Kiežby si zostúpil, Pane! Adventné volanie všetkých sŕdc

Na Prvú adventnú nedeľu si prečítajte Iz 63, 16 – 27; 64, 2 – 7

Prečo nás príchod Vianoc napĺňa takým očakávaním? Vidíme ho v očiach detí a vnúčat. Vidno ho na našom horúčkovitom plánovaní rodinných stretnutí a príprave sviatočných jedál. A prejavuje sa aj na výzdobe našich domácností, dedín a miest.

Všetci si vážime svoje rodinné a sviatočné tradície, no vieme, že tieto chvíle majú ešte hlbší význam. Kdesi v hĺbke svojho vnútra vieme, že sa má udiať čosi dôležité a že sa na to potrebujeme pripraviť.

Taký je náš Advent, posvätné obdobie Božej milosti a priazne. Každý rok nám Boh dáva štyri týždne, aby nám pomohol pripraviť sa na Ježišov vianočný príchod. V tohtoročnom adventnom čísle Slova medzi nami sa zameriame na to, ako nám chce k tomu pomôcť čítaniami adventných nedieľ. Pozrieme sa zvlášť na starozákonné čítania. Uvidíme, ako Boh v dejinách pomáhal Izraelu pripraviť sa na deň, keď medzi nich príde Ježiš. Ak sa vydáme po tejto ceste duchovnej prípravy aj my, naše srdcia zmäknú a náš život sa premení. Začnime teda.

 

Prečo si nám dal zablúdiť?

Predstav si, že si Žid žijúci niekedy medzi 5. a 6. storočím pred Kristom (konkrétne medzi rokmi 540 a 450 pred Kristom). Tvoji rodičia a ty s nimi ste prežili ťažké časy. Buď ste zostali v Jeruzaleme, v ktorom babylonská armáda zrovnala chrám so zemou, alebo vás spolu s tisíckami ďalších Izraelitov vzali vojaci do zajatia do ďalekého Babylonu.

O mnohé ste prišli a mnohé vaše veci boli úplne zničené. No teraz pred vami stojí nová výzva: nanovo vybudovať svoje – kedysi nádherné – mesto. Ako tak hľadíš na jeho ruiny, premýšľaš nad tým, ako veľmi tvoj ľud upadol – duchovne aj materiálne –, a z tvojho srdca začína vyvierať modlitba:

„Prečo si nám, Pane, dal zablúdiť z tvojich ciest, srdcu zatvrdnúť, aby sme nemali bázeň pred tebou? Ty si sa hneval, a my sme hrešili. Dlho sme ti boli neverní, ale budeme spasení“ (Iz 63, 17; 64, 4).

Spolu so svojimi bratmi a sestrami z izraelského národa si uvedomuješ, že k skaze Jeruzalema si svojím hriechom prispel aj ty. Ty i ostatní ste „zablúdili z Božích ciest“ (porov. Iz 63, 17), lebo ste opustili Pána a jeho prikázania. Tvoj ľud prinášal obety falošným bohom okolitých národov, bohatí okrádali chudobných, rozmáhala sa nemorálnosť a priateľov a rodiny rozdeľovali hádky a žiarlivosť.

Veľkí proroci ako Ezechiel a Jeremiáš varovali svoj ľud a hovorili mu, aby sa vrátil k Pánovi, no reakcia bola príliš chabá a prišla príliš neskoro. Ľud „nemal bázeň“ pred Pánom dosť na to, aby vzal jeho slová vážne (Iz 63, 17). Napokon na váš národ zaútočila babylonská armáda – a to malo katastrofálne následky.

 

Kiež by si zostúpil, Pane!

V istom zmysle je príbeh o Jeruzaleme aj príbehom o nás. Aj my môžeme pri pohľade na súčasný svet vidieť hriech, rozdelenie a bezbožnosť. Môžeme sa zahľadieť tiež do svojho srdca a nájsť v ňom miesta, kam sa vkradol hriech sveta a ovplyvnil nás. Samozrejme, veríme, že Boh nás miluje, ale zároveň vieme, aké je občas ťažké nasledovať ho alebo druhým prejavovať takú lásku, akú Boh prejavuje nám. Egoistické postoje, pýcha a nedostatok viery môžu zostávať skryté, no predsa nás držia v područí.

Možno sme sa pokúsili niektoré oblasti svojho života zmeniť, no po čase sme opäť skĺzli do hriechu. Chceme byť lepší, no jednoducho nevieme nájsť silu zmeniť sa. A tak spolu s Jeruzalemčanmi voláme:

„Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil! Vrchy by sa rozplynuli pred tebou.

Od vekov nebolo slýchať, ucho nepočulo,

oko nevidelo, aby bol okrem teba iný Boh,

ktorý by pomáhal tým, čo v neho dúfajú“ (Iz 63, 19; 64, 3).

Pane, kiežby si zostúpil a všetko dal do poriadku! Neznie to ako dokonalá adventná modlitba? Počas tohto obdobia sa modlíme: „Príď, ó, príď, Emanuel.“ Počúvame čítania sľubujúce nový začiatok, pri ktorom nebo zostúpi na zem. Vo svojich domácnostiach zapaľujeme sviečky na adventných vencoch ako symbol túžby po tom, aby Ježiš osvetľoval našu cestu. Tak ako starovekí Židia, aj my túžime, aby Boh prišiel a pomohol nám vrátiť veci do stavu, v akom by mali byť – v našom živote, v našich rodinách i vo svete.

Áno, Boh vypočúva našu modlitbu, tak ako vypočul modlitbu Izraelitov. No často ju vypočuje nečakaným spôsobom. Namiesto toho, aby sa zjavil tak, že by to otriaslo vrchmi, a prišiel majestátne ako mocný kráľ, prichádza ako malé dieťa. Namiesto toho, aby celému svetu ukázal úžasné skutky, aké „oko nevidelo“ (Iz 64, 3), prichádza v skrytosti a zjavuje sa len niekoľkým ľuďom. A hoci sa nebesia naozaj otvorili, on zostúpil a zjavili sa anjeli chváliaci Boha, všetko sa to udialo v malej dedinke Betlehem a svedkom toho bola len hŕstka pastierov.

Toto je tajomstvo Vianoc – tajomstvo, ktoré sa nás dotýka podnes. Boh naplnil prisľúbenia dané Izraelu tým, že poslal svojho Syna vykonať nepredstaviteľné skutky. No najnečakanejšie bolo to, že to všetko Ježiš vykonal s pokorou a poníženosťou.

 

On určite príde

Tento týždeň skús nejaký čas rozjímať nad týmto krásnym čítaním z Knihy proroka Izaiáša. Vži sa do situácie dávnych Izraelitov, ktorí stáli pred zbúraným chrámom a modlili sa: „Príď, ó, Pane. Nenechaj nás už blúdiť. Nedovoľ nám už viac zísť z cesty.“ Alebo sa vži do prežívania pastierov či Márie a Jozefa, stojacich pri jasličkách, a modli sa: „Pane, otvor mi srdce! Pomôž mi spoznať ťa počas tohto Advent, aj keď prídeš potichu alebo nečakane.“ Ak zápasíš s nejakými hriechmi, volaj: „Pane, odpusť mi. Prelom nebesia, zostúp a zachráň mňa i celý svoj ľud, ktorý miluješ a opatruješ.“ Potom uver, že Boh ti na modlitbu odpovie. Možno príde potichu a pokorne, tak, že to hneď nezbadáš. No ver, že so svojou prehojnou láskou a milosrdenstvom k tebe a k tvojím milovaným určite tento Advent príde.