Pán môj a Boh môj

Apoštol Tomáš sa často spomína ako ten, ktorý neveril, pochyboval, že Ježiš naozaj vstal z mŕtvych, a uveril až vtedy, keď dostal jasný dôkaz. No tento jeho popis nám ukazuje len časť pravdy. Tomáš mal aj dobrodružnú povahu! Tradícia hovorí, že po Turícach sa Tomáš vydal do sýrskej Edessy a neskôr do Indie, kde založil mnohé cirkvi a napokon zomrel ako mučeník. Je jasné, že bol mužom hlbokej viery a bol oddaný Pánovi. Pouvažujme nad jeho príbehom a pozrime sa na to, ako Tomáš prekonal svoje pochybnosti a pokračoval v ohlasovaní evanjelia. To môže povzbudiť aj nás – bez ohľadu na to, kde presne sa na ceste viery nachádzame.

 

Ján 20, 19 – 20. 24 – 29

„Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: ,Pokoj vám!‘ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.

Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: ,Videli sme Pána.‘ Ale on im povedal: ,Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.‘

O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: ,Pokoj vám!‘ Potom povedal Tomášovi: ,Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!‘ Tomáš mu odpovedal: ,Pán môj a Boh môj!‘ Ježiš mu povedal: ,Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.‘“

 

Kým neuvidím

Tomáš si bol istý tým, že Ježiš zomrel. Celý Jeruzalem vedel o tom, že rabbi z Galiley bol ukrižovaný a narýchlo pochovaný. Tomáš mal preto pocit, že nemôže len tak z ničoho nič uveriť rozprávaniu ostatných apoštolov o tom, že Ježiš vstal z mŕtvych a zjavil sa im (Jn 20, 19 – 20. 24 – 25; pozri tiež Lk 24, 36 – 43). Hoci mal Tomáš dobrodružnú povahu, k tejto úžasnej správe sa staval skepticky a racionálne. Nechcel sa nechať presvedčiť skôr, ako preskúma dôkazy a prehodnotí ich vlastnou hlavou.

Tomáš si tiež stanovil jasné podmienky: nechcel uveriť, kým „neuvidí na jeho rukách stopy po klincoch a nevloží svoj prst do rán po klincoch a nevloží svoju ruku do jeho boku“ (pozri Jn 20, 25). Vzhľadom na tieto prísne podmienky ho môžeme považovať za tvrdého skeptika. No Ježiš už ukázal svoje zranené ruky a nohy iným učeníkom, aby tak utíšil ich strach a dokázal im, kto je: „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám“ (Lk 24, 39). Tomáš tam ale vtedy nebol, a tak si len vypočul rozprávanie svojich priateľov – a požadoval rovnaké uistenie, aké dostali tí ostatní (Jn 20, 24).

 

Uvažujme

• Predstav si seba samého na Tomášovom mieste. Veril by si ostatným učeníkom? Keď počuješ druhých rozprávať o tom, čo prežili s Bohom, vlieva to do teba nádej alebo ťa to znechucuje?
• Každý z nás zažil vo svojom živote nejaký nezdar. V takej chvíli možno začneme Pánovi klásť nejaké podmienky, pričom hovoríme, že mu inak nebudeme veriť a dôverovať. Aké podmienky si kládol/kládla Bohu? Prejavil ti Pán nejakým spôsobom podobnú zhovievavosť, akú prejavil Tomášovi, keď mu dovolil uzrieť jeho rany?

Modlime sa

„Ježišu, ďakujem ti za to, že máš so mnou trpezlivosť a dovoľuješ mi vyjadriť moje pochybnosti a otázky. Verím ti, Pane. Pomôž mojej neviere.“

 

Pán môj a Boh môj

Keď Tomáš uvidel Ježiša na vlastné oči, kapituloval a uveril. Nechal sa presvedčiť dôkazom, ktorý uzrel v Ježišových prebodnutých rukách a jeho prerazenom boku. No nielen to. Láska a pochopenie, ktoré mu Ježiš preukázal, ho úplne ohromili. Zmŕtvychvstalý Pán poznal myšlienky tohto pochybujúceho apoštola a bez váhania mu ukázal svoj prebodnutý bok. Vo svetle tejto lásky Tomáš pred svojím priateľom zvolal: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28).

