Ukáž mi cestu, Pane

Rady, ako rozlišovať Božiu vôľu

Jedného dňa mladý manažér položil majiteľovi firmy otázku: „Ako sa vám darí viesť túto spoločnosť? Každý rok prináša väčší zisk. Aké je vaše tajomstvo?“ „Nuž,“ povedal majiteľ, „robím dobré rozhodnutia.“ Mladý manažér sa ho hneď nato opýtal: „A ako ste sa naučili robiť dobré rozhodnutia?“ „Mám veľké skúsenosti,“ odpovedal. „Ale ako ste tie skúsenosti získali?“ zaznela ďalšia otázka. Vtedy sa naňho majiteľ usmial a povedal: „Vďaka zlým rozhodnutiam.“

Každý z nás sa snaží robí dobré rozhodnutia a často sa nám to aj darí. Zároveň však každý z nás má na svojom konte aj pár zlých rozhodnutí, z ktorých si azda vzal ponaučenie do budúcnosti.

 

Proces rozhodovania

Výskumy dokazujú, že ľudia robia dobré rozhodnutia vtedy, keď sa riadia určitým rozumným postupom. Napríklad takýmto:

1. Rozlíš, aké konkrétne rozhodnutie musíš urobiť.
2. Zozbieraj informácie, ktoré potrebuješ na uskutočnenie rozhodnutia.
3. Spíš si všetky možné rozhodnutia, ktoré ti zídu na um.
4. Zváž dôsledky každej jednej alternatívy.
5. Vyber si alternatívu, ktorá sa ti javí ako najlepšia.
6. Urob krok vpred a uveď toto rozhodnutie do praxe.
7. Vyhodnoť svoje rozhodnutie. Bolo správne? Ako sa z neho môžeš poučiť?

Toto je pomerne dobrý a spoľahlivý proces. Napriek všetkému úsiliu som však ešte stále nenašiel odbornú knihu o manažmente, v ktorej by bol aj krok: „Popros Boha, aby ti pomohol urobiť dobré rozhodnutie.“

Samozrejme, teraz nehovoríme o bežných každodenných rozhodnutiach, napríklad čo si dnes oblečiem alebo čo si dám na obed, či ktorou cestou by som sa mal dnes ráno vybrať do práce. Pri takýchto veciach sa rozhodujeme pomerne ľahko.

Rozhodovanie pri väčších veciach je však zložitejšie. Pri takomto rozhodovaní sa Ježiš vždy obracal na svojho Otca. Dobrý príklad máme zachytený v Lukášovom evanjeliu: „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom. Keď sa rozodnilo, zavolal si učeníkov a vyvolil si z nich Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi“ (6, 12 – 13).

Bolo to veľké rozhodnutie a Ježiš to vedel. Týchto mužov mal poveriť úlohou zaniesť evanjelium do celého sveta. Nevyvolil si ich sám a nepožiadal Otca len o to, aby ich požehnal. Nie; najskôr takpovediac vyšiel zo seba a požiadal Boha, aby ho pri rozhodovaní viedol.

Spomeň si, že Ježiš mal so svojím Otcom úplne výnimočný vzťah. No nielen to – bol aj čistý a svätý, takže jeho myseľ nebola zatemnená hriechom. Vďaka obom týmto faktorom mohol Ježiš počuť Boží hlas a rozlišovať Božiu vôľu tak, ako to my nedokážeme. No jeho príklad nám napriek tomu ukazuje, ako to máme robiť, aj keď možno nebudeme vidieť veci tak jasne, ako ich videl Ježiš.

 

Antiochia – príklad rozlišovania

V Skutkoch apoštolov čítame, že asi pätnásť rokov po Ježišovom zmŕtvychvstaní jeho prístup k rozhodovaniu použili aj prví kresťania. Starší cirkvi v Antiochii zvažovali jedno rozhodnutie: Mali by zo svojej cirkvi poslať niekoľkých vyslancov ohlasovať evanjelium iným krajinám? A ak áno, koho by mali poslať?

Namiesto toho, aby si na túto otázku dali odpoveď sami, rozhodli sa, že poprosia Boha, aby ich viedol. Keď sa modlili, jeden z nich vnímal, že im Boh hovorí: „Oddeľte mi Barnabáša a Šavla na dielo, na ktoré som ich povolal.“ Ešte sa pomodlili, aby nadobudli istotu, že sa im skutočne prihovoril Boh, a potom sa rozhodli, že tieto slová poslúchnu. A tak sa svätý Pavol vydal na svoju prvú misijnú cestu (pozri Sk 13, 1 – 3).

Iste, Pavol a Barnabáš aj ďalší chceli šíriť evanjelium už predtým, než sa zišli na spomínanú modlitbu. Taktiež pravdepodobne premýšľali nad tým, ako prinesú evanjelium širšiemu svetu. Toto slovo, kážuce vyslať týchto dvoch apoštolov, im teda takpovediac nepadlo z neba celkom z ničoho nič. Už nad niečím takým premýšľali. Podľa toho, čo vieme, Pavol a Barnabáš už vyjadrili svoju túžbu ísť niekam ďalej a poprosili starších, aby sa za to modlili a pomohli im rozlíšiť, či je táto myšlienka od Boha. Podstatné je však to, že sa najskôr modlili a až potom konali – presne tak ako Ježiš.

No aj potom, čo sa Pavol a Barnabáš rozhodli, že pôjdu do sveta, museli urobiť ešte množstvo malých i veľkých rozhodnutí. Kam by mali ísť? Čo by mali hovoriť? Mali by začínať v synagógach alebo na námestiach? Aj pri týchto otázkach sa pravdepodobne rozhodovali na základe modlitby a ich dôvery v to, že ich vedie Duch Svätý. Je dosť možné, že nie vždy vedeli, čo im hovorí Duch Svätý. A je dosť pravdepodobné, že všetky ich rozhodnutia neboli správne. Nebolo to tak, že by sa každé ráno prebudili a našli si list od Ducha Svätého, v ktorom by bolo napísané, čo majú robiť. Museli vykročiť vo viere na základe toho, čo považovali za najlepšie.

 

Riadiť sa Božími podnetmi

Aj ja sám som sa počas života učil začleniť modlitbu do svojho rozhodovania. Okrem toho som, samozrejme, používal rozum, zisťoval si ďalšie informácie a vyhľadával radu u ľudí, ktorým som dôveroval. Asi pred štyridsiatimi rokmi som sa chcel vložiť do služby Pánovi a pomôcť pri budovaní jeho Cirkvi, no nevedel som, čo presne mám robiť. Požiadal som teda druhých o radu a aj sám som sa snažil vyhodnotiť, kde som potrebný. No okrem toho som tiež poprosil o vedenie a radu Ducha Svätého. Nedostal som odpoveď okamžite, a tak som sa modlil ďalej.

Po nejakom čase som jedného dňa čítal o tom, ako Ježiš nasýtil päťtisíc ľudí (pozri Mt 14, 13 – 21), a cítil som pritom, že sa ma dotýka Duch Svätý. Keď som čítal, ako Ježiš povedal apoštolom: „Vy im dajte jesť,“ mal som pocit, akoby tieto slová hovoril Ježiš priamo mne. Vtedy mi napadlo založiť časopis, ktorý by katolíkom pomáhal modliť sa a čítať Písmo.

No aj tak som sa mohol mýliť. Niekoľko mesiacov som si teda túto myšlienku uchovával v srdci. Skúmal som ju, uvažoval som o nej, zisťoval som si ďalšie informácie. Potom som išiel za otcom Francisom Martinom, ktorý bol mojím dobrým priateľom a ja som mu dôveroval. Po niekoľkých stretnutiach mi otec Francis povedal, že by sme sa mali pohnúť vpred – no pomaly. Dokonca mal pocit, že mi s tým má na začiatku pomôcť. Čoskoro sa k nám pridali ďalší ľudia a výsledkom je časopis, ktorý práve čítate.

 

Rozlišovanie, možnosti a inštinkt

Ježiš nás žiadal, aby sme sa nechali viesť Duchom Svätým. No to nie je vždy ľahké. Cesta života je plná blata. Občas je ťažké urobiť rozhodnutie. Niekedy budeme musieť vykročiť vo viere. Nie vždy budeme poznať dôsledky svojich rozhodnutí. Nebudeme vždy presne vedieť, čo by sme mali robiť, kam by sme mali ísť alebo ako by sme mali zareagovať. Možno nebudeme vedieť ani to, čo od nás žiada Boh!

To však neznamená, že by sme sa nemali pokúsiť vyhľadať pomoc. Boh sa nám zvyčajne neprihovára tak, ako sa zhovárame my medzi sebou. On sa nám prihovára vnútorne, v našom srdci skrze Ducha Svätého. Od nás žiada, aby sme sa snažili počúvať Ducha a rozlišovať jeho vnuknutia a podnety vo svojom vnútri. Z toho vyplýva, že ak chceme spoznať Božiu myseľ, musíme Bohu venovať čas.

Svätý Ignác z Loyoly vo svojich Duchovných cvičeniach hovorí, že keď sme už zvážili všetky možnosti a alternatívy, mali by sme dôverovať svojim inštinktom a vo viere vykročiť. Ignác tiež vždy učil, že celý svet je preniknutý Božou prítomnosťou. To znamená, že na to, aby sa nám Boh prihovoril, nadviazal s nami vzťah a sprevádzal nás, používa aj svet.

Ignác tiež učil, že ak milujeme Ježiša a snažíme sa ho urobiť stredobodom svojho života, môžeme veriť, že svoje rozhodnutia robíme v tom najlepšom možnom svetle – vo svetle viery. Časom sa budeme čoraz viac zlepšovať v rozlišovaní toho, ktoré rozhodnutia nás privádzajú bližšie k Ježišovi a ktoré nás od neho odvádzajú.

 

Nádej slávy

Život je plný ťažkých rozhodnutí. No celá zem je plná Božej slávy a podstatou evanjelia je: „Kristus vo vás, nádej slávy“ (Ž 24, 1; Kol 1, 27). Pán je s nami. Obklopuje nás. Miluje nás. A chce nám pomôcť robiť tie najlepšie rozhodnutia. Kiež k nemu neustále vzhliadame s istotou a dôverou!