Víno uzdravenia, radosti a dôvernosti

Neprestáva tiecť

Ale vážne! Kto by nalieval stále kvasiace víno do starého stvrdnutého a krehkého mechu? Zvlášť ak by išlo o červené víno! Keby sa ten mech napokon roztrhol – a presne to by sa starému krehkému mechu aj stalo –, víno by sa rozlialo a zafarbilo by človeku koberec aj topánky. Takú chybu by si človek dobre zapamätal a už nikdy by ju nezopakoval!

Prečo sa teda Ježiš dopúšťa tejto chyby opakovane? Prečo ľuďom naďalej udeľuje milosrdenstvo a milosť, hoci boli na ich prijatie pripravení len niektorí z nich? Veď si len vezmime, koľko uzdravení vykonal, koľko podobenstiev vyslovil a akú veľkú lásku preukazoval ľuďom. Opakovane učil svojich učeníkov tie isté lekcie. Neustále sa usiloval vysvetľovať svoje poslanie tým, ktorí mu oponovali alebo ho podozrievali, aj keď sa zdalo, že tým takpovediac len hádže hrach na stenu. „Nové víno“ jeho života a lásky sa aj napriek tomu stále rozlievalo. Prečo s tým Ježiš vôbec neprestával?

Pretože vedel, ako veľmi to potrebujeme! Chcel dať každému čo najviac príležitostí, aby mohli odpovedať na jeho výzvu „konať pokánie a veriť evanjeliu“ (porov. Mk 1, 15). Chcel všetkým dať čo najviac šancí na obmäkčenie svojho srdca a prijatie jeho nového vína. A chcel ľuďom dať aj možnosť nechať sa týmto vínom ďalej premieňať. Takýchto príležitostí – a to čo najviac –, chce dať aj nám. Pozrime sa teda bližšie na to, čím je toto nové víno a ako nám môže zmeniť srdce.

 

Víno uzdravenia

Ľudia sa neustále hrnuli za Ježišom – dokonca aj vtedy, keď sa pokúšal odviesť svojich učeníkov preč, aby si mohli trochu oddýchnuť (pozri Mk 6, 31). Počúval ich prosby a ponúkal im uzdravujúcu moc svojho Otca. Trpiacim neustále prejavoval súcit a ukazoval im, že mu na nich záleží. Ježiš bol pri uzdravovaní vlastne až taký veľkorysý, že to niektorým jeho pozorovateľom prekážalo. Uzdravoval i v sobotu (pozri Mk 3, 1 – 6). A to aj pohanov (pozri Mt 15, 21 – 28). Ba dokonca uzdravil aj jedného z vojakov, ktorí ho prišli zatknúť (pozri Lk 22, 50 – 51)!

Ježiš od ľudí, ktorých uzdravoval, nič nevyžadoval. Nekontroloval, či sú dostatočne dobrí alebo svätí. A učeníkom povedal, aby robili to isté: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10, 8). Nikoho neodsúval na okraj a od nás vyžaduje, aby sme konali rovnako. Či už potrebujeme telesné, emocionálne alebo duchovné uzdravenie, Ježiš nás pozýva, aby sme mu bez ohľadu na svoju situáciu otvorene predkladali svoje potreby.

Prečo sa však niektorí ľudia uzdravia, zatiaľ čo iní nie? Na túto otázku neexistuje jednoduchá odpoveď. Pretože uzdravenie je Božím činom, a nie naším. Nezáleží pri ňom len na tom, aká hlboká je naša viera alebo koľko hriechov máme na svedomí. Okrem toho možno povedať, že uzdravenie akéhokoľvek druhu je zadarmo získaný dar, ktorý Boh dáva ľuďom podľa svojej tajomnej múdrosti a v súlade so svojím plánom.

Niekedy nás tiež Ježiš uzdraví inak, než očakávame. Môže uzdraviť staré zranenia v našom srdci, hoci my očakávame úľavu od bolesti kolien. Alebo nám pomôže jasnejšie ho počuť v modlitbe, hoci my prosíme o vyslobodenie zo strachu. Alebo možno hneď nezaznamenáš žiadnu zmenu, no časom si uvedomíš, že Pán ťa uzdravuje krok za krokom. A tak až po čase prídeš na to, že ťa postupne napĺňalo nové víno uzdravenia, čo v tebe napokon vzbudí radosť.

Bez ohľadu na to, aký druh uzdravenia zakúšaš, jedna vec platí vždy: ani tvoje zápasy s pochybnosťami, ani tvoj najhorší hriech, ani žiadna iná prekážka nemôžu zabrániť Ježišovi, aby ťa miloval a ponúkol ti svoje nové víno (pozri Rim 8, 35). On ti môže uzdraviť aj tie najhlbšie rany v srdci, aby si opäť dokázal milovať. Môže uzdraviť aj tú najťažšiu chorobu, aby si mohol „vstať, vziať svoje lôžko a ísť“ (porov. Jn 5, 8). A môže ťa zbaviť aj tvojho najtemnejšieho hriechu, aby si dokázal odpustiť sám sebe a nájsť silu potrebnú na to, aby si bol rovnako zhovievavý aj voči ľuďom okolo seba.

