V „ustavičnej službe“ chorým

Príbeh svätého Kamila de Lellis, patróna zdravotníkov

Legenda vraví, že keď Kamila Compelliová z Laureta čakala v roku 1550 svoje druhé dieťa, snívalo sa jej o jeho budúcnosti. Svojho syna videla ako dospelého muža; mal na sebe odev so znakom kríža na hrudi. Jej syn pritom ďalších mužov pobádal a viedol k tomu, aby nosili takýto kríž. Tento sen ju veľmi znepokojil; vryl sa jej do pamäti a spomínala naň po celý zvyšok života. V 16. storočí totiž v Taliansku nosili takýto odev len zločinci vedení na šibenicu. Kamilin sen sa naplnil, no nie tak, ako si myslela.

 

Dospievajúci surovec

Keď mal Kamil trinásť rokov, prišiel o matku. Jeho otec ho odvtedy zanedbával. Tak sa napokon z Kamila, ktorý ako šestnásťročný meral takmer dva metre a bol vyšší ako všetci ostatní, stal surovec známy v celom meste. Ako sedemnásťročný sa po vzore otca pripojil k vojsku, kde po boku ďalších Talianov bojoval proti Francúzom a Turkom. Už zakrátko sa však z neho vykľul muž prchkej povahy obľubujúci hazardné hry.

Niekedy v tomto období sa Kamilovi na pravej nohe vytvoril veľký a bolestivý vred. Keďže potreboval pomoc, išiel do nemocnice. No to, čo tam videl, ho šokovalo. Bol tam ťažký vzduch a smrad, podávali tam pokazené jedlo a všade bola špina. Mnohí z tých, ktorí tam pracovali, boli neškolení vojaci a k pacientom boli krutí.

Keď sa Kamil začal zotavovať, krivkal od jednej posteli k druhej. Utieral tváre pacientom s horúčkou, prinášal vodu smädným a rozprával sa s chorými, aby ich utešil a povzbudil.

Po pár mesiacoch prchkému a svárlivému Kamilovi kázali odísť z nemocnice. Vrátil sa teda k armáde. No zvyk je železná košeľa: v hazardných hrách vždy premárnil svoj solídny žoldniersky zárobok. Nasledujúcich pár rokov sa uňho neustále opakoval rovnaký cyklus: služba v armáde, hranie hazardných hier a pobyt v nemocnici.

 

Zmena srdca i života

Kamil sa pre svoje dlhy z hazardných hier často dostal k zvláštnym zamestnaniam. Niekedy dokonca pracoval aj v kláštoroch. Tam počúval kázne a letmo zakúsil pokoj a pocit zmysluplnosti, ktoré patrili k mníšskemu životu. V jednom kapucínskom kláštore si istý brat všimol, že Kamil má aj dobrú stránku. Keď Kamil z tohto kláštora odchádzal v nádeji, že si nájde ďalšiu prácu inde, požiadal tohto brata, aby sa zaňho modlil. Kapucín mu to sľúbil a povedal mu: „Boh je všetko. Ostatné je nič.“

Asi o hodinu neskôr Kamil odrazu pocítil, akoby do jeho srdca preniklo svetlo. Zaplavil ho nesmierny zármutok nad svojou minulosťou. Vrhol sa na zem a modlil sa: „Pane, zhrešil som. Odpusť tomuto veľkému hriešnikovi! Aký som bol celé roky nešťastný, keď som ťa nepoznal a nemiloval!“ Zaviazal sa, že bude žiť v pokore a láske. Preto sa aj pokúsil vstúpiť do viacerých kláštorov. Všade ho však odmietli pre jeho nedostatočné vzdelanie, problémy s hazardom a chatrné zdravie.

 

Súcit a čistotnosť

A tak sa Kamil vybral do Ríma. Tam si našiel prácu v Nemocnici San Giacomo, vyhradenej pre nevyliečiteľne chorých – teda pre tých, ktorí už nemali žiadnu nádej. Drhol tam podlahy a pral prikrývky. Neskôr prepracoval systém podávania stravy. Hoci pracoval veľmi usilovne, podarilo sa mu uchovať si radosť a dôkladne sa pritom starať o pacientov.

Po čase dostal na starosť malý tím, ktorý vyškolil na vykonávanie práce, ktorú dovtedy robil sám. V nasledujúcich rokoch Kamil ďalej postupoval a napokon mal na starosti celý chod nemocnice – po finančnej aj organizačnej stránke. Naďalej sa snažil sústreďovať predovšetkým na praktickú a súcitnú starostlivosť o pacientov. Hoci si to sám vtedy neuvedomoval, touto svojou prácou menil samotný koncept zdravotnej starostlivosti.