Keď Tomáš vyslovil tieto slová, vyjadril jedno z najjasnejších vyznaní viery, aké máme zachytené v evanjeliách – neponechal priestor na pochybnosti ohľadom Ježišovej identity. Uvedomil si, že Ježiš prečítal jeho srdce a vedel o jeho smelej žiadosti o dôkaz. A tak Tomášova reakcia nie je len vyjadrením viery. Je aj úkonom adorácie a snáď aj vyjadrením ľútosti nad svojou trúfalosťou a malovernosťou. Tento Tomášov výrok sa navyše stal jasným potvrdením Ježišovho zmŕtvychvstania aj pre budúcich učeníkov – teda aj pre nás. I my teraz môžeme dospieť k rovnakej viere v Mesiáša a mať život v Ježišovom mene (Jn 20, 31).

 

Uvažujme

• Všimni si kroky, ktoré Tomáša priviedli od neviery k viery. Čo mu pomohlo prehĺbiť jeho vieru? Čo ti to naznačuje o tom, ako môžeš rásť vo viere?
• Keby ťa niekto poprosil, aby si mu vysvetlil, kto je Ježiš, čo by si povedal? Keby sa ťa niekto opýtal, kým je Ježiš pre teba, čo by si mu odpovedal?

Modlime sa

„Ježišu, chcem ťa poznať viac. Prosím, zjav mi viac z toho, kým si. Pomôž mi rásť vo viere, že ty si Boh, že si môj Spasiteľ a môj Pán – a že ma nikdy neopustíš, ani vtedy, keď o tebe pochybujem.“

 

Blahoslavení sme

Tak ako bol Ježiš láskavý k Tomášovi, je láskavý aj k nám. Jeho neurážajú naše pochybnosti, ani nás neodmieta, keď je naša viera slabá. Z pohľadu na to, ako sa Ježiš zachoval k pochybujúcemu Tomášovi, môžeme načerpať nádej. A môžeme aj posilniť svoju vieru v zmŕtvychvstalého Pána:

„To zariadila nebeská dobrota tak obdivuhodne, aby sa tento pochybujúci učeník dotkol rán na tele svojho Učiteľa a tým zahojil v nás rany neviery. Pre našu vieru bola totiž Tomášova neviera užitočnejšia ako viera veriacich učeníkov; lebo kým Tomáša dotyk privádza opäť k viere, naša myseľ sa zbavuje akejkoľvek pochybnosti a upevňuje sa vo viere. Takto sa pochybujúci učeník dotykom stal svedkom pravosti zmŕtvychvstania“ (Svätý Gregor Veľký, Homílie na evanjeliá).

Ježiš prišiel k Tomášovi a ukázal mu svoje rany. Tým mu dal uistenie, ktoré požadoval. No osobitne pochválil tých, ktorí nadobudli pevné presvedčenie nie prostredníctvom zraku, ale viery: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 29). Akí sme teda blažení my, keď sme uverili bez toho, aby sme videli!

Ty si pravdepodobne Pána nevidel telesným zrakom. Nepočul si ho hovoriť, nevidel si jeho úsmev ani si necítil, ako ti na znak uistenia a povzbudenia kladie na rameno svoju ruku. No napriek tomu v neho môžeš veriť a nasledovať ho. Keď teda Ježiš povedal: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“, hovoril o tebe! Môžeš si byť istý, že Ježiš má pre teba pripravené zvláštne milosti a požehnania – väčšie, než si dokážeš predstaviť!

 

Uvažujme

• Pripadá ti náročné veriť v Boha, ktorého nevidíš? Ako sa vyrovnávaš s podobnými pochybnosťami? Ako by si mohol Bohu ešte väčšmi otvoriť svoje srdce, aby sa ti tak mohol zjaviť?
• Ostatní učeníci Tomášovi povedali, že videli Ježiša. Zíde ti na um človek, ktorého viera ťa posilňovala vo chvíli, keď bola tvoja vlastná viera slabá? Ako by si dnes mohol posilniť niečiu vieru ty?

Modlime sa

„Ježišu, ty si môj Pán a Boh. Ďakujem ti, že mi dávaš svojho Svätého Ducha. Dôverujem mu. Verím, že ma bude každý deň privádzať k väčšej viere a vovádzať ma do hlbšieho vzťahu s tebou.“