„Celkom nová cesta“

4. októbra 2024 |

Krátka cesta k svätosti svätej Terézie

Jacques Phillipe

Terézia vždy túžila stať sa svätou. No mala pocit, že sa nedokáže sústavne snažiť o rast a dosiahnutie veľkosti. Musela nájsť inú cestu. Ale kde ju hľadať? Povzbudená slovami evanjelia „kto hľadá, nájde“ (Mt 7, 8) sa teda pustila do hľadania.

Terézia nebola ochotná zmieriť sa so starými odpoveďami. Napísala: „No chcem hľadať prostriedok, ako ísť do neba malou cestou, veľmi priamou, veľmi krátkou, celkom novou cestou.“ Táto nová cesta mala byť „veľmi priama“ – nemohla robiť tisíce zložitých vecí; potrebovala jasné veci, ktoré by ju priviedli do cieľa. A zároveň potrebovala cestu, ktorá by bola „veľmi krátka“ – nechcela totiž márniť čas; chcela dospieť k svojmu cieľu, svätosti, rýchlo.

Teréziu dlho trápil strach z toho, že jej vnútorná chudoba a nedokonalosti zarmucujú Boha a oddeľujú ju od neho. Tento strach ju veľmi ťažil zvlášť počas jej prvých rokoch v karmelitánskom kláštore, ktoré boli poznačené veľkou vnútornou suchotou a intenzívnym prežívaním vlastných obmedzení.

No počas jednej spovede u kapucína pochopila, že je to práve naopak: jej „chyby Pána Boha nezarmútili“. Jej malosť práveže priťahovala Božiu lásku – tak ako otca pohýna slabosť jeho dieťaťa a miluje ho ešte viac, keď vidí jeho dobrú vôľu a úprimnú lásku.

Výťah k Ježišovi

V roku 1887 sa Terézia vybrala s otcom a sestrou Celinou na púť do Ríma. Jej hlavným cieľom bolo poprosiť Svätého Otca, pápeža Leva XIII., o povolenie vstúpiť do karmelitánskeho kláštora o čosi skôr – už v pätnástich rokoch. Terézia, ktorá sa v budúcnosti mala stať klauzurovanou sestrou, načerpala z tejto veľkej cesty veľa rôznych poučení. Navštívili viaceré talianske veľkomestá, kde bývali vo veľkých hoteloch s výťahmi. Teréziu s Celinou fascinoval tento nový vynález, ktorý v tom čase v Lisieux ešte nemali. A tak na jeho základe vytvorila prirovnanie, ktoré jej pomohlo objaviť jej „celkom novú cestu“. „Žijeme v storočí vynálezov. Teraz už nemusíme stúpať po schodoch, bohatí majú výťah, ktorý ich výhodne nahrádza.“

A ďalej píše: „Aj ja som chcela nájsť výťah, ktorý by ma vyviezol až k Ježišovi, lebo som príliš malá, aby som vystupovala po strmých schodoch dokonalosti.“

Kde by mohla nájsť tento výťah? Kam sa ho Terézia vydala hľadať? Do Svätého písma.

Toto stojí za zmienku. Terézia mala totiž Sväté písmo vo veľkej láske. Všetko svetlo, ktoré ju viedlo na ceste, všetky svoje veľké duchovné vnuknutia našla v Písme. Vždy keď ju znepokojovala nejaká otázka, otvorila si Sväté písmo a hľadala odpoveď. Aj v tomto predbehla Druhý vatikánsky koncil, ktorý kládol veľký dôraz na dôležitosť návratu k Svätému písmu.

Terézia vlastne nikdy nemala žiadneho duchovného vodcu. Len veľmi zriedka mala možnosť otvoriť sa niekomu, kto jej naozaj rozumel. A tak sa pri hľadaní malej cesty, novej, jednoduchej cesty žitia evanjelia – výťahu, ktorý by ju odviezol k Ježišovi –, pustila do hľadania odpovede vo Svätom písme.

„Kto je malý“

Odpovede mohla nájsť priamo v evanjeliách. Koniec koncov, sám Ježiš jasne opisuje takýto výťah, keď hovorí: „Každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18, 14). Tento text mohol byť pre ňu východiskovým bodom. No ona hľadala ďalej, až našla jeden či skôr dva úryvky zo Starého zákona:

„Vyhľadala som si teda vo svätých knihách informácie o výťahu, predmete mojej túžby, a čítala som tieto slová, ktoré vyšli z úst Večnej Múdrosti: Ak je niekto maličký, nech príde ku mne.“

Práve tento výraz „maličký“ sa dotkol jej srdca. Kto je ten „maličký“, o kom hovorí Písmo? Bola to sama Terézia, zapálená veľkou túžbou po svätosti, ktorá, zdrvená vlastnou slabosťou a malosťou, niesla ťarchu svojej bezmocnosti.

A čo tejto „maličkej“ Terézii hovoril Boh? Nehovoril: „Musíš sa zlepšiť. Nie som s tebou spokojný; to, čo robíš, nestačí!“ Práve naopak: „Ak je niekto maličký, nech príde ku mne! Nenechaj sa odstrašiť… Príď!“ „Príďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a prehýbate pod ťarchou bremena, všetci, ktorí považujete požiadavky Zákona za priťažké, pretože ja som tichý a pokorný srdcom. A nájdete odpočinok pre svoju dušu“ (porov. Mt 11, 28).

Boh nás utešuje

Terézia potom predkladá druhý citát zo Svätého písma, nádherný úryvok zo 66. kapitoly Knihy proroka Izaiáša. Ten poodhaľuje, čo je Boh ochotný urobiť pre tohto maličkého: pre človeka, ktorý veľmi túži po svätosti, no ktorý zároveň vníma, že je biedny a nedokonalý, a preto trpí, no ktorý aj napriek tomu prichádza k Bohu. Vari ho Boh obviní z jeho chýb? Nie; on ho chce utešiť: „Ako keď niekoho teší matka, tak ťa ja uteším. Budem ťa nosiť v náručí a láskať na kolenách“ (pozri Iz 66, 12 – 13).

Boh takéto dieťa uteší; povie mu: „Netráp sa tým, nenechaj sa znechutiť svojou slabosťou.“ A vidíme aj prečo: „Práve skrze tvoje slabosti, v tvojej úbohosti budem konať s mocou; čo nemôžeš urobiť vlastnou silou, ja urobím.“ Terézia toto všetko nepovedala v úryvku, ktorým sa zaoberáme; toto je zhrnutie učenia, ktoré vysvetľuje na iných miestach. No ja osobne som presvedčený, že Boh jej adresoval takéto tajomné slová útechy: „Namiesto toho, aby si niesla svoju úbohosť ako hendikep či prekážku, prijmi ju ako milosť.“

Túto revolučnú a novú myšlienku nám priniesla Terézia. Zároveň nám ponúka nové nazeranie na Boha a na seba samých – odhalila nám spôsob, akým sa môžeme zmieriť so svojou slabosťou a úbohosťou. Čítajme, čo píše ďalej:

„Ach! Moju dušu nikdy nepotešili nežnejšie, melodickejšie slová. Výťah, ktorý ma má vyviezť až do neba, to je tvoje náručie, Ježišu!“

Takže toto je ten výťah! Ježiš vo svojom náručí (čím sa myslí milosrdenstvo Boha, ktoré sa dáva skrze Krista) pozdvihne Teréziu k tomu, čo sa jej predtým javilo ako nedosiahnuteľné: k pravej svätosti. Terézia potom pridáva nesmierne dôležitý postreh:

„Preto [aby som dosiahla dokonalosť] nepotrebujem vyrásť, naopak, musím zostať malá a čoraz viac sa zmenšovať.“

Terézia hovorí, že ak chcem, aby po mňa prišiel výťah alebo aby ma Boh pozdvihol vo svojom náručí, musím zostať malým; inak to nebude fungovať. Lebo ak som príliš veľký, príliš sebaistý, výťah po mňa nepríde. Pod slovom „veľký“ sa tu nemyslí dospelý. Tu nejde o nejakú detinskosť, práve naopak. Terézia vlastne pracovala na svojom raste veľmi usilovne – na tom, aby bola na emocionálnej úrovni slobodná a aby bola odvážna a odhodlaná.

Vrchol lásky

Pri vyjadrovaní svojej vďačnosti za toto hlboké zjavenie Terézia opäť načrela do Svätého písma: „Bože, ty si ma poúčal od mojej mladosti a ja až doteraz ohlasujem tvoje diela zázračné“ (Ž 71, 17). Terézia bola úplne spokojná; prišla na to, že podstatou „malej cesty“, novej cesty k svätosti, bolo zostať malou a postupne sa čoraz viac umenšovať. A tento prístup celkom iste začne priťahovať milosť Ježiša, ktorý sa potom stane jej „výťahom“ a pozdvihne ju tam, kam sa chce dostať: na samotný vrchol lásky.

No pri čítaní týchto slov môžeme predsa len zostať nespokojní. Čo presne v praxi znamená „zostať malým“? Terézia nám to tu nehovorí: dáva nám do toho len letmo nazrieť a nevysvetľuje to tak vyčerpávajúco, ako by sme si priali.

Našťastie, vysvetľuje to na inom mieste. Preto v ďalšom článku preskúmame, čo znamená žiť túto „malú cestu“.