 

Víno dôvernosti

Spomínaš si na príbeh o žene trpiacej na krvotok, ktorá sa uzdravila, keď sa dotkla lemu Ježišovho plášťa (pozri Mk 5, 25 – 34)? Tento príbeh nám nesvedčí len o tom, že Ježiš má moc uzdravovať. Hovorí nám aj o tom, ako uzdravuje – prostredníctvom dôverného stretnutia s ním. Keď Ježiš spoznal, že „z neho vyšla moc“ (5, 30), okamžite sa zastavil a rozhliadol sa, aby zistil, kto sa ho dotkol.

Predstav si tú scénu: táto žena bola zvyknutá na bolesť; vinou choroby prišla o peniaze a pravdepodobne bola vo svojej dedine terčom posmechu. Neodvážila sa teda urobiť viac, než sa letmo dotknúť Ježišovho plášťa. Tak veľmi sa bála, že by Ježiš mohol odmietnuť jej žiadosť, že bola ochotná uspokojiť sa aj s anonymným uzdravením. To by jej stačilo.

Avšak Ježišovi to nestačilo. Potreboval túto ženu vidieť. Potreboval sa s ňou porozprávať, pozrieť sa jej do očí a dovoliť jej, aby v jeho očiach uzrela lásku a nehu. Keď k nemu pristúpila – rozrušená a vystrašená –, láskavo sa jej prihovoril a uistil ju, že neurobila nič zlé. „Dcéra,“ povedal, „tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji“ (Mk 5, 34). Rozprával sa s ňou tak, akoby patrila medzi jeho blízkych.

Ježiš zriedkakedy uzdravoval na diaľku; nikdy len tak nemávol rukou nad veľkým zástupom ľudí a nezbavil ich všetkých chorôb. Mohol to urobiť – je predsa Boh. On si však vybral iný spôsob. Dotýkal sa ich. Rozprával sa s nimi. Pýtal sa ich: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ (Mk 10, 51). Pozrel sa im do srdca a zároveň ich nechal nahliadnuť do toho svojho.

Presne tak hľadí Ježiš aj na teba. Je priamo pred tebou, dokonca aj teraz. Chce mať s tebou vzťah – nie obchodný či strnulý formálny vzťah, ale vzťah osobný, intímny, dôverný. Chce urobiť viac, než len odpovedať na tvoje prosby o uzdravenie, odpustenie, pomoc alebo čokoľvek iné, čo potrebuješ. Túži sa ti pozrieť do očí. A túži aj po tom, aby si sa ty zahľadel do jeho očí. Chce ťa presvedčiť, že ťa miluje, váži si ťa a považuje ťa za svojho. Žiada ťa len o to, aby si k nemu prišiel s otvoreným a ochotným srdcom.

 

Víno radosti

Niekedy sa stane niečo také dobré, že o tom nedokážeš prestať rozprávať svojim blízkym. Možno si ako žiak dostal hlavnú úlohu v školskom predstavení. Alebo si vyhral v lotérii. Alebo sa tvojej dcére práve narodilo prvé dieťa. Nech už to bolo čokoľvek, je možné, že si bol až taký nadšený, že si cítil, že ak sa o tú dobrú správu nepodelíš s ostatnými, praskneš.

Podobné veci sa diali v celej Galilei, keď v nej pôsobil Ježiš. Istý muž s malomocenstvom „začal všade hovoriť a rozchyrovať“, ako ho Ježiš uzdravil – a to aj napriek tomu, že ho Ježiš výslovne požiadal, aby o tom nehovoril (Mk 1, 44 – 45). Tí, ktorí boli svedkami uzdravenia muža, ktorý bol hluchý a nevedel hovoriť, s čoraz „väčším obdivom hovorili: ‚Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč‘“ (7, 37). A poznáme aj príbeh Zacheja, mýtnika, ktorý vyliezol na strom, aby zazrel Ježiša (pozri Lk 19, 1 – 10). Keď sa Ježiš takpovediac „pozval“ na večeru do Zachejovho domu, Zachej „chytro zišiel a prijal ho s radosťou“ (Lk 19, 6). Prekaziť radosť mu nedokázalo ani reptanie a klebety zástupov!

Radosť. Číre a nefalšované šťastie. Radosť z poznania Ježišovej lásky. Nadšenie, ktoré prichádza, keď vidíš, že Pánovi všetkého stvorenia na tebe záleží. Presvedčenie – isté, pevné, trvalé –, že ti boli odpustené hriechy a obnovil sa tvoj vzťah s Bohom. Nevysvetliteľná radosť, dokonca aj uprostred ťažkostí a utrpenia. Toto zažili Ježišovi prví učeníci, svedčia o tom učeníci v každej generácii a máš to na dosah aj ty.

 

Ježiš sa nikdy nevzdáva

Ježišovo „nové víno“ – uzdravenie, radosť a dôverný blízky vzťah –, je skutočné a nezameniteľné. Aj keď sú naše „mechy“ staré, krehké a popraskané, on do nich aj naďalej vlieva svoje víno. Miluje nás príliš na to, aby nám ho odoprel, aj keď vie, ako málo sme ho schopní prijať. Stále v nás živí nádej, že nech ho už pojmeme akokoľvek veľa alebo málo, pomôže nám to. Vďaka nemu totiž dokážeme obmäkčiť svoje staré mechy, aby do nich následne mohol vliať o trochu viac vína. A práve na to sa zameriame v našom ďalšom článku: ako možno obmäkčiť tieto staré mechy.