Aj keď fakt, že zdravie úzko súvisí s hygienou, bol vo všeobecnosti prijatý až o pár storočí neskôr, Kamil o tom poúčal svojich pracovníkov už vo svojej dobe. Podobne to bolo aj so stravou. Hoci v tom čase nebola venovaná veľká pozornosť vplyvu stravy na liečenie pacientov, Kamil trval na tom, aby pacientom bolo podávané dobré jedlo. Taktiež dbal na to, aby ľudia pracujúci v nemocnici boli vyškolení v oblasti praktickej starostlivosti o chorých. Zvláštny dôraz pritom kládol na súcit. Často hovorieval: „Chudobní a chorí sú srdcom Boha… Keď slúžime im, slúžime Ježišovi, nášmu Pánovi.“

 

V ustavičnej službe

Nie všetci si však Kamilovo zmýšľanie a súcitnú starostlivosť vážili. Niektorí ľudia ho obvinili, že sa snaží zmocniť celej nemocnice. Iní zastávali názor, že jeho ideály sú dlhodobo neudržateľné. Ďalším sa nepáčil jeho kariérny postup. Odpor týchto ľudí napokon tak zosilnel, že Kamil mal chuť nechať to všetko tak.

Keď sa v jednu noc pri modlitbe trápil nad touto svojou situáciou, začul volanie. Keď sa pozrel na kríž, zbadal, že sa telo ukrižovaného Ježiša pohlo. Jeho ruky sa odtrhli z kríža a načiahli sa k nemu. Vtom začul, ako mu Ježiš povedal: „Povedz mi, čo ťa trápi, bojazlivý synu. Pokračuj v tejto práci, pretože ja ti pomôžem. Pamätaj, toto je moje dielo, nie tvoje.“ Potešený a posilnený Kamil si pevne zaumienil, že ho už nič nezastaví.

Medzitým Kamil naďalej pociťoval povolanie k rehoľnému životu. Musel si však najskôr doplniť vzdelanie, ktoré mu chýbalo. Napokon v roku 1584 ako tridsaťštyriročný potrebné štúdium dokončil a bol vysvätený za kňaza.

Krátko nato vytvoril skupinu laikov a rehoľníkov, ktorých učil starať sa o chorých. V roku 1586 pápež Sixtus V. túto skupinu oficiálne schválil pod názvom Sluhovia nemocných. O päť rokov neskôr pápež Gregor XIV. spoločenstvo Sluhov nemocných povýšil na rehoľný rád a zmenil mu meno na Služobníci chorých. Kamil k trom tradičným rehoľným sľubom čistoty, chudoby a poslušnosti pripojil aj štvrtý: „sľub ustavičnej služby chorým“. Tým, že tam Kamil vložil slovko „ustavičnej“, chcel povedať, že jeho bratia sa budú starať o pacientov do krajnosti, aj keby mali riskovať, že pri tom sami zomrú.

 

Prvý červený kríž

Keď Rím v auguste 1590 zasiahol mor, Kamil a jeho nasledovníci rozšírili svoju starostlivosť za brány nemocnice – o obete moru sa nestarali len v nemocniciach, ale aj priamo u nich doma či vo väzniciach. Kamil, čerpajúc zo svojich vojenských znalostí a zo svojej vlastnej skúsenosti raneného vojaka, sa neskôr so svojimi spoločníkmi staral aj o vojakov priamo na bojisku. Je zaznamenané, že práve pri tejto ich práci bolo prvý raz použité slovo „ambulancia“, ktorým vtedy označovali pojazdnú či poľnú nemocnicu.

Aby sa Kamil a jeho spoločníci odlíšili od vojakov, nosievali čierne reverendy so znakom žiarivo červeného kríža. Keď sa Kamila pýtali, prečo práve takéto oblečenie, odpovedal, že dúfa, že to odstraší diabla! O tristo rokov neskôr tento veľký červený kríž prijal aj Medzinárodný výbor Červeného kríža ako symbol súcitu a oddanosti všetkým, ktorí potrebujú zdravotnú starostlivosť. Sen Kamilovej mamy sa predsa len vyplnil!

Kamil de Lellis zomrel v Ríme 14. júla 1614 ako šesťdesiatštyriročný. V roku 1746 bol vyhlásený za svätého a spolu so svätým Jánom z Boha bol vyhlásený za patróna chorých a zdravotných pracovníkov.

 

Posolstvo súcitu

V Kamilových osobných zápasoch vidíme príbeh vykúpenia. V živote každého z nás možno nájsť zlozvyky a zlé rozhodnutia, no tie nám nemusia brániť prijať Božiu lásku a deliť sa o ňu s ľuďmi okolo nás.

No svätý Kamil zároveň vyniká ako človek, ktorý mocou evanjelia a láskou ku Kristovi radikálne zmenil zdravotníctvo. Poznal pocit beznádeje, ktorý so sebou dokážu priniesť zvláštne a nákazlivé choroby, no predsa sa nikdy nepoddal zúfalstvu.

V tomto čase, keď sa boríme s neistotou a ničivými dôsledkami pandémie nového koronavírusu, nám Kamilovo svedectvo môže priniesť nádej. Ak sa naučíme jedni s druhými – či už chorými, alebo zdravými – zaobchádzať s takým súcitom, aký svätý Kamil preukazoval svojim pacientom, aj my môžeme zmeniť svoj kút sveta.