Prichádzať k Bohu ako malé dieťa

Rásť v pokore a dôvere

Jacques Philippe

Svätá Terézia prišla na to, že „byť malým“ je evanjeliové pozvanie k obráteniu a k tomu, aby sme sa opäť stali takými, aké sú deti. Lenže ako sa stať „malými“? Našťastie, hlavným cieľom všetkých jej spisov – jej autobiografických spisov, listov i básní –, je pomôcť nám pochopiť, v čom spočíva táto „malosť“ a ako ju máme praktizovať.

Niektoré úryvky hovoria o tom, čo to znamená „byť malým“ vo vzťahu k Bohu, keď napríklad vo svojom duchovnom živote zažívame sucho a temnotu počas modlitby. Iné nám ukazujú, čo to znamená byť malým vo vzťahu k druhým ľuďom. Jeden rukopis (C) obsahuje nádherné state o komunitnom živote v karmelitánskom kláštore, ktoré sa dajú ľahko aplikovať aj na život v akejkoľvek rodine.

Hovorí tiež o tom, ako žiť malú cestu uprostred utrpenia a skúšok. Terézia počas posledných dvoch rokov svojho života naozaj pretrpela veľmi bolestivé skúšky: telesné utrpenie spôsobené tuberkulózou, ktorej napokon podľahla, a zároveň mimoriadne „temnú noc duše“, ktorá zahalila jej vieru a nádej. Teréziino svedectvo je nesmierne hodnotné, pretože nám ukazuje, že neuvádzala „malú cestu“ do praxe len počas bežných situácií, ale že sa dá žiť aj počas tých najťažších skúšok. A okrem toho vypovedá o tom, že táto cesta môže človeka doviesť k hrdinskej odvahe a nezištnému sebadarovaniu.

 

Spasení milosťou

Ako sme už spomenuli v predchádzajúcom článku, Terézia jasne cítila, že svätou sa nestane len vlastnými silami a čisto svojím úsilím. Takisto ju nemohli spasiť ani jej vlastné zásluhy či dobré skutky. Takto sa v podstate zhodla s posolstvom evanjelia a listov svätého Pavla: nie sme spasení svojimi skutkami, teda tým, čo robíme. Sme spasení milosťou, milosrdenstvom a túto milosť prijímame vierou a dôverou.

Skutočnosť, že sa nedokážeme spasiť sami, síce slovne uznávame, no predsa sa nám v hĺbke srdca veľmi ťažko prijíma. Chceli by sme, aby sme sa mohli spasiť vlastným úsilím. Chceli by sme byť silní a mocní, aby sme sa mohli chváliť svojimi úspechmi, aby sme stúpli v očiach druhých, a to aj v duchovnej rovine. Niektorí ľudia chcú, aby ich druhí obdivovali pre ich luxusné autá, drahé hodinky, módne oblečenie, prestíž v ich profesii či preto, že majú okolo seba krásnych ľudí. My ako dobrí kresťania zasa možno chceme, aby sme vyčnievali z davu svojimi čnosťami, charizmami, skúsenosťou či zdravým úsudkom. A pritom si myslíme, že sme na správnej ceste.

No v skutočnosti nám hrozí, že napokon budeme zmýšľať úplne rovnako ako svetskí ľudia, ktorých sme opísali vyššie. Často totiž nevedomky nazeráme na duchovný život veľmi svetsky: snažíme sa o sebanaplnenie, utvrdenie svojho ja, rast svojho ega a podobne. Musíme si však uvedomiť, že duchovná pýcha je niekedy ničivejšia ako spoločenská, svetská pýcha.

