Raduj sa a plesaj

Zmysel nedele radosti

Na Tretiu adventnú nedeľu (13. decembra) si prečítajte Iz 61, 1 – 2; 10 – 11.

Nikto z nás nemá rád čakanie – zvlášť ak čakáme na čosi dobré. Máme pocit, že čas plynie tým pomalšie, čím dlhšie čakáme. Vidíme to vždy uprostred decembra. Deti sa už nevedia dočkať, čo si nájdu po stromčekom. Dospelí sa tešia na stretnutie rodiny a azda aj na trochu voľna od práce. To všetko príde už čoskoro – no nie dosť skoro.

Pomazaný posol

Sme v polovici Adventného obdobia a naše „duchovné čakanie“ môže navodzovať zdanie, akoby čas plynul veľmi pomaly. Doma máme adventný veniec, no ešte nespievame žiadne koledy. Všetko nás upriamuje na deň, ktorý ešte neprišiel. No práve uprostred očakávania nám Boh dáva čosi nečakané: Tretiu adventnú nedeľu, známu aj ako „nedeľu Gaudete“ či „nedeľu radosti“. Vyzýva nás, aby sme sa počas nej radovali a plesali – aby sme sa radovali z niečoho, čo sa ešte nestalo!

Túto prekvapivú výzvu jasne vidno aj v prvom čítaní Tretej adventnej nedele.

Slová nádeje a prisľúbenia tu ohlasuje výnimočný Boží posol:

„Duch Pána, Boha, je nado mnou, pretože ma Pán pomazal: poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie, ohlásiť rok milosti Pána“ (Iz 61, 1 – 2).

Predstav si, ako tieto slová čítal Ježiš, keď bol dieťaťom. Ak už vtedy vnímal, že on je ten „pomazaný“ (po hebrejsky Mesiáš), predstav si, akú radosť a nadšenie musel cítiť pri myšlienke, že Otec poslal jeho priniesť Izraelu dlho očakávanú spásu. Predstav si tiež, akú radosť cítil Ježiš, keď pomocou tohto úryvku opísal seba samého na začiatku svojho verejného účinkovania (Lk 4, 18 – 19). Práve preto čítame dnes tieto slová: aby sme sa aj my mohli radovať, že Ježiš nás prišiel vyslobodiť z pút hriechu a viny, uzdraviť naše zranené srdcia a ohlásiť, že v našom živote sa prejaví Božia milosť.

Chváľme Boha za budúce veci

No, ako sme už povedali, ešte je Adventné obdobie a my stále čakáme. Okrem toho niektorí z nás popri tomto čakaní aj trpia a cítia bolesť, podobne ako trpeli Židia za čias Izaiáša. Naplnenie Božieho prisľúbenia už vidíme na obzore, no ešte k nemu nedošlo. Kedy k tomu dôjde? pýtame sa. Kedy konečne nadíde čas milosti pre mňa a moju rodinu? Na to však Izaiáš neodpovedá. Namiesto toho sa púšťa do chvály a plesania!

„Radosťou jasám v Pánovi, duša mi plesá v mojom Bohu, pretože ma zaodial rúchom spásy, zahalil ma plášťom spravodlivosti ako ženícha zdobeného vencom, ako nevestu okrášlenú šperkami“ (Iz 61, 10).

Tento text odhaľuje, že radosť má v našej viere ústredné miesto. Ukazuje nám, ako Božie prisľúbenia vzbudzujú chválu a plesanie, ako očakávanie strieda radosť a ako vízia budúcnosti vyvoláva zvelebovanie Boha v prítomnosti. Taktiež nás učí, že máme chváliť Boha aj vtedy, keď ešte len čakáme na veci, za ktoré ho chválime.

Možno si však povieš: Ale počkať! Nebolo by lepšie v tichosti čakať na to, ako sa veci vyvinú, než konať tak, akoby sa už udiali? Čo ak sa nakoniec sklamem?

 Nie! odpovedá Boh. Nečakaj! Veď v Ježišovi Kristovi sú všetky prisľúbenia „áno“ (pozri 2 Kor 1, 20). Ak aj musíme čakať, niet pochýb, že Boh napĺňa všetky prisľúbenia, ktoré dáva. Vieme, že náš Spasiteľ prichádza, a už to samo osebe je dostatočný dôvod na to, aby sme ho chválili.

Základ viery

Zvelebovanie Boha tiež patrí medzi najlepšie spôsoby, akými si môžeme prehĺbiť vieru a posilniť nádej. Keď chválime Boha, pripomíname si jeho dobrotu, jeho lásku a jeho vernosť. Ohlasujeme pravdy, ktoré o ňom vieme, a vyznávame, že nás túži zachrániť a spasiť. Vždy, keď to robíme, budujeme pevný základ, na ktorom dokážeme pevne stáť aj neskôr – i vtedy, keď sa nám stanú veci, pri ktorých bude naša viera skúšaná.

Tento postoj najlepšie prejavuje Panna Mária. Predstav si, čo všetko sa muselo odohrávať v jej mysli po tom, čo jej anjel zvestoval, že sa stane Božou Matkou. V jedinom okamihu sa jej obrátil celý život naruby a nevedela, ako to celé dopadne. Odmietne ju Jozef? Vyženú ju z dediny? Bude jej dieťa v bezpečí? No napriek tomu, že určite zápasila s takýmito otázkami, rozhodla sa prejaviť Bohu úctu: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi“ (Lk 1, 46 – 47).

Aj ty môžeš robiť to isté – dnes i každý deň. Každé ráno, keď sa zobudíš, veleb Pána – bez ohľadu na to, čo ťa v ten deň čaká. Chváľ Boha za jeho lásku a vernosť. Vzbuď si vieru a povedz si – a povedz to aj Pánovi –, že v neho veríš a dôveruješ mu. Keď to urobíš, vzrastie tvoja dôvera v Boha. Budeš pokojnejší a ľahšie prečkáš búrky, ktoré ťa postihnú na ceste.

Veleb Pána!

Možno máš práve pocit, že radosť ti je na míle vzdialená. No práve v takých chvíľach má zvelebovanie Boha veľkú hodnotu. Pripomínať si Pánovu dobrotu, zvelebovať ho za všetko, čo urobil v tvojom živote, a radovať sa z toho, čo ešte urobí – to je modlitba, ktorá ti pomôže pozdvihnúť oči k nebu. Takáto modlitba môže otvoriť srdce Duchu Svätému. Môže ťa presvedčiť o tom, že Ježiš, tvoj Mesiáš, naozaj príde uzdraviť zlomené srdcia a priniesť slobodu a úľavu tebe i tým, ktorých miluješ.

Preto sa tento týždeň raduj! Buď odvážny a zvelebuj Pána. Jeho príchod je blízko. Kiež nás nájde v chvále, pripravených pozdraviť ho a prijať všetky milosti, ktoré má pre nás pripravené.