16) a v mnohých ďalších. Tento prísľub pokračuje v Novom zákone od začiatku do konca, vo vzájomnej súhre posolstva Krstiteľa o prítomnosti „Božieho Baránka“ na svete (pozri Jn 1, 29. 36) a teológiou Krista, Najvyššieho Veľkňaza, v Liste Hebrejom (8 – 10). S príchodom Nového zákona v istom zmysle dostávame viac Božej lásky, pretože Boh vo svojom vtelenom Synovi, čiže v tele svojho Syna úplne, teda „vnútorne“ a „telesne“ umožňuje, aby sa hriech k nemu dostal. To je ikona Ukrižovaného, o ktorom som práve hovoril.

***

Máme si teda myslieť, že Boh nám prejavuje svoju lásku tým, že sa necháva zraniť hriechom vo svojom Synovi? Jednoznačne (pozri Hebr 5, 7)! Je v tom však ešte viac: tým, že vtlačil svoju lásku do tela svojho Syna, zároveň ničí hriech, pretože toto telo je spojené s Otcom

***

Hoci sa to nezdá, kríž z mäsa a kostí, ktorým je Muž z Turínskeho plátna, sa tak stáva osláveným krížom. V plnosti to vyjde na svetlo na Veľkú noc, keď Ježiš prostredníctvom svojich rán odkryje učeníkom svoju identitu (pozri Lk 24, 39 – 40; Jn 20, 19 – 23). Znamená to, že stigmy sú odteraz súčasťou spásy sveta. Predpovedalo to aj protoevanjelium z Knihy Genezis (3, 15). Keď sa Boh obrátil k hadovi-zvodcovi, povedal: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ Hriech nie je banálnou a ľahko pominuteľnou záležitosťou; hriech je pretrvávajúcou a dramatickou realitou, ktorá sa dostáva až tak ďaleko, že útočí na Boha, no zároveň je vo svojej trúfalosti a diabolskej arogancii porazenou skutočnosťou – tak ako bol porazený Satan, keď šiel za Ježišom so zámerom zviesť ho k tomu, aby ho uctieval (pozri Mt 4, 9; Lk 4, 7 – 8)! Keď sa hriech príliš priblížil k Bohu, k „Ja Som“ z nezhárajúceho kríka, ktorým je Kríž (pozri Jn 8, 24; Ex 3, 14), neuhasiteľný Boží plameň ho spálil, zničil a vyhladil. Zároveň ho však aj premenil. Z „nie“ sa stalo „áno“. Práve preto sme boli uzdravení ranami navždy vrytými do tela Syna (pozri Zjv 5, 6; Iz 53, 5; 1 Pt 2, 24). Božia múdrosť zvíťazila nad zlom a my sme boli oslobodení.

***

V úvode tohto zamyslenia som spomenul, že Muž z Turínskeho plátna by mohol byť potvrdením dôvodov pre odmietnutie Boha – pre pohľad na Boha, ktorý utrpeniu kríža vydáva toho, ktorý mu je najbližší. Boh vo svojom Synovi, ktorý sa stal telom, v istom zmysle nemohol uskutočniť naše vykúpenie iným spôsobom než tým, ktorý si vyvolil. Pre „lásku, ktorou je“, nemohol považovať náš hriech za bezvýznamný, pretože narušil náš vzťah s ním. Pre „lásku, ktorou je“, nemohol konať inak než prijať našu biedu, keďže vedel, že naša choroba nás poznačila (pozri Mt 26, 39), vnútorne zničila a učinila neschopnými vstať vlastnými silami. Pre „lásku, ktorou je“, neváhal vziať na seba našu vzburu a naše odsúdenie na večnú smrť (pozri Hebr 2, 15), hanbu nášho prekliatia (pozri Gal 3, 13) – vedomý si toho, že keď ju prijme vo svojom tele, premení ju na slávu, čiže na synovský vzťah. Hľa, to je tá „najväčšia láska“, o ktorej Muž z Turínskeho plátna tíško hovorí a ku ktorej nás volá.

***

Pane, tvoja Tvár je najkrajšou z ľudských tvári. Daroval si nám jej obraz po svojej smrti, aby sme z jeho nádhery nič nevynechali: krásu nekonečnej lásky, naznačenú veľkým množstvom vyliatej krvi, ktorá zaplavuje tvoju tvár a zvýrazňuje Božie vlastnosti a pokoj uprostred tvojho nevysloviteľného utrpenia. Daroval si nám ho po smrti, aby pot a slzy neporušili kvapky krvi z tvojej kráľovskej koruny (ako si to povedal Pilátovi: „Som kráľ“ [porov. Jn 18, 37]), ktoré sa vpili do tvojich vlasov a zanechali škvrny na tvojom svätom čele. Daroval si nám ho po smrti, aby si nám zjavil trúfalosť hriechu a jeho pôvodcu, ktorý všetko narúša – dokonca aj črty „najkrajšieho z ľudských synov“ (porov. Ž 44, 1): zlomený nos po mnohých pádoch na ceste na Kalváriu, ubolené líca z násilia trýzniteľov, zavreté ústa a oči.

***

Prorok Izaiáš píše:

„Vyšiel pred ním sťa ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme. Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili“  (Iz 53, 2 – 3).

Muža, ktorý podľa proroka „nemá podoby ani krásy“, považujeme za najvyššiu krásu. Protirečí si to? Nie! Ak je pravdou, že na ukrižovaného mohol každý Žid hľadieť ako na tú najodpornejšiu vec na tomto svete (pozri Gal 3, 13), ukrižovaný, o ktorom na tomto mieste hovoríme, nebol iba týmto. Bol tiež nositeľom Božieho poslania, ktoré ospravedlňuje „mnohých“ (Iz 53, 11; Mk 14, 24). Bol tým, ktorý prišiel obnoviť pôvodnú krásu Božích synov a dcér (Jn 11, 51 – 52). Pre to, aby mohol byť prameňom tejto krásy, bolo potrebné, aby bol Krásou v plnosti, teda osobne Božím Synom.

Áno, Ukrižovaný na Golgote ani v najmenšom neodpudzuje, ale, naopak, priťahuje ako protijed smrti a ako brána do Božieho života v nesmrteľnosti. „Keď budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe a spoznáte, že Ja Som“ (Jn 8, 28; 12, 32), povedal Ježiš počas svojho pozemského života. Pod ťaživou temnotou kríža a hrobu tlel neuhasiteľný oheň. Bez toho, aby tento „muž bolestí“ odstránil znaky svojej obety pre nás, premenil sa v stravujúci oheň (pozri Hebr 12, 29) bezhraničnej Krásy a Požehnania toho, ktorý je „Ja Som“ z vrchu Horeb (Ex 10, 2), samotného Boha.

Réal Tremblay, CSsR je člen Pápežskej teologickej akadémie a emeritný profesor Alfonziánskej akadémie v Ríme.

 Úryvok z článku publikovaného v taliančine v teologickom časopise Studia Moralia (58/1, január-február, 2020, Editiones Academiae Alfonsianae, strany 141 – 149).