To, čo robíme, nás nemôže spasiť; môže nás spasiť jedine milosť, to, keď k nám príde nezištná Božia láska, keď sa nás táto láska zmocní a premení nás. A ona to niekedy robí pomaly, postupne, no niekedy aj veľmi dramaticky. Vo všeobecnosti je táto premena pomerne pomalá a postupná a často sa deje bez toho, aby sme si vôbec všimli pôsobenie milosti. Veľakrát chceme byť svedkami pokrokov, vlastného zlepšenia či napredovania a niekedy to aj naozaj vidíme: odrazu si uvedomíme, že Boh rozviazal nejaký uzol. No veľmi často necítime vôbec nič. No Boh i tak koná a jedného dňa uvidíme ovocie tohto jeho pôsobenia.

 

Pristupovať k Bohu s pokorou a dôverou

Základnou úlohou v duchovnom i ľudskom živote je objaviť (a uvádzať do praxe) také vnútorné postoje, také rozpoloženia nášho srdca, ktoré nás robia prístupnými Božej milosti: aby sme boli malí a úbohí, no aby sme aj napriek tomu s úplnou istotou priťahovali Božiu milosť. No nie preto, aby sme mohli Bohom manipulovať. Bohom nemožno manipulovať. On je len verný a miluje nás, a tak nás necháva nachádzať spôsoby, ktorými môžeme s istotou pritiahnuť jeho milosť.

Tieto spôsoby Terézia stručne vyjadruje vo svojom koncepte malosti. Svätý Ján z Kríža, v spisoch ktorého nachádzala Terézia bohatý duchovný pokrm, povedal, že od Boha môžeme získať všetko, ak vieme, ako ho premôcť láskou. K Bohu totiž musíme pristupovať so správnym postojom – s láskou. A tento postoj sa prejavuje najmä v pokore a dôvere.

V pokore preto, lebo Sväté písmo hovorí: „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (1 Pt 5, 5). A v dôvere preto, lebo Boh má otcovské srdce. Otec nedokáže odolať dôvere svojho dieťaťa – je preňho priam nemožné nenechať sa ňou premôcť. Keď má muž otcovské srdce, je stratený, pretože ho zakaždým premôže dôvera jeho malého dieťaťa. Lebo ak ono povie: „Ocko, nie som dokonalý. Som veľmi nezbedný, no ty vieš, ako veľmi ťa ľúbim! A keď niečo vyvediem, prosím, potrestaj ma bozkom“ – ako by tomu mohol nejaký otec odolať?

Toto je podstata Teréziinho posolstva, ktoré je také jednoduché ako samotné evanjelium. Ona nás pozýva, aby sme opätovne objavili a uviedli do praxe správne postoje, ktoré nás sprístupnia milosti. Iste, ich uvádzanie do praxe si vyžaduje trpezlivosť a vytrvalosť, úsilie a odvahu. A to dobre mierenú odvahu. Naše úsilia zmeniť sa vlastnými silami sú odsúdené na neúspech. Odvaha, ktorú potrebujeme na zmenu, si preto vyžaduje, aby sme vytrvali v tom plodnom rozpoložení, ktoré nás účinne otvára Božiemu pôsobeniu v našom živote.

 

Prijímať od Boha všetko

Čím viac človek rastie v duchovnom živote, tým viac závisí od Boha, žije z Boha a prijíma všetko z jeho milosti. Vôbec pritom nejde o nadobudnutie akejsi sebestačnosti. To by totiž znamenalo usilovať sa konať čosi bez Boha: „Mám dosť vlastných síl. Už mám dosť skúseností.“

Mali by sme si tiež uvedomovať, že existuje ešte aj iná forma túžby po dokonalosti. Najradšej by sme nikdy neurobili žiadnu chybu, nikdy nepadli, mali vždy dobrý a dokonalý úsudok a pevné a nespochybniteľné čnosti. Inak povedané, najradšej by sme už nikdy nepotrebovali milosrdenstvo, najradšej by sme už nepotrebovali Boha a jeho pomoc. Ak kdesi v hĺbke nášho srdca spočíva náš sen o dokonalosti v tom, že by sme to radi zvládli bez Boha, tak už nie sme na ceste evanjelia.

