Neobzerajte sa späť!

Boh je stále s nami – za každých okolností.

Viete si predstaviť, ako sa Jozue musel cítiť, keď mu Boh hovoril, aby šiel a dobyl zasľúbenú zem? Izraeliti boli predtým otroci, potom strávili celých štyridsať rokov putovaním po púšti. Ich vojsko vyzeralo skôr ako zberba tulákov než ako skupina disciplinovaných, dobre vycvičených bojovníkov. A týchto ľudí mal Jozue viesť do boja proti kráľom a ich opevneným mestám. Človek uzatvárajúci stávky by dal Izraelitom mizivú šancu na víťazstvo nad Jerichom. A predsa Izraeliti zvíťazili, vďaka čomu sa stali najobávanejším vojskom v Kanaáne.

Keď sa pozeráme na svoj život a kladieme si otázky typu “Môžem sa naozaj naučiť počuť Boží hlas? Naozaj môžem prekonať svoje hriešne túžby?” a “Mám schopnosti potrebné na budovanie Božieho kráľovstva?”, ľahko sa môžeme pokladať za vopred porazených. Môžeme stratiť svoje presvedčenie a dôveru. Preto je potrebné uvedomiť si, že Boh je vždy s nami, že nám ponúka svoju lásku, svoju silu a svoju ochranu.

Keď Jozue videl pád Jericha, jeho dôvera musela stonásobne vzrásť a musela sa prenášať na každého Izraelitu. Podobne bude rásť naša dôvera, keď začneme zakusovať víťazstvá vo svojich vlastných bojoch proti hriechu a pokušeniu.

Pozorovanie padajúcich hradieb – tie môžu mať podobu hlboko zakoreneného klamstva, zdanlivo neodpustiteľného, hriechu ako je potrat, alebo dlhotrvajúcej zaujatosti voči niekomu – nám dodá odvahu a presvedčí nás, že Boh je s nami. Užasneme, keď spoznáme silu, ktorá je v nás, ktorá nám prišla na pomoc, a ktorá je oveľa väčšia ako naše ľudské schopnosti. Táto skúsenosť nám bude zdrojom radosti a pokoja, čo môže byť práve také nákazlivé ako Jozueho dôvera v boji.

“Prechod” v Kristovi

Keď Mojžiš a Izraeliti vychádzali z Egypta, Boh rozdelil vody Červeného mora. Bola to úžasná ukážka duchovnej sily, ale sama osebe nestačila na záchranu Izraelitov. Sami sa museli rozhodnúť k prechodu do bezpečia. Čo by sa stalo, ak by sa po rozdelení mora národ otočil a kráčal by namiesto k Bohu, k slobode, smerom k faraónovmu vojsku? Znova by ich zajali a ich otroctvo by bolo pravdepodobne oveľa horšie ako predtým.

Štyridsať rokov po rozdelení Červeného mora rozdelil Boh rieku Jordán, aby mohla nová generácia Izraelitov zanechať púšť a vstúpiť do zasľúbenej zeme (Joz 3, 14–17). Čo by sa stalo, keby Boh rozdelil rieku a ľudia by sa nerozhodli prejsť cez ňu na druhý breh? Boli by zostali na pustatine a zasľúbenú zem by nikdy nedosiahli.

Prechod cez more aj prechod cez rieku Jordán sa stali symbolmi sviatosti krstu. Práve tak ako Izraeliti prechodom cez Červené more zanechali život v otroctve, aj my prechádzame z otroctva k slobode vtedy, keď prijímame Krista. A práve tak ako im prechod cez rieku Jordán priniesol zasľúbenú zem, ktorú potom dobyli, aj nás náš krst prenáša do Božieho kráľovstva a volá nás, aby sme sa podriadili Bohu.

Dajte si v tomto Pôste záležať na upevnení a posilnení svojho zakorenenia v Kristovi. V modlitbe si obnovte krstné sľuby. Pripomeňte si, že krstom ste prešli z otroctva do slobody, z púšte hriechu do zasľúbenej Božej krajiny, zo smrti do života.

Tieto myšlienky môžu pripomínať akési moderné meditačné techniky. Ale nie je to tak. Je to učenie o živote vo viere, nie učenie o sile pozitívneho myslenia. Keď upriamime svoj pohľad na Krista, keď sústredíme svoju pozornosť na naše nové postavenie, ktoré sme získali krstom, a otvoríme svoje srdce pravdám o tom, čo Boh pre nás urobil, dáme Duchu Svätému priestor konať zázraky. Napĺňa nás Božou pravdou. Zahŕňa nás duchovnou láskou a požehnaním. Presviedča nás, že môžeme byť svätí. Odpovedá našej viere tým, že nám ukazuje úžasné možnosti, ktoré máme ako nové stvorenia v Kristovi. So všetkou touto útechou a povzbudením nemôžeme padnúť, ale môžeme byť silní a odvážni.

