Tajomstvo, ktoré sa má žiť, nie problém, ktorý treba vyriešiť

Krista stretáme aj v životných ťažkostiach
arcibiskup Joseph Kurtz

 

Asi pred rokom som vysluhoval sviatosť birmovania v jednej zo svojich farností, keď za mnou prišla istá pani a povedala mi: „Otec arcibiskup, moja vnučka sa vás chce niečo opýtať.“

A tak som obrátil na vnučku: „Čo by si chcela vedieť?“

Ona mi odvetila: „Pán arcibiskup, prečo sa môj brat narodil s autizmom?“

„Vieš,“ povedal som, „túto otázku ti neviem zodpovedať. Je to tajomstvo. No ak Pán Boh dá a ty a ja sa dostaneme do neba, položíme Pánu Bohu veľa podobných otázok. No dovoľ, aby som sa ťa niečo opýtal aj ja: Máš svojho bračeka rada?“

„Jasné, že mám,“ povedala. „Nuž,“ odvetil som, „tak ti môžem povedať jedno: tvoj život bude vďaka tvojej láske k nemu oveľa bohatší a zároveň bude vďaka tvojej láske k bračekovi oveľa bohatší aj jeho život.“

Žiť s takýmito tajomstvami – a vnímať dar, ktorý je súčasťou týchto tajomstiev – je pre náš život pravdepodobne dôležitejšie než vykonanie akéhokoľvek iného diela či práce, alebo dosiahnutie akéhokoľvek iného úspechu.

A práve toto povolanie prijať tajomstvá a dary života chcem spolu s vami hlbšie preskúmať.

 

Tajomstvo, ktoré sa má žiť

Søren Kierkegaard, dánsky filozof z 19. storočia, povedal: „Život je skôr tajomstvo, ktoré teba žiť, než problém, ktorý treba vyriešiť.“ Koncept sprevádzania druhého – ktorému sa priúčalo to dievčatko pri svojom bratovi a o ktorom tak často rozpráva pápež František – nám môže zmeniť pohľad na akékoľvek postihnutie či problém v našom živote. Namiesto toho, aby sme danú vec vnímali ako nejaký „problém“, môžeme skrze vzájomné sprevádzanie vstupovať do tajomstva, ktoré Boh chce, aby sme žili.

Chcem sa s vami podeliť o dva príbehy zo života môjho brata Georgea, ktorý mal Downov syndróm. Obidva totiž ilustrujú vyššie uvedenú myšlienku. Naša mama zomrela v septembri 1989. Krátko po jej pohrebe prišiel George bývať ku mne na faru. Spolu sme žili takmer dvanásť rokov – na dvoch rôznych farách a neskôr na biskupskom úrade.

Prvá udalosť sa udiala v jedno ráno po svätej omši. Bolo to krátko po tom, ako sa ku mne George nasťahoval. Asi som v to ráno vyzeral trochu smutný, pretože George za mnou prišiel, objal ma okolo pliec a povedal: „Neboj sa. Mama je v nebi. A ty máš mňa.“

To bola lekcia ako od teológa! Bolo to posolstvo vzájomného sprevádzania – skôr prežívania tajomstva než riešenia každého problému. Neboj sa. Večný život je dar, po ktorom všetci túžime, a ty máš brata Georgea, ktorý kráča s tebou.

Približne v tom čase sa udiala aj druhá udalosť, ktorú chcem spomenúť. Bola sobota ráno a ja som si prechádzal zoznam povinností, ktoré musím v ten deň splniť. „George,“ povedal som, „toto sú veci, ktoré musíme dnes urobiť.“ A jednu za druhou som mu ich vymenoval. Keď som skončil, George sa ku mne otočil a povedal: „Dobré ráno.“ Týmito dvomi slovami mi pripomenul, že v živote je toho oveľa viac než len to, čo treba urobiť. Je tu stretnutie s druhou osobou, ktorá je teraz priamo predo mnou – tajomstvo a dar stretnutia. (Samozrejme, hneď nato povedal: „Potrebujem si dať kávu!“)

 

Počúvanie a zostávanie

Keď hovoríme o vzájomnom sprevádzaní, hovoríme o tom, že našou prioritou má byť skôr zostávanie s ľuďmi, než hľadanie rýchlych riešení akéhokoľvek problému, s ktorým zápasia. Pred niekoľkými rokmi som ja sám bojoval s rakovinou, a tak som si musel dať prestávku od mnohých povinností, ktoré ležia na pleciach arcibiskupa. Počas toho obdobia som premýšľal nad príbehom o návšteve Panny Márie z Lukášovho evanjelia.

Preblahoslavená Panna Mária, naša Matka, už v požehnanom stave, teda s Ježišom vo svojom lone, putovala na návštevu k svojej príbuznej Alžbete, ktorá čakala Jána Krstiteľa. Keď som bol v seminári, často nám hovorievali, že toto má byť náš vzor služby druhým – a na pozadí tejto udalosti sa dá dobre pochopiť aj služba ako taká. No keď som sa po absolvovaní chemoterapií začal zotavovať, všimol som si jednu vec, ktorú som viac než päťdesiat rokov nevidel. Bol to posledný verš tohto príbehu. Lukáš napísal: „Mária zostala pri nej asi tri mesiace.“ Mária zostala pri nej.

Ak chceme druhého – nech už je to ktokoľvek – vnímať ako dar a tajomstvo a nie ako problém, musíme sa naučiť vstupovať do života toho druhého a zostávať s ním tak, ako to urobila Mária pri Alžbete. Treba začať načúvaním, zvlášť načúvaním v modlitbe. Ak prinesieš úmysly daného človeka pred Boha v modlitbe, pocítiš, že si otvorenejší voči tomu, aby si pri ňom aj zostal.

Zároveň však musíš byť pripravený počúvať človeka, ktorého máš pred sebou – a zostávať s ním. Nie je to tak, ako si niekedy myslíme: „Najskôr sa pomodlím a potom budem vedieť, čo mám robiť.“ Áno, potrebujeme si cibriť zvyk načúvať pri modlitbe, no musíme aj vychádzať do sveta a načúvať ľuďom. Ježiša totiž nestretáme len vo svojej tichej modlitbe; stretáme ho aj jeden v druhom. Nemôžeme upadnúť do pohodlného života, v rámci ktorého sme pre modlitbu vzdialení druhým. Potrebujeme načúvať ľuďom, pretože aj skrze nich hovorí Boh.

 

Milostiplní sprostredkovatelia

Vzájomné sprevádzanie, aké prežívali Mária s Alžbetou, je nesmierne dôležité pre nás všetkých. Moja mama a otec neboli pripravení prijať Georgea. A tak, hoci sa učili postarať o dieťa s Downovým syndrómom, potrebovali aj ľudí, ktorí by im takpovediac pomohli pretlmočiť ich skúsenosti s ním. O môjho brata sa starali s láskou, ktorá pretrvala celých šesťdesiat rokov, no potrebovali aj druhých ľudí, ktorí by načúvali ich skúsenostiam, túžbam, obavám a pomohli im vidieť Božiu ruku vo všetkom, v čom ju nemohli uzrieť oni sami.

Moji rodičia našli takúto pomoc v našom rodinnom lekárovi a miestnom pánovi farárovi. Oni im poskytovali neoceniteľnú podporu – tak mojim rodičom, ako aj môjmu bratovi Georgeovi. Vyhradili si čas na načúvanie obavám mojich rodičov a pomohli im pochopiť veci ohľadne ich syna, ktoré ich znepokojovali. Aj keď možno ani sami nevedeli, že to robia, pomáhali mojim rodičom vnímať, že George je pre nich tajomstvom i darom.

 

Chváliť sa svojou slabosťou

Sprevádzanie môjho brata Georgea ma naučilo veľa o mne samom. Tu a tam si občas zaspomínam na chvíle, ktoré sa udiali v roku, keď odišiel do opatrovateľského ústavu, lebo som s ním nemal dosť trpezlivosti. A keď o tom uvažujem, pripomínam si, že potrebujeme prijať aj svoju slabosť pri snahe postarať sa o ľudí. Ako povedal svätý Pavol: „A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila“ (2 Kor 12, 9).

Na záver vám chcem povedať ešte jednu vec. Ak chcete s niekým zaobchádzať dôstojne, niet miesta pre pocit nadradenosti. Niet miesta pre hľadenie zvrchu. Keď som vyrastal, zvykol som sa hnevať na to, akí dokážu byť ľudia povýšenecky zhovievaví – aj keď s tými najlepšími úmyslami. Keď sa dozvedeli, že môj brat má Downov syndróm, hovorievali mi: „Ó, Georgie musí byť taký milučký a dobrý!“ Ja som im na to hovorieval: „Áno, po niektoré dni je dobrý a po iné dobrý nie je. Aj ja som niekedy dobrý a inokedy dobrý nie som.“ Všetci sme rovnakí. Potrebujeme vo svojom živote Krista. A Kristus v istom zmysle potrebuje nás. Cirkev potrebuje nás všetkých, aby bola úplná.