Volanie svätojakubskej cesty

Prekvapili ma dary od cudzích ľudí

Charlie Johnson

„Svätojakubská cesta volá teba, nie ty ju.“ Túto frázu možno často počuť pri rozhovoroch s ľuďmi, ktorí prešli svätojakubskú púť, ktorá sa po španielsky tiež jednoducho nazýva camino, čiže cesta. Camino je sieť chodníkov po Európe, ktoré vedú do svätyne apoštola Jakuba, do katedrály v meste Santiago de Compostela na severozápade Španielska. Po jeho trasách pútnici kráčajú už viac než tisíc rokov. A dnes je rovnako populárne ako v stredoveku.

Volanie camina som začul asi päť rokov predtým, než som skutočne vstúpil na jeho chodníčky. Lákala ma myšlienka vykonať si púť; no v skutočnosti bol za tým Duch Svätý, ktorý ma k tomu pobádal prostredníctvom rozhovorov s mnohými ľuďmi – zvlášť počas rozhovorov s naším pánom farárom Jimom. Rozprávali sme sa aj o možnosti niekam sa vydať spoločne a veľakrát sme si preto jeden druhého doberali. Moji priatelia zasa občas vytiahli tému camina a hovorili o tom tak, akoby som už cestu plánoval – pričom to vôbec nebola pravda. Ja som len uvažoval o tom, že si ju možno niekedy – v ďalekej budúcnosti – vykonám.

 

Pôsobenie Ducha Svätého

No Duch Svätý to zariadil tak, že otec Jim dostal možnosť urobiť si na nejaký čas voľno práve vtedy, keď som aj ja zvažoval, že už zanechám prácu v továrni a odídem do dôchodku.

Rozhodnutie o dátume svojho odchodu som urobil približne v tom istom čase, ako otec Jim požiadal o sabatické voľno. Až do chvíle, keď mi otec Jim zavolal, že mu toto voľno schválili, som si myslel, že svätojakubská púť je môj nápad. No keď sa môj odchod z práce úplne dokonale zladil s vyžiadaným voľnom otca Jima, uvedomil si, že to odo mňa chce sám Boh.

Moja žena a dospelé deti ma v tom podporovali a boli (opatrne) optimistickí. Mal som pár menších zdravotných problémov, no nič také, čo by mi bránilo absolvovať mesiac trvajúcu túru. Veľa času som strávil pri výrobnej linke, takže stáť a hýbať sa dlhší čas bolo pre mňa úplne prirodzené.

Skôr než som sa nazdal, som s otcom Jimom odchádzal do Španielska. Na samotnej púti som si užil každú jednu chvíľu – zvlášť ľudí na nej. Stretol som tam Linglong, modernú, v počítačoch zbehlú Taiwanku, ktorá žije v San Franciscu. Bol tam Hank, ktorý sa vždy usmieval a vždy mal na jazyku nejaké povzbudivé slovo. Bolo tam jedno mladé francúzske dievča, ktoré písalo povzbudivé odkazy na kamene a s úsmevom ich dávalo ľuďom. A bola tam aj Paula, ktorá mala dar priviesť ľudí k spoločnej modlitbe.

Skrze týchto a ďalších ľudí som začal vnímať svätojakubskú cestu ako posvätné miesto, na ktorom Duch Svätý spája ľudí a potom cez tieto vzťahy pracuje na zmene ich života. Väčšinou sme s otcom Jimom putovali spolu vo dvojici a zapájali sme sa do rozhovoru s rôznymi pútnikmi. Každý z nich mal vlastné tempo i plán cesty, a tak sme často tých istých ľudí stretli aj niekoľko ráz. Pokračovali sme v nedokončených príbehoch tam, kde sme prestali, akoby odvtedy, čo sme sa videli naposledy, vôbec neuplynulo niekoľko dní. Všetci sme sa dosť zblížili a ja som si uvedomil, že zakusujem dar duchovného priateľstva.

 

Láskavosť cudzích ľudí

Večery sme trávievali rozprávaním príbehov s cudzími ľuďmi pri jedle a víne. Boh konal aj prostredníctvom týchto rozhovorov, náplňou ktorých boli vtedy naše rodinné problémy alebo osobné zápasy. Vedeli sme, že po skončení tejto púte sa už nikdy nestretneme. No predsa sa títo ľudia stali a už vždy budú mojimi duchovnými bratmi a sestrami. Boh mi ich poslal do cesty v správnom čase a na správne miesto a ja si každého jedného z nich pamätám a často sa za nich modlievam.

Asi uprostred nášho putovania som začal mať nepravidelný srdcový rytmus; cítil som sa tiež neuveriteľné unavený. Vedel som, že niečo nie je v poriadku, no nechcel som byť pre svojich spolupútnikov príťažou. A tak som šiel ďalej. Práve Linglong, ktorá bola pre mňa ešte pár dní predtým úplne cudzím človekom, mi zavolala taxík do miestnej nemocnice. Tým mi pravdepodobne zachránila život: trpel som vážnym záchvatom tachykardie, teda zrýchlenej srdcovej činnosti.

Po liečbe v nemocnici som sa pripojil k ostatným pútnikom. Ubytoval som sa v hosteli pri svätojakubskej ceste. Chcel som dokončiť, čo som začal, a ani lekári nemali námietky. Niektorí sa dokonca čudovali, prečo by som túto svoju púť nemal dokončiť. V hosteli ma čakal jeho majiteľ. Hovoril som si, že by som sa mal radšej vrátiť domov, no on ma vrúcne prijal a nadšene ma povzbudzoval, aby som šiel ďalej. „Zvládneš to,“ povedal. „Podarí sa ti dokončiť, čo si začal.“ Pohnutý jeho záujmom som súhlasil, že pôjdem ďalej. Vďaka Božej milosti tento cudzinec presne vedel, čo potrebujem počuť.

Keď sme s otcom Jimom prišli na koniec svätojakubskej cesty, rozplakal som sa. „Naozaj sa to skončilo,“ pomyslel som si. No nebola to celkom pravda. Celý ten mesiac vrátane tých tvárí a príbehov mojich spolupútnikov už navždy zostane so mnou.

 

Nový pohľad

Domov som sa vrátil s novým chápaním spoločenstva. Nanovo som si začal vážiť spoločenstvo druhých ľudí. Každý z nás je na ceste viery a každý krok, každý príbeh, o ktorý sa s nami podelí, je jedinečným darom. Vidím svet novými očami. Naučil som sa vo všetkom, čo sa deje, vidieť Božiu prítomnosť, zvlášť v ľuďoch, ktorých mi Boh posiela do cesty. Vždy som bol zaneprázdnený, no na svätojakubskej ceste sa všetko spomalilo. Naučil som sa vážiť si a oceniť krásu rozhovoru – po dlhom dni pri pohári vína – naplneného smiechom i slzami.

Keď si spomeniem na svojich spolupútnikov a dar priateľstva a spoločenstva, ktoré mi dali tisícky kilometrov od domova, stále sa mi očiach objavia slzy. Keď sedím na svätej omši, uvažujem nad Mužom, ktorý za mňa visel na kríži – i za ľudí, ktorých som stretol. Ďakujem mu za nich i za každého, koho vložil do môjho života. Ďakujem mu, že ma pozval na svätojakubskú cestu, na toto duchovné putovanie. Uvedomujem si, že vo vzťahu s Ježišom i s ľuďmi vo svojom živote mám čo doháňať. Teraz si na to urobím dosť času.