Lebo evanjeliová cesta je presne opačná. Ona nás vedie k tomu, aby sme prijímali všetko od Boha: zmysel svojho života, potrebnú odvahu i svetlo, ktoré nám pomôže pri rozhodovaní. Táto cesta nás vedie k tomu, aby sme od Boha všetko prijímali v dôvere, modlitbe a jednoduchosti. Toto je jedna stránka toho, čo Terézia nazýva „zostávať malým“: deň čo deň súhlasiť s prijímaním všetkého potrebného z Božej ruky bez toho, aby sme sa trápili pre minulosť alebo budúcnosť. Deň čo deň robíme to, čo sa od nás Boh žiada, bez obáv, bez strachu, s istotou, že on je verný a dá nám to, čo potrebujeme v danej chvíli; nikdy nepodliehame ilúzii, že by sme to jedného dňa mohli zvládnuť aj bez Boha.

V jednom úryvku Terézia hovorí:

„Zostala som teda stále malá, nemám na starosti nič iné, len trhať kvety, kvety lásky a obety, a dávať ich Pánu Bohu pre radosť.“

To znamená: mojím cieľom nie sú mimoriadne a veľkolepé činy, ktoré budú všetci obdivovať. Vo všednosti každodennosti sa snažím robiť Bohu radosť malými vecami. Snažím sa všímať si všetky príležitosti na preukazovanie jednoduchých gest lásky, nezištného sebaobetovania a tak ďalej – nie preto, aby sme si hromadili zásluhy, ale z lásky, aby sme potešili Boha podobne ako dieťa, ktoré sa snaží urobiť radosť svojmu otcovi.

 

Božie poklady

Byť malým znamená nepripisovať si čnosti, ktoré preukazujeme, a nenamýšľať si, že sme niečoho schopní sami od seba. Byť malým znamená uznávať, že Boh vložil svoj poklad do rúk malého dieťaťa, aby ho ono mohlo použiť, keď ho potrebuje. No ten poklad naďalej zostáva Božím.

Inými slovami, dennodenne sa cvičím v čnosti, no vnímam ju ako dar, ktorý mi Boh daroval, takže sa ňou nepýšim. Všetko dobré, čo som vykonal – a naozaj sa snažím konať dobro –, pripisujem Božej dobrote. Terézia bola veľmi odvážna v praktizovaní všetkých čností, ktoré si vyžadovalo jej povolanie, no robila to vyvážene. Keď sa jej nepodarilo zvládnuť niečo tak dokonale, ako by si to priala, neprepadala skľúčenosti, no prijala fakt, že je úbohá a hriešna. A naopak, keď niečo zvládla, nestúplo jej to do hlavy – nepovažovala sa pre to za lepšiu od druhých, ale ďakovala Bohu za dar, ktorý jej dal.

Byť malou znamená neznechucovať sa „svojimi chybami, lebo deti často padajú, no sú príliš malé, aby si veľmi ublížili“. Terézia sa nikdy nenechala znechutiť svojimi chybami – ani vtedy, keď jej spôsobovali bolesť a pokorovali ju. V tom, čo nám hovorí, je obsiahnutá veľká múdrosť: hoci deti často padajú, veľmi sa nezrania, lebo nepadajú z veľkej výšky (z výšky pýchy, sebestačnosti a podobne).

A okrem toho, keď vstanú, hneď sa vrhnú do náručia rodičom a začnú odznova.

Toto sú hlavné aspekty toho, čo svätá Terézia nazýva „byť malým“. A práve toto nazývajú viaceré evanjeliové pasáže „byť ako deti“. V konečnom dôsledku je to to isté, čo blahoslavenstvá Matúšovho evanjelia nazývajú „chudobou v duchu“ (porov. Mt 5, 3).

Teréziina malá cesta je pre každého. Pozývam vás, aby ste sa začítali do jej diel a potom ju prosili o príhovor za milosť, ktorú potrebujete na kráčanie po tejto ceste. Zároveň proste Pána, nech vám dá všetko potrebné, aby ste sa aj vy mohli nechať vyviezť „výťahom“ Ježišovho náručia.