Máriino adventné putovanie

Kráčajme s Máriou do Alžbetinho domu

Aká by bola naša oslava Vianoc, keby sme Máriu považovali len za nejakú vedľajšiu postavu všetkých týchto udalostí? Keď si na ňu spomenieme, okamžite nám zídu na um dve udalosti: zvestovanie a návšteva u Alžbety. Kto by mohol zabudnúť na príbeh o návšteve anjela sľubujúceho narodenie dieťaťa, ktoré zdedí Dávidov trón? A kto by mohol zabudnúť na Máriinu nádhernú odpoveď: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38)? A kto z nás by si nespomenul na Magnifikat, jej povznášajúcu modlitbu chvály, ktorú vyslovila pri návšteve Alžbety?

No medzi týmito dvomi stretnutiami sa stalo ešte čosi: udialo sa prvé adventné putovanie. Písmo nám hovorí, že len čo anjel od Márie odišiel, ona sa „vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu“ (Lk 1, 39 – 40). Táto cesta má približne stopäťdesiat kilometrov a Mária po nej mohla ísť približne týždeň. Mala teda dosť času na modlitbu a uvažovanie. Teraz však pozýva na toto putovanie aj nás. Predstav si, že kráčaš spolu s Máriou, a uvažuj, nad čím asi premýšľala.

 

Rozjímanie nad Božími prisľúbeniami

Samozrejme, že nevieme, nad čím presne Mária uvažovala, no vieme, že to bola žena modlitby (pozri Lk 2, 19. 51). Určite nejaký čas strávila uvažovaním nad tým, čo práve prežila. Určite sa to všetko snažila pochopiť.

Možno si Mária pripomínala slová anjela a modlila sa: „Pane, ty si sľúbil, že mi dáš dieťa, syna, ešte predtým, než sa stanem Jozefovou manželkou. Dala som ti svoje áno, hoci to môže znamenať, že o Jozefa celkom prídem. No bez ohľadu na to, čo bude ďalej, budem ti stále hovoriť áno. Pane, prosím, pomôž mi lepšie pochopiť povolanie, ktoré som práve prijala.“

 

Magnifikat

Keď Mária prišla do cieľa svojho putovania, pozdravila Alžbetu a predniesla vlastnú modlitbu – Magnifikat (Lk 1, 46 – 55). Táto modlitba chvály musela vyplynúť z toho všetkého, nad čím cestou premýšľala, zo všetkého, čo jej Boh počas cesty dal pochopiť.

Mária začína zvestovaním toho, že jej duša „velebí Pána“ a jej duch „jasá v Bohu“ (Lk 1, 46 – 47). Aká musela byť vtedy šťastná a plná dôvery! Jej život sa pritom len pred chvíľou obrátil celkom naruby. Len nedávno sa dozvedela, že bude mať dieťa; v danej situácii však hrozilo nielen to, že ju opustí Jozef, ale aj to, že ju ľudia ukameňujú. No predsa prekypovala radosťou.

 

Prečo bola taká radostná? Spomedzi mnohých možností môžeme spomenúť dve najpravdepodobnejšie:

• Po prvé, Mária videla, že Boh plní prisľúbenia dané Izraelu. Keď ju Alžbeta oslovila „matka môjho Pána“ (Lk 1, 43), Máriina viera musela ešte väčšmi vzrásť. Anjelove slová boli pravdivé – Božia spása už bola blízko! Možno si Mária pripomenula aj žalm, ktorý hovorí: „Rozpamätal sa na svoju dobrotu a na svoju vernosť voči Izraelovmu domu“ (Ž 98, 3). Mária sa teda raduje z Pánovej vernosti: „Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky“ (Lk 1, 54 – 55). Mária vnímala, že jej syn bol v skutočnosti „Pán“, ktorý naplní starobylé Božie prisľúbenia o záchrane Izraela (pozri Lk 1, 43).
• Po druhé, Mária sa tešila z nečakaného spôsobu, akým Boh konal. Jeho kráľovstvo prichádzalo skrze slabých, nie mocných. Sama videla, ako arogantní rímski vládcovia trápia Boží ľud. Videla, ako ich vojaci používajú hrozby a násilie na zachovanie pokoja v Izraeli. Vedela o chorobne podozrievavom kráľovi Herodesovi, ktorý sa neštítil vraždiť. A Boh si vyvolil ju, chudobnú ženu z Galiley, aby pokoril arogantných a „tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú“, a „povýšil ponížených“ (Lk 1, 51 – 52). A vedela tiež, že jej syn v tom zohrá dôležitú úlohu, ktorú mu dá Boh.

 

Podobne ako prorok Izaiáš a mnohí iní proroci, aj Mária pochopila, že Boh má v osobitnej láske pokorných: „Na vysokom a svätom mieste prebývam a so skrúšeným a pokorným v duchu“ (Iz 57, 15). Vedela, že Boh má v pokorných a hladných zaľúbenie. Preto ju musela napĺňať veľká radosť z toho, že Boh zhliadol na jej „poníženosť“ a že jej syn naplní Božie prisľúbenia o prinesení útechy núdznym (Lk 1, 48).

Máriina pieseň je modlitbou plnou úžasu a bázne z toho, že Boh dáva spásu všetkým ľuďom – bohatým aj chudobným, mocným aj slabým. Nerobí medzi ľuďmi rozdiely. Neuprednostňuje bohatých ani nepohŕda chudobnými, ako si to vtedy niektorí mysleli. Nie, Boh nás všetkých miluje rovnako. Pyšných chce naučiť prijímať milosť, aby nemuseli všetko robiť vlastnými silami a nesnažili sa všetko si zaslúžiť, a poníženým chce ukázať, ako vrúcne ich miluje a ako veľmi ich túži uzdraviť.

