Prinášať nebo na zem

Svätý Štefan stelesňuje pravého ducha Vianoc

Kathryn Elliott

Mnohí z nás druhý deň Vianoc trávia prechádzkou v prírode, návštevou príbuzných a niektorí možno dokonca už aj rozoberaním vianočného stromčeka. No po liturgickej stránke je 26. december dňom, v ktorom treba vyjsť do sveta a žiť v Kristovom duchu – teda v duchu Vianoc. To je vlastne aj jeden z hlavných dôvodov, prečo v tento deň slávime sviatok svätého Štefana, prvého mučeníka. Prvý deň Vianoc oslavujeme Ježišovu úlohu v Božom pláne spásy; sviatok svätého Štefana zasa poukazuje na to, ako máme na tento dar Emanuela odpovedať my. Akoby sme si teda 26. decembra hovorili: „Boh je s nami. Čo by sme teda mali teraz robiť?“

Pri hľadaní odpovede sa môžeme najskôr pozrieť do dejín. Od stredoveku bohatší katolíci v Európe zvykli sviatok svätého Štefana sláviť dávaním darov ľuďom z nižších vrstiev. Cirkev v tento deň rozdávala peniaze vložené do nádob na almužny a ľudia, požehnaní materiálnymi vecami, delili sa o ne s chudobnými. Jedna obľúbená anglická koleda vykresľuje svätého Václava, „dobrého kráľa“, ako muža, ktorý sedliakovi, chvejúcemu sa od zimy, dáva na sviatok svätého Štefana jedlo, víno a drevo na kúrenie.

No to nie je všetko. Nie je náhoda, že sviatok svätého Štefana sa slávi hneď po Ježišovom narodení. Takýto výnimočný čas na slávenie tohto sviatku sa ustanovil niekedy vo 4. storočí, pretože západní otcovia Cirkvi chceli kresťanov povzbudiť, aby sa v tomto čase bližšie zahľadeli na Štefanov život a smrť. Pri slávení tohto sviatku sa tak pred nami začína vynárať čoraz viac a viac „dôsledkov“ Ježišovho narodenia – tu na zemi i v srdciach jeho učeníkov. Vidíme, že Ježišov príchod nás podnecuje starať sa o chudobných, milovať nepriateľov a modliť sa za uzdravenie.

Sviatok svätého Štefana teda ukazuje, že tento druhý deň Vianoc nie je v žiadnom prípade dňom, ktorým sa končia sviatky. Je štartovacím bodom celého nášho duchovného života. Vstúpme teda do jeho príbehu a všímajme si, čo nás môže Štefan naučiť o duchu Vianoc.

„Plný Ducha a múdrosti“

Skutky apoštolov vykresľujú Štefana ako presvedčivého kazateľa s pôsobivo hlbokým chápaním Písma (pozri Sk 7). Predstavujú nám ho aj ako muža, ktorý má vieru konať zázraky, je dosť citlivý na to, aby sa staral o chudobné vdovy, a má nadanie na spravovanie finančných prostriedkov spoločenstva. No predovšetkým čítame, že si ho všetci veľmi vážili ako muža „plného Ducha a múdrosti“ (porov. Sk 6, 3). Ešte aj židovská veľrada, ktorá ho súdila, videla, ako z neho vyžaruje svetlo, ktoré autor Skutkov chápal ako znamenie jeho svätosti (pozri Sk 6, 15).

Na rozdiel od dvanástich apoštolov, ktorí boli aramejsky hovoriacimi Židmi z Palestíny, Štefan bol pravdepodobne Židom z diaspóry – to znamená, že hovoril najmä po grécky. Preto bolo pochopiteľné, že bol vybraný pomáhať novopokrsteným židokresťanom, ktorí prišli do Jeruzalema z regiónov za hranicami Palestíny, kde sa rozprávalo po grécky. V týchto prvých dňoch Cirkvi zvykli – najmä pre jazykovú a kultúrnu bariéru – títo kresťania viesť život oddelene, mimo hebrejsky a aramejsky hovoriacej židovskej väčšiny.

