Stretnutie s Ježišom – on je skutočne prítomný

Premieňajúca moc Eucharistie

biskup Andrew Cozzens

V deň, keď vstal Ježiš z mŕtvych, dvaja jeho učeníci kráčali po ceste z Jeruzalema do Emáuz (Lk 24, 13 – 35). Ježiš sa k nim priblížil, kráčal s nimi a začal im vysvetľovať, prečo musel trpieť a zomrieť. Postupne tomu začínali rozumieť, no stále si nevedeli predstaviť, že by Ježiš mohol žiť. Potom ho pozvali, aby zostal s nimi. Lukáš píše, