Eucharistia odkrýva našu identitu

Sme Kristovi milovaní a sme jeho telom v tomto svete

Biskup Andrew Cozzens

V roku 1993, tesne pred tým, ako som vstúpil do kňazského seminára, som sa zúčastnil na Svetových dňoch mládeže v Denveri. Tam som videl a počul pápeža Jána Pavla II. Toto stretnutie sa ma tak dotklo, že som nakoniec veľkú časť svojho života strávil štúdiom teológie Jána Pavla II. Jednou z vecí, ktoré mám na ňom rád, je paradigma, ktorú nám dáva na pochopenie ľudského života. Pozostáva z troch slov: vzťah, identita a poslanie.

 

Dovoľte mi to vysvetliť. Vzťah je najdôležitejšou vecou v našom živote; je to jeden z najsilnejších prameňov našej identity. Na základe svojich vzťahov viem, kto som. A keď viem, kto som, potom viem, čo mám robiť. Moja identita teda vyplýva z mojich vzťahov a moje poslanie vyplýva z mojej identity.

Problémom je, že najmä v dnešnom svete si mnohí ľudia toto poradie nesprávne vysvetľujú a svoju identitu začínajú odvodzovať od svojho poslania alebo od toho, čo robia. Alebo ešte horšie, svoju identitu odvodzujú od toho, čo si o nich myslia iní ľudia. To je definícia neistoty: robím niečo preto, lebo chcem, aby ma ľudia mali radi; ba urobím aj zlé veci, pretože chcem, aby ma ľudia mali radi.

Každý z nás to pravdepodobne niekedy vo svojom živote zažil; aspoň ja áno. No keď začnem chápať, kto som – to, že som Boží syn alebo Božia dcéra –, potom môžem začať rozlišovať, čo mám robiť. Svätý Ján Pavol II. napísal pastoračný plán, v ktorom opísal, ako treba evanjelizovať svet v treťom tisícročí. V ňom uvádza, že musíme byť ľuďmi modlitby, pretože v modlitbe sa utvára náš vzťah s Bohom. V modlitbe sa postupne učíme počúvať jeho hlas.

 

Zdroj a vrchol našej viery

Chcem tento bod prepojiť s Eucharistiou. Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu napísali: „Ostatné sviatosti, ako aj všetky cirkevné služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané“ (Presbyteroroum ordinis 5). Na chvíľu sa nad tým zamyslime. Účelom sviatosti pokánia je to, aby sme mohli opäť prijímať Eucharistiu – po tom, čo zhrešíme a prijmeme odpustenie. Jednota, ktorú prežívame s Kristom v Eucharistii, je posilou a milosťou pre manželský zväzok. A, samozrejme, aj sviatosť kňazstva existuje kvôli Eucharistii.

Platí to aj o ostatných sviatostiach a aj o každom diele apoštolátu a každej cirkevnej službe. Prečo katechizujeme? Prečo slúžime chudobným? Prečo prevádzkujeme útulky pre bezdomovcov? Prečo prevádzkujeme katolícke školy? Aby sme privádzali ľudí k Eucharistii. Prečo? Pretože Eucharistia je miesto, kde sa v tomto živote stretávame s Kristom; je to miesto, kde ho prijímame. Ona je srdcom našej viery; preto sa nazýva „prameňom a vrcholom celého kresťanského života“ (Lumen Gentium 11; KKC 1324).

 

Sme milovaní

V Eucharistii teda môžem rozvíjať svoj vzťah s Ježišom. A prostredníctvom tohto vzťahu mi Ježiš zjavuje moju identitu. Eucharistia mi až dvomi pôsobivými spôsobmi hovorí, kto som.

Po prvé, Eucharistia mi ukazuje, že som Boží milovaný. Ježiš ma našiel v stave, v ktorom som bol hoden smrti; no považoval ma za hodného toho, aby za mňa položil svoj život. Preto mi dal Eucharistiu; ona totiž hovorí o mojej nekonečnej hodnote. Svätý Pavol napísal: „Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 7 – 8). Eucharistia mi hovorí, že Boh ma miluje tak veľmi, že za mňa položil svoj život. Musíme si uvedomiť, že Ježiša darovanie Eucharistie stálo život. On musel obetovať svoje telo a krv, aby nám ich mohol dať. Eucharistia mi teda takto hovorí, ako veľmi som milovaný.

A pretože som milovaný, Eucharistia mi tiež hovorí, že som sťa Kristova Nevesta, pretože Ježiš je Ženích (Jn 3, 29). Čo tým myslím? Eucharistia je ako svadba: keď prijímam Ježiša, stávam sa s ním jedným telom. A my vieme, že je to predchuť neba, tak ako manželstvo. Taký je vlastne aj účel sviatosti manželstva: táto sviatosť má poukázať na večný domov, na nebeské manželstvo. V tejto pravde je obsiahnutá Ježišova túžba byť mi nablízku. Si Boží milovaný. Nie je len „my, Cirkev“. On chce prísť k tebe. Mám rád nasledovný citát pápeža Františka z jeho posledného listu o liturgii.

„Možno si to ani neuvedomujeme, ale zakaždým, keď ideme na svätú omšu, hlavným dôvodom je to, že nás priťahuje jeho túžba po nás… Je isté, že každú našu účasť na Kristovom tele a krvi si Kristus želal pri Poslednej večeri“ (Desiderio desideravi 6).

Ježiš veľmi túži prísť k tebe. Túži sa k tebe priblížiť, zjednotiť sa s tebou. Mysli na to, keď budeš nabudúce pristupovať k svätému prijímaniu. Ježiš po tebe túži, pretože ťa miluje. Toto je teda prvá vec, ktorú Eucharistia zjavuje: to, že sme Boží milovaní.

 

My sme Kristovým telom vo svete

Druhá vec, ktorú Ježiš zjavuje o mojej identite, je, že sa stávam Kristovým telom. Zjednotil som sa s Ježišom a zjednocujem sa s Ježišom – to je skutočnosť a zároveň prisľúbenie. Ježiš povedal: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Ak si v stave milosti, ak si nie si vedomý žiadneho ťažkého hriechu, potom v tebe žije Boh. Žije v tvojom srdci a ty ho môžeš v tejto chvíli vo svojom srdci adorovať. Ježiš však túži prísť k tebe aj vo svätom prijímaní, aby túto prítomnosť posilnil, aby ju upevnil a aby si sa mu viac podobal – aby si sa ním skutočne stal.

Keď pristupujeme k svätému prijímaniu, všetci prijímame jedného Ježiša a stávame sa jedným telom. Je to čosi také, akoby nám v žilách kolovala tá istá krv. Svätý Pavol nám predkladá celú teológiu našej jednoty v Kristovi a vysvetľuje ju vo viacerých svojich listoch. Píše: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 16 – 17). V tom istom liste hovorí: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (12, 26). A v Liste Galaťanom píše: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (2, 19 – 20).

Máme pred sebou tento veľký cieľ: naučiť sa byť v tomto svete Ježišom. Taký bol a je aj Ježišov plán. Ježiš nás ani po svojom nanebovstúpení neopustil. Naďalej žije vo svojej Cirkvi, v tebe aj vo mne. Chce prísť a prebývať v mojom srdci a skrze mňa chce žiť vo svete. Chce, aby som na Otcovu slávu prostredníctvom svojich ťažkostí prinášal obetu spojenú s jeho obetou. Chce, aby som bol jeho rukami a nohami, ktoré sa dostanú k ľuďom.

Toto je jeho plán spásy a uzdravenia sveta: my sa stávame jeho telom a pokračujeme v diele vykúpenia. Máme v jeho mene učiť. Máme v jeho mene kázať. Máme v jeho mene uzdravovať. Máme prejavovať jeho lásku, pretože sme jeho telom. Svätej Terézii Avilskej sa často pripisujú tieto slová:

„Kristus teraz nemá iné telo ako tvoje. Nemá na zemi iné ruky a iné nohy ako tvoje. Tvoje sú oči, ktorými sa so súcitom pozerá na tento svet. Tvojimi nohami kráča, aby konal dobro. Tvojimi rukami požehnáva tento svet.“

Keď sa vrátime k spomínanej paradigme – vzťah, identita, poslanie – vidíme, že keď prežívam vzťah s Ježišom v Eucharistii, chápem, kto som. Som Boží milovaný. V tejto pozícii odkrývam aj svoje poslanie: Som povolaný sprítomňovať Ježiša v mojom každodennom živote. A čím viac prehlbujem svoj vzťah s ním, tým väčšmi sa ním stávam. Toto je vlastne cieľ mojej adorácie a môjho prijímania Eucharistie: najskôr dospieť k zjednoteniu s Ježišom. Ale potom, keď sa s ním – najmä prostredníctvom sviatostí – hlbšie zjednotím, on ma posilní, aby som ho ešte viac sprítomňoval vo svete.

Toto je jadro našej eucharistickej obnovy. Spoločne sa modlime, aby sa každý úd Kristovho tajomného tela stretol s Ježišom v Eucharistii a potom ďalej vyžaroval jeho lásku do tohto zraneného sveta.