V dôsledku toho však boli grécky hovoriace vdovy vynechávané, keď sa v jeruzalemskej cirkvi rozdávali almužny. O tejto chybe v praktizovaní dobročinnej lásky povedali niektorí ľudia apoštolom a tí potom všetkých prítomných veriacich požiadali, aby spomedzi seba vybrali niekoľkých mužov, ktorí budú tento problém riešiť. Touto službou – preklenúť priepasť medzi grécky hovoriacimi kresťanmi a kresťanmi z Palestíny –  bol spolu s ďalšími šiestimi mužmi poverený aj Štefan.

Pokračovanie v Ježišovej misii medzi chudobnými

Títo siedmi diakoni mali okrem starostlivosti o potreby vdov za úlohu aj šíriť Ježišovo posolstva spásy medzi Grékmi. Toto pravdepodobne robili prostredníctvom skutkov milosrdenstva, spoločného stolovania a rozhovorov o Svätom písme. Práve Štefan zastával v tejto službe popredné miesto.

Štefanov príklad nám môže pomôcť prehodnotiť napĺňanie tohto Ježišovho poslania byť jeho svedkami „až do končín zeme“ (Sk 1, 8). Ako prinášame jeho lásku núdznym a tým, ktorí toho majú menej než my? Pri pohľade do šiestej kapitoly Skutkov apoštolov, kde čítame o zanedbávaní vdov Cirkvou, vidíme, že toto úsilie prinášať Kristovu lásku je pre Cirkev náročnou úlohou od samého začiatku. Zároveň však jasne vidíme, že apoštoli vnímali starostlivosť o chudobných a preukazovanie osobitnej láskavosti všetkým kresťanským bratom a sestrám ako vec, ktorá sa páči Bohu. Vnímali, že je to dôležité a že potrebujú, aby sa tomuto úsiliu venovali aj ďalší ľudia, vybraní spomedzi laikov.

Žiť po celý rok vo vianočnom duchu môže znamenať aj pravidelne sa zúčastňovať na podobných akciách, napríklad na prinášaní jedla chudobným či spievanie kolied osamelým ľuďom v domove dôchodcov. Môže to tiež znamenať natrvalo sa zapojiť do nejakej služby, ktorá prináša  „radostnú zvesť“ chudobným. Štefan ukazuje, že je to naša úloha – ako celkom obyčajní „nositelia Krista“ máme vyhľadávať a pozdvihovať slabých a biednych ľudí, aby sme tak na zemi väčšmi zviditeľnili Božie kráľovstvo.

„Otče, odpusť im“

Po tom, čo nám Skutky apoštolov dovoľujú nakrátko nahliadnuť do Štefanovho života, vedú nás hneď k jeho obdivuhodnej smrti. Štefan bol ukameňovaný pre odvážnu kázeň, ktorú predniesol a v ktorej zvestoval pominuteľnosť veľkého židovského chrámu (pozri Sk 7, 48 – 49). Pravdepodobne si už počul príbehy o ľuďoch, ktorí tesne pred svojou smrťou vyzerali tak, akoby práve mali nejaké videnie. Štefan pravdepodobne prežil čosi podobné. Videl otvorené nebo a Ježiša stáť po pravici Otca. Štefanovo videnie zdôrazňuje, že nebo a zem sa stretajú a spájajú v Ježišovi, nie v jeruzalemskom chráme. Samozrejme, to, že Štefan zvestoval toto svoje zjavenie, mu nijako nepomohlo. Len tým spečatil svoj osud.

Svätci a biskupi v nasledujúcich storočiach sa však najviac sústredili na to, čo povedal Štefan potom.

Najskôr si však potrebujeme ozrejmiť pár faktov. Pred Ježišovým príchodom prenasledovaní Izraeliti často zvolávali Božiu pomstu na svojich útočníkov: „Povstaň, Pane, Bože…“ modlil sa žalmista. „Rozmliažď rameno hriešnika a zločinca“ (Ž 10, 12. 15). No Štefan, keď ho kameňovali, modlil sa slovami: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“ (Sk 7, 60). Tým, že napodobnil ukrižovaného Ježiša („Otče, odpusť im“), Štefan nám ukázal ďalší spôsob, akým si môžeme osvojiť Kristovho ducha: modlitbami za Božie milosrdenstvo.