 

Prisľúbenia, ktoré trvajú

O všetkých týchto veciach musela Mária premýšľať aj o deväť mesiacov neskôr, keď išla spolu s Jozefom do Betlehema. Keď prišli do tohto mesta, boli tam len jedným z mnohých párov z Galiley a tamojším ľuďom boli ľahostajní. Ešte horšie však bolo, že ich nikto nechcel vziať k sebe domov. Nikto im nepreukázal súcit a ohľaduplnosť. Vtedy sa azda viac než kedykoľvek predtým zaradili do skupiny chudobných a ponížených.

Keď nadišiel čas Ježišovho narodenia, mali len jasle, pár kusov látky, do ktorých zavinuli dieťatko, a pastierov. Mária iste pochopila, že je vhodné, aby ten, ktorý prišiel pozdvihnúť ponížených, prišiel na svet tým najponíženejším spôsobom. Určite jej to prinášalo útechu aj v takejto ťažkej situácii. Zaiste videla v Ježišovej tvári Božiu vernosť.

Mária si určite pamätala tieto slová aj neskôr, keď jej syn začal kázať a ohlasovať „evanjelium chudobným… zajatým, že budú prepustení… a utláčaných prepustiť na slobodu“ (Lk 4, 18). Predstav si, ako sa musela cítiť, keď ho videla uzdravovať toľkých ľudí, oslobodzovať ich a odpúšťať im hriechy.

Napokon si predstav Máriu o tri roky neskôr – vtedy, keď hľadela na to, ako jej syna pribíjajú na kríž. Ako jeho matka musela, samozrejme, prežívať strašný žiaľ. No ako žena hlbokej viery vnímala aj to, s akou pokorou kráča na smrť. Počula ho zvolať: „Otče, odpusť im“ (Lk 23, 34), pričom ho možno túto modlitbu predtým naučila ona sama. Videla, ako sa jej syn dáva za všetkých. Povyšoval ponížených – každého jedného človeka zaťaženého hriechom. Vyzdvihnutý na kríži zosadzoval z trónu tyraniu hriechu, ktorá držala v zajatí všetkých ľudí. Slovami odpustenia dvíhal všetkých ľudí a snímal z nich bremeno viny. Tam na kríži napĺňal prisľúbenie o záchrane Božieho ľudu.

 

Máriin príbeh je aj naším príbehom

Máriina pieseň je aj našou piesňou. Je to pieseň Cirkvi. Je to pieseň všetkých tých, ktorí zakúsili nesmiernu Božiu láskavosť, štedrosť a milosť. Hoci Mária bola uchránená od dedičného hriechu, spieva pieseň všetkých ľudí, ktorí sa stretli s hriechom a našli Boha milosrdenstva a odpustenia, Boha, ktorý nás prijíma a očisťuje naše svedomie. Je to pieseň všetkých, ktorí začínajú vidieť, že Boh ich miluje osobne, individuálne a bezpodmienečne. „Boh si vyvolil mňa. Napriek môjmu hriechu a slabej viere ma stále miluje a váži si ma. Áno, môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“

Nielen Máriina pieseň je našou piesňou, ale aj jej príbeh je naším príbehom. Ona prežila väčšinu svojho života v skrytosti v malom meste. Jej dni napĺňali činnosti ako pranie, varenie a starostlivosť o rodinu. Aj väčšina z nás žije v takejto „skrytosti“ a vedie takýto tichý život. Plníme si povinnosti a snažíme sa žiť v pokoji s ľuďmi okolo seba.

No hoci bola Mária takáto skrytá, predsa zohrávala nesmierne dôležitú úlohu v Božom pláne. Zakaždým, keď niečo vykonala s láskou, zakaždým, keď preukázala milosrdenstvo alebo trpezlivosť, zakaždým, keď sa modlila, svojimi slovami a skutkami učila svojho syna a pomáhala mu pochopiť zvláštne povolanie, ktoré mu Boh dal. Aj my vždy, keď sa modlíme so svojimi rodinami, vždy, keď sa rozhodneme radšej preukázať milosrdenstvo ako hnev, zakaždým, keď radšej dávame, ako berieme, ovplyvňujeme ľudí vo svojom okolí. Takýmito skutkami vnášame Ježišovu prítomnosť do svojich domov a na svoje pracoviská. Zakaždým, keď zvelebujeme Pána, zvlášť, keď sa pokorne delíme o svoju vieru s ľuďmi okolo seba, o trošku viac meníme svet.

 

Poď, putuj s Máriou

Mária nám skrze svoju pieseň vďaky a radosti ukazuje, že každý jeden z nás – bez ohľadu na to, aký je úbohý a ponížený – môže prinášať Krista do tohto sveta. Predstav si teda, ako počas tohto Adventného obdobia kráčaš spolu s Máriou. Podeľ sa s ňou o svoje dôvody na radosť. Čo ťa v tvojom živote vedie k tomu, aby si zveleboval Pána? Povedz jej o svojej „poníženosti“, o tom, čo ťa pokoruje práve v tejto chvíli tvojho života, a pochop, že táto tvoja poníženosť môže byť odrazom tej jej. Napokon porozmýšľaj, či by si predsa len nemohol ešte o trochu viac preukazovať Máriinu pokoru vo svojich rodinných vzťahoch alebo v práci či vo farnosti.

Choď teda a putuj spolu s Máriou. Počúvaj, čo ti chce povedať. Nech ťa jej slová zachytené v Písme, jej príklad života a jej áno dané Bohu naučia radovať sa v Ježišovi, tvojom Spasiteľovi.