Pozerajte dopredu!

V Písme sa niektorí ľudia, ktorých sa Boh dotkol, obzreli späť do života, ktorí mali zanechať, s pocitom nenávisti, túžby alebo s úplne samozrejmou zvedavosťou. Napríklad, keď Lótova žena utekala po zničení Sodomy a Gomory, obzrela sa za seba, pozrela sa na spustošenie — a premenila sa na soľný stĺp. Keď Izraeliti dlhé roky putovali na púšti, mnohí sa túžobne obzerali späť na svoj starý život v Egypte. “Neboli sme tam bohatší?” pýtali sa. “Nemali sme korenie, veľa vody a dobrého jedla?” Aj Ježiš povedal svojim učeníkom, aby sa neobzerali späť, keď položia ruku na pluh, ak chcú byť dedičmi Božieho kráľovstva (Lk 9, 62).

Je nebezpečné “obzerať sa späť” na hriešne cesty sveta. Následkom toho totiž podceňujeme jedinečnú a všetko zahrňujúcu spásu, ktorú nám dal Ježiš na kríži. Ak sa budeme obzerať späť, prehliadneme zázračné situácie, ktoré Boh vykonal v dejinách – v dejinách Cirkvi, aj v našich osobných dejinách. A čo je najtragickejšie, nebudeme sa ľahko rozhodovať pre Božiu výzvu k svätosti a putovaniu po cestách, na ktorých s ním môžeme spolupracovať na rozširovaní jeho kráľovstva vo svete.

Čím viac sme presvedčení, že sme prešli zo smrti do života, tým menej nás bude zvádzať pohľad späť alebo návrat k nášmu starému životu. Nemali by sme sa pokúšať liať do starých nádob nové víno nášho života s Kristom. Preto keď sa pristihnete, ako túžobne “pozeráte späť”, na okamih sa zastavte a modlite sa. Proste Ducha Svätého o múdrosť. Položte si otázku: “Skutočne ma táto stará cesta uspokojí? Alebo ma odvedie ďalej od Pána?” Ak to urobíte, zakúsite, že Duch Svätý vám dáva potrebnú silu a odvahu, aby ste hľadeli dopredu.

So zdvihnutými rukami

Keď Mojžiš rozdeľoval Červené more, zdvihol svoju palicu a vystrel ruky nad more (Ex 14, 16. 21). V dôležitom boji proti Amalekitom (17, 8–16) Izrael víťazil len dovtedy, kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky v modlitbe príhovoru a požehnania. Boh neskôr v boji pri Hai povedal Jozuemu, aby pozdvihol svoj oštep proti mestu. Len čo ho pozdvihol a držal hore, Izraeliti začali víťaziť (Joz 8, 18–19).

Práve tak ako pred stáročiami konali Mojžiš a Jozue, dnes koná Ježiš. Drží pozdvihnuté ruky pred trónom Boha, požehnáva nás a prihovára sa za nás. Prešli sme do jeho kráľovstva. Ježiš chce, aby sme vedeli, že nás bezpodmienečne miluje—oveľa viac, ako my milujeme svojich blízkych priateľov alebo členov rodiny. Chce nám ukázať, že ako Božie deti máme úžasnú hodnosť. Chce nás presvedčiť, že neexistuje neodpustiteľný hriech. Odpustenie a milosrdenstvo sú dostupné všetkým bez ohľadu na priestupok. Chce, aby sme vedeli, že kedykoľvek môžeme prijať jeho pokoj, zvlášť keď sme unavení. Chce nás uistiť, že spoločne, ako Cirkev, sme jeho nevesta a že každá naša námaha na jej skrášlení bude odmenená.

Čím viac prežívame, že Ježiš je s nami, tým viac musíme odmietať svoje predstavy, že musíme kráčať životom osamelo. Zachovajte si tento obraz Ježiša z pozdvihnutými rukami vo svojej mysli a vo svojom srdci. Bude vás povzbudzovať rovnako, ako pred vekmi povzbudzoval Mojžiša a Jozueho. Tento jednoduchý a súčasne hlboký obraz nás môže napĺňať dôverou a presvedčením, že dokonca aj v ťažkých situáciách môžeme všetko urobiť skrze Ježiša, ktorý nás posilňuje (Flp 4, 13).