Prečo by sme si napríklad nemohli dať ako adventné predsavzatie to, že sa budeme pravidelne modliť za niekoho, kto nám strpčuje život? Toto je jeden z overených spôsobov rastu vo svätosti. Môže zmeniť naše srdce a pomôcť nám preukazovať nezaslúženú láskavosť. Trpezlivosť, zhovievavosť, pokorná služba a modlitby za ľudí, ktorí nás zraňujú, môžu doslova získavať duše pre Krista. Spomeň si na mladého Šavla, budúceho svätého Pavla, ktorý v onen deň strážil plášte Židom, kameňujúcim Štefana. On pravdepodobne nikdy nezabudol na túto Štefanovu modlitbu a po svojom obrátení mal sám množstvo príležitostí na jej praktizovanie. Urobme teda to isté aj my! Vo svete silno zažiari Božie svetlo vždy, keď budeme preukazovať milosrdenstvo svojim nepriateľom – tak ako svätý Štefan.

Čas na uzdravenie

Teraz sa pozrieme na tretí spôsob, akým môžeme vniesť vianočného ducha svätého Štefana do svojho každodenného života. Začína sa to relikviami a končí vierou. Niekedy v priebehu 4. storočia sa našli relikvie svätého Štefana a následne putovali po celej Rímskej ríši. Vďaka tomu, že bol prvým svätcom a mučeníkom, mal svätý Štefan v celom kresťanskom svete mimoriadne veľa ctiteľov. A keď sa ľudia modlili pri jeho relikviách, diali sa zázraky. Stovky zázrakov.

Očitým svedkom niekoľkých z nich bol aj svätý Augustín (Boží štát, 22. kniha). Augustín opisuje istých kresťanských manželov, ktorí sa v kaplnke svätého Štefana modlili za manželkinho otca, ktorý tvrdošijne odmietal vieru. Práve umieral a oni prosili, aby uveril v Krista. Cez noc sa mu zmenilo srdce a ráno si dal zavolať biskupa, aby ho pokrstil. Zomrel opakujúc slová: „Kriste, prijmi môjho ducha,“ bez toho, aby vedel, že práve to boli aj posledné slová svätého Štefana. Uzdravený bol istý slepý muž, vzkriesený istý španielsky kňaz a ozdraveli aj dvaja súrodenci trpiaci na epilepsiu – a to všetko po modlitbe pri relikviách svätého Štefana. Ešte i dnes je povzbudivé čítať tieto príbehy.

Keď sa Boh rozhodne uzdraviť ľudí prostredníctvom relikvií svätcov alebo svätíc, ukazuje tým, že môžeme veriť jeho prisľúbeniu o večnom živote. Vlastne nám tým hovorí toto: „Poslal som svojho Syna, aby vám obnovil telá aj duše. Uverte v neho a budete mať večný život – podobne ako tento môj verný služobník, na príhovor ktorého konám tento zázrak.“ Zázraky uzdravenia sa pritom diali a dejú v Cirkvi v každom storočí.

Neboj sa modliť za konkrétne uzdravenia vo svojej rodine alebo za uzdravenia svojich priateľov či ľudí zo svojej farnosti. Ak nemáš prístup k žiadnej relikvii, môžeš pri modlitbe prosiť o príhovor svätého Štefana. Tým, že sa modlíme za zázraky, pozývame Boha, aby zjavil svoju prítomnosť a uistil nás, že má toho pre nás pripraveného ešte veľmi veľa. Takéto modlitby sa môžeme modliť vo všetkých obdobiach, no sviatočné chvíle – akými sú aj Vianoce – nám môžu pripomenúť, že máme prosiť s obnovenou vierou.

Byť nositeľom Kristovho života

Vianoce nie sú len nejakým príbehom o akomsi dieťatku v jasliach alebo o stromčeku vyzdobenom svetielkami. Sú o novom nebeskom živote, ktorý v nás zapúšťa korene a prostredníctvom nás sa šíri do sveta.

Podobne ako svätý Štefan, aj my šírime tento nový život tým, že sa stávame podobnejšími Ježišovi: tým, že prinášame radostnú zvesť chudobným, milujeme svojich nepriateľov a prosíme Otca, aby prejavil svoju uzdravujúcu moc. Žiť ducha Vianoc znamená toto všetko – a ešte oveľa viac. Ponorme sa doň – a dovoľme, nech sa vyleje na celý svet.