Skok dôvery

Nové mesto, nová práca, nové dobrodružstvo

Ryan Walker

Kufor s oblečením, nafukovací matrac a notebook. Tieto tri veci som si naložil do auta v jedno chladné februárové ráno. Práve som sa totiž chystal odsťahovať. S približne tisíckou dolárov na konte som sa vydal odpovedať na volanie, ktoré mi Boh kládol na srdce, a vstúpiť do novej kapitoly svojho života. Keď som vstupoval do tohto dobrodružstva, nemal som žiadny presný plán. Niekto mi ponúkol miesto, kde som mohol týždeň-dva prespať, ale to bolo všetko. Nemal som teda kde bývať, nemal som plán, ako sa budem stravovať a nemal som ani nablízku žiadneho člena svojej rodiny – mal som len tieto tri veci a vieru, že ak to odo mňa Boh chce, tak sa o to všetko postará.

Úplne vám neodporúčam presťahovať sa stovky kilometrov od svojej rodiny, aby ste obnovili vzťah s priateľkou z vysokej školy, s ktorou ste boli pár mesiacov v kontakte a aj to len na diaľku. Ale ak cítite, že vás Pán volá k niečomu podobnému, určite vám odporúčam predložiť to Pánovi v modlitbe. Na papieri tento krok vyzeral ako naozaj zlý nápad, ale vo svojom srdci som mal neodbytný pocit, čosi, čo som jednoducho nemohol odignorovať. Bol to ten istý pocit, ktorý som mal, že táto žena by mohla byť „tá pravá“ a že stojí za to, aby som sa presťahoval a bol jej opäť nablízku. Po niekoľkých dňoch modlitieb a s povzbudením svojich rodičov som vrhol za hlavu svoje váhanie a vložil som dôveru do Pána.

Prvá vec, ktorú som sa z tejto skúsenosti naučil, je, že je obrovský rozdiel medzi tým, keď hovoríte, že dôverujete Bohu, a tým, keď to skutočne robíte. Zažil som už mnoho situácií – pred tým aj po tom –, keď som Bohu dôveroval v menších veciach. Bolo to vtedy, keď som sa stratil počas jazdy autom bez navigácie a dôveroval som Pánovi, že ma dovedie domov. Inokedy som si zasa nebol istý, či som pred odchodom z domu vypol sporák, a musel som zveriť svoj dom a svoje starosti Pánovi. Ale nikdy predtým som svoj život nevložil do Božích rúk tak úplne ako teraz. No keď som to urobil, prežíval som pokoj. Vedel som, že možno príde deň alebo aj dva, keď budem hladný. Vedel som, že možno chvíľu nebudem mať kde bývať. Ale vedel som aj to, že Boh sa o mňa postará.

„Hlúpy služobník“

O niekoľko rokov neskôr som počul príbeh o kňazovi, ktorého životným cieľom bolo byť „hlúpym služobníkom pre Boha“. Táto fráza síce znie nepríjemne a krkolomne, no tým zároveň ešte väčšmi podčiarkuje jej pointu. V porovnaní s Bohom nevieme takmer nič. Môžeme si myslieť, že niečo je dobré a že sa to musí stať, alebo že niečo je nemožné a nestojí za to ani sa o to pokúšať, ale Boh môže mať iné plány. Nie vždy naše predstavy zapadajú do jeho veľkého plánu a ak ho chceme nasledovať, mali by sme uznať, že nie vždy budeme poznať konečný výsledok.

Už počas prvého týždňa, ktorý som strávil v Pittsburghu, som na sociálnych sieťach napísal, že si hľadám miesto na bývanie – a modlil som sa, aby mi Boh pomohol niečo nájsť. Do dvoch hodín som dostal odpoveď od priateľa z New Jersey. Opatrovateľka jeho netere chcela dať do prenájmu jeden byt kúsok za mestom. O deň nato som sa s touto opatrovateľkou stretol, aby som si ten byt pozrel, a do konca týždňa som sa mohol nasťahovať.

Mal som teda kde bývať, no stravovanie bola úplne iná výzva. Predchádzajúci nájomník bol natoľko láskavý, že mi tam nechal jednu panvicu, ale zostalo mi len asi sto dolárov. Z toho som musel zaplatiť jedlo a benzín na nasledujúce dva týždne, kým mi prišla prvá výplata. Modlil som sa a Pán sa opäť postaral – len nie tak, ako som čakal. V práci som raz denne dostával ľahké jedlo a niekoľko priateľov sa ponúklo, že mi pár razy do týždňa kúpia niečo na večeru. No častejšie som jednoducho hladoval. V týchto chvíľach mi bolo ťažšie dôverovať Bohu, ale vďaka jeho milosti som dokázal vytrvať. Modlil som sa za jedlo, ale žiadna manna nepadala zo stropu ani pred mojimi dverami omylom nekončili žiadne zásielky s potravinami. Áno, Boh sa postaral, ale mal som len toľko, koľko som potreboval, nič viac a nič menej.

Ovocie dôvery

Keď sa obzriem späť, každý deň ďakujem Bohu za to, že ma postavil do situácie, keď som mu musel úplne dôverovať a že mi dal milosť správať sa ako jeho „hlúpy služobník“. Keby som pochyboval o Bohu a rozhodol by som sa zostať doma, možno by som sa neoženil so svojou ženou a nemal by som dnes syna. Nespoznal by som na vlastnej koži, aké to je, keď nemáte kde bývať alebo musíte hladovať. Nemal by som všetky tie životné skúsenosti, ktoré zo mňa urobili človeka, ktorým som dnes.

Žalm 118, 8 hovorí: „Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na človeka.“ A presne to som zažil aj ja. Je lepšie utiekať sa k Pánovi, pretože Božia láska k nám je nekonečná. Je to lepšie, pretože keď sa učíme klásť bokom svoje očakávania a dôverovať Bohu, on nám ukazuje svoju múdrosť. Len vtedy môžeme zakúsiť jeho moc, ktorá dokáže premeniť náš život.