Len jeden bochník na lodi

 Ježiš vie urobiť veľa aj s málom

Clara Mcleanová*

Niekedy sa cítim ako podvodníčka. Som kresťanka a chcem sa páčiť nebeskému Otcovi, ale uvedomujem si, že jednoducho nemám dosť lásky k druhým. Koniec koncov, Boh je láska. A ja starnem, čo znamená, že sa mi kráti čas na to, aby som si osvojila lásku k druhým. Jednoducho cítim, že jej sama nemám dosť na rozdávanie iným. A tento pocit som zažila aj nedávno počas rannej svätej omše.

Nepamätáš si?

Stojím v rade na sväté prijímanie, keď si odrazu všimnem, že v neďalekej lavici sedí jedna moja suseda. Suseda, ktorá sa ku mne správa veľmi odmerane. Neusmieva sa ani sa mi nikdy nepozdraví, keď sa nám skrížia cesty. Podľa nálepiek na aute očividne volí inú stranu ako ja. No pekne! Moja rastúca nevôľa ma odvádza od pokoja a lásky, ktoré by som chcela mať, keď pristupujem k svätému prijímaniu.

Kráčam k oltáru a pritom si uvedomujem, ako veľmi potrebujem, aby mi Ježiš zmenil srdce. Spomínam si vtedy aj na jeho učeníkov. Oni si počas jednej zo svojich ciest „zabudli vziať chleba a na lodi mali so sebou iba jeden chlieb“ (porov. Mk 8, 14). Keď už boli na lodi, nemohli ísť na trh. A navyše, na mori boli vydaní napospas prírodným živlom. Mali však jedno šťastie: v tom člne tam s nimi bol aj Ježiš. Bol v tejto situácii spolu s nimi – a to on mal k dispozícii ten jeden chlieb, ktorý potrebovali. Veď napokon, on je majstrom v premieňaní a rozmnožovaní – stačí mu jedna malá dobrá vec, a spraví z nej veľmi veľa.

Ježiš počul, že ich to trápi, a tak sa opýtal, prečo sa zhovárajú o tom, že nemajú chlieb. Viem si predstaviť, aké sklamanie asi pociťoval – nie preto, že zabudli na chlieb, ale preto, že tak veľmi rýchlo zabudli, kým je. Krátko pred tým, ako nastúpili do lode, ho predsa videli rozmnožiť sedem chlebov pre štyritisíc ľudí. A teraz sa trápia kvôli jednému chlebu asi pre trinástich? Niet teda divu, že sa ich Ježiš spýtal: „Máte oči, a nevidíte? Máte uši, a nepočujete? A nepamätáte sa už?“ (Mk 8, 18)!

Práve vtedy, keď so sklamaním zo svojej nehodnosti ešte stále stojím v rade na prijímanie, začínam vo svojej duši pociťovať akúsi zmenu. Odrazu sa mi v nej akoby zažne svetlo: naraz si totiž uvedomím, že moja nehodnosť ho nezastaví. Práve kvôli nej Ježiš túži, aby som ho prijala. A tak mu počas prijímania prednášam tichú modlitbu: „Pane, nie som toho hodná. No som ti veľmi vďačná, že si taký milosrdný. Otváram sa všetkému, čo mi chceš dať.“

Ježiš môže vykonať veľmi veľa

Keď sa vraciam do lavice, uvedomujem si, že moje duchovné „dusenie sa vo vlastnej šťavičke“ pokračuje. Svätá omša sa chýli ku koncu a ja si odrazu uvedomím, že moja suseda bude pri odchode z kostole prechádzať priamo okolo mňa. Mám ju odignorovať? Veď aj ona by pravdepodobne odignorovala mňa. Mám odísť skôr, aby som sa jej vyhla? Alebo len odvrátiť zrak? Je to celé veľmi trápne.

Keď dostaneme záverečné požehnanie, pocítim, že mi mäkne srdce. Uvedomím si totiž, že Ježiš je na tejto lodi so mnou. Dúfa, že dokážem byť láskavým hlasom pre túto susedku, ktorú on tak veľmi miluje. Naše rozdiely prestávajú byť dôležité. Prichádzam na to, že Ježiš mi ponúka príležitosť oslobodiť sa od predsudkov voči tomuto konkrétnemu blížnemu a aj voči všetkým ostatným. A tak keď ľudia začnú vstávať z lavíc a stretajú sa v uličke medzi nimi, zájdem za ňou, prehovorím pár slov a zaželám jej pekný deň. Z jej strany neprichádza žiadna srdečná odpoveď, ale to mi neprekáža. Výsledok nechávam na Ježiša. On si vezme toto jedno malé gesto a využije svoju milosť. Je to výhra pre obe strany a ja cítim, že sa mi navracia vnútorný pokoj.

Ježiš chce, aby som si uvedomovala, že je na mojej lodi a že mi udelí všetko, čo mi chýba. Robí mu radosť, keď sa snažím vidieť a počuť, aký naozaj je, a keď mu verím, že bude cezo mňa pôsobiť jeho milosť. On toho môže vykonať tak veľa. Aj keď mám na darovanie len jeden chlieb – jeden úsmev, jeden prejav trpezlivosti či jedno slovko povzbudenia –, nemusím sa trápiť pre svoju chudobu. Lebo Ježiš – Zdroj, Vinič a Pokrm – znásobí tento jeden malý skutok a urobí z neho čosi oveľa väčšie. Odpočinula som si v ňom a potom som pocítila útechu a povzbudenie. Možno konečne začínam správne chápať lásku.

* Na žiadosť autorky sme použili pseudonym.