Budovanie kultúry spoločenstva

Cesta svätej Dymfny

Tommy Tighe

Ako často sa cítiš sám?

Ako často máš pocit, že ti chýba spoločenstvo druhých ľudí?

Ako často máš pocit, že sa nemáš na koho obrátiť?

Tieto otázky človek nájde v rôznych prieskumoch aj v testoch osamelosti. A terapeuti ich tiež čoraz častejšie kladú svojim klientom. Nedávne štúdie ukázali, že sme sa ocitli uprostred epidémie osamelosti. Podľa prieskumu Gallupovho inštitútu z roku 2022 len 39 % dospelých v Spojených štátoch amerických uviedlo, že prežívajú „hlboké puto s druhými ľuďmi“.

Pri svojej práci párového a rodinného terapeuta sa často stretám s dopadom osamelosti a izolácie na duševné zdravie. Ľudia, ktorí nemajú podporu, častejšie prežívajú beznádej, úzkosť a depresiu. Taktiež mávajú častejšie pocit, že ich stav sa už nemôže zlepšiť. Oživenie a prehĺbenie vzťahov s inými ľuďmi a vytiahnutie ľudí z ich sociálnej izolácie môže byť často kľúčovým krokom k tomu, aby sa posunuli vpred na ceste nádeje a uzdravenia.

Vzhľadom na vplyv osamelosti na našu telesnú, duševnú, emocionálnu a duchovnú pohodu je jasné, že musíme niečo urobiť. Ale čo? Svätá Dymfna, írska svätica zo 7. storočia, nám predkladá užitočný návod.

 

Životná dráma svätej Dymfny

Príbeh svätej Dymfny zložený z legendy aj historických údajov hovorí, že Dymfna bola dcérou kresťanskej matky a pohanského kráľa, ktorý vládol v malom kráľovstve Oriel. Na Dymfnu mal veľký vplyv príklad svätosti jej matky a podnietil ju, aby zložila sľub kresťanskej čistoty. No keď mala Dymfna štrnásť rokov, jej mama ochorela a zomrela.

Dymfnu matkina smrť zdrvila. S jej otcom to však bolo ešte horšie. Smútok zo straty milovanej manželky ho zdrvil až tak, že sa jeho priatelia začali obávať o jeho duševné zdravie. Preto mu odporučili, aby sa znovu oženil a pohol sa vo svojom živote ďalej. On síce súhlasil, že to urobí, no zároveň povedal, že tak urobí jedine pod podmienkou, že jeho nová žena bude rovnako krásna ako jeho zosnulá manželka. Jeho priatelia prehľadali celú krajinu, no márne: rovnako krásnu ženu nenašli. V dôsledku toho kráľ upadol do šialenstva, v ktorom začal svoje túžby upriamovať na samotnú Dymfnu. Neustále sa ju snažil presvedčiť, aby sa zaňho vydala, ale ona sa bránila a nakoniec utiekla so svojím duchovným vodcom do belgického mesta Geel.

V Geeli sa Dymfna rozhodla využiť svoje prostriedky na vybudovanie hospicu pre chudobných a chorých. Podľa niektorých verzií jej životného príbehu tento hospic slúžil najmä ľuďom s duševnými chorobami. V tom čase to bol revolučný počin, keďže väčšine ľudí s duševnými poruchami bola odmietaná liečba kvôli poverám a mylnému presvedčeniu, že sú posadnutí zlými duchmi.

K priateľom Dymfninho otca sa nakoniec doniesli správy o tom, že v belgickom meste Geel jedna Írka míňa veľké množstvo peňazí na nešťastných ľudí. Jej otec ju následne vystopoval. Keď stroskotali jeho snahy presvedčiť ju, aby sa vrátila domov, priamo pred jej očami zabil jej duchovného vodcu. A keď Dymfna naďalej vzdorovala, jej otec sa rozhodol sťať vlastným mečom aj ju.

Podľa niektorých tradícií sa mnohí pacienti, ktorí boli svedkami Dymfninej smrti, zázračne uzdravili. Keď sa chýr o tom rozšíril, Geel sa stal pútnickým miestom ľudí trpiacich duševnými chorobami a neurologickými a kognitívnymi poruchami. Pútnici sa hrnuli na miesto, kde bola pochovaná, a začali sa objavovať ďalšie správy o uzdraveniach a Dymfnu začali miestni obyvatelia uctievať ako sväticu.

 

Volanie do spoločenstva

Život obyvateľov Geelu naďalej premieňa nielen Dymfnin príklad svätosti, ale aj jej príklad starostlivosti o ľudí trpiacich duševnými chorobami. To, aký tu má stále vplyv, opisuje jedna reportáž z roku 2016:

„Obyvatelia Geelu už stovky rokov prijímajú do svojich domovov ľudí s duševnými poruchami – často veľmi vážnymi duševnými poruchami – a starajú sa o nich. Nemá to byť liečba ani terapia. Ľudia sa nenazývajú pacientmi, ale hosťami alebo chovancami. Odchádzajú do Geelu a vstupujú do domácností, aby zdieľali život s ľuďmi, ktorí na nich môžu dohliadať…

Toto akceptovanie duševných odlišností sa v Geeli stalo akousi tradíciou. Je základom programu penziónov a niektorí pozorovatelia si myslia, že aj vďaka tomu je tento systém úspešný. Na celom svete sa v priebehu storočí pokúšali o mnoho rôznych experimentov, ktorých cieľom bolo zabezpečiť humánnu starostlivosť o ľudí s duševnými chorobami… Geel v tom vytrval.“

Otázka teda znie: Ako môžeme priniesť kúsok belgického Geelu do našich domovov a spoločenstiev veriacich? Ako môžeme vniesť tohto ducha svätej Dymfny do nášho vlastného života?

V júni 2021 na konferencii o duševnom zdraví pápež František povedal mimoriadne silné slová, ktoré môžu byť odpoveďou na túto otázku. Svätý Otec vyzval ľudí, aby budovali „kultúru spoločenstva“. Povedal, že my veriaci sme povolaní podieľať sa na riešení tejto nesmierne naliehavej otázky duševného zdravia. A práve kultúra spoločenstva by pomohla „úplne odstrániť stigmu, ktorou je duševná choroba často poznačená“.

K budovaniu spoločenstva nás pritom nevyzýva iba pápež František. Podľa časopisu Psychiatric News „spoločenstvá veriacich môžu posilňovať odolnosť [svojich členov] a zakúšanie spolupatričnosti v rámci komunity a pocitu váženosti je kľúčová vec pre ochranu pred hrozbou samovrážd“.

 

Odpovedať na toto pozvanie

Je zrejmé, že každý z nás má pri budovaní kultúry spoločenstva svoju úlohu. Ako teda môžeme na túto výzvu odpovedať?

Môžeme začať tým, že sa cielene staneme poslucháčmi ľudí, ktorí sú okolo nás, najmä tých, ktorí v našich rodinách, farnostiach a spoločenstvách prežívajú nejaké utrpenie.

Môžeme pravidelne kontrolovať duševnú a emocionálnu pohodu ľudí v našej najbližšej rodine, širšej rodine aj v kruhu priateľov. Môžeme to pritom robiť celkom jednoducho: môžeme druhému zavolať, poslať mu textovú správu alebo sa uňho spontánne zastaviť a na chvíľku ho prísť pozrieť. Môžeme druhým otvoriť svoj dom či byt a preukázať svojim blízkym pohostinnosť – najmä tým, ktorí pociťujú symptómy nejakej duševnej choroby. Môžeme sa tiež usilovať dozvedieť sa viac o duševnom a emocionálnom zdraví a o možnostiach podpory v našich spoločenstvách – aby sme boli pripravení pomôcť druhým, keď to budú potrebovať.

Môžeme to urobiť aj tak, že po svätej omši budeme cielene tráviť čas s naším farským spoločenstvom namiesto toho, aby sme sa hneď ponáhľali domov. Môžeme druhých ochotne vypočuť. Môžeme sa im aj sami otvoriť a podeliť sa s nimi o svoje vlastné skúsenosti, aby si spolubratia z farnosti, ktorí možno prechádzajú podobnou situáciou, uvedomili, že v tom nie sú sami.

Farnosti sú vlastne ideálnym miestom na rozvíjanie tejto kultúry. Keď budeme s našimi farnosťami spolupracovať pri zakladaní podporných skupín, spoločenstiev zdieľania a sietí na podporu trúchliacich a smútiacich ľudí, môžeme tým výrazne prispieť k vytvoreniu takého prostredia, v ktorom ľudia budú môcť nájsť uzdravenie a útechu. Môžeme sa tiež zapojiť do pomoci ľuďom, ktorí sú z rôznych dôvodov izolovaní od farského spoločenstva. Môžeme prinášať sväté prijímanie tým, ktorí sa nemôžu zúčastniť na svätej omši, alebo vytvoriť službu, ktorá zabezpečí odvoz na svätú omšu tým, ktorí sa na ňu nemajú ako dostať.

Často neberieme do úvahy skutočnosť, že farnosť je často prvým miestom, na ktoré sa niekto obráti, keď sa nachádza uprostred duševného a emocionálneho trápenia. Preto je veľmi dôležité, aby sa každý z nás staral o to, aby naše farnosti boli pripravené pomôcť – a to tak tým, že budú pre nich bezpečným miestom prijatia, ako aj tým, že budú pripravené poskytnúť potrebné prostriedky a prepojenia na služby, ktoré ponúkajú pomoc nad rámec našich možností.

 

Milosť láskavosti

Azda najjednoduchšie zo všetkého je pracovať na budovaní spoločenstva, ktoré bude o utrpení, duševných chorobách a osamelosti hovoriť a bude to robiť s láskou. Môžeme vytvoriť prostredie, v ktorom sa budú títo ľudia cítiť dobre. Aj takto sa dá bojovať proti stigmatizácii ľudí trpiacich duševnými chorobami.

Môžeme nasledovať príklad svätej Dymfny a kráčať po boku tých, ktorí trpia vo chvíľach, keď najviac potrebujú podporu. Nech sa nachádzame kdekoľvek, môžeme do nášho vlastného sveta vniesť kúsok Geelu.

Ak každý z nás urobí všetko, čo je v jeho silách, aby vyšiel v ústrety tým, ktorí nás potrebujú, nikto sa už nebude musieť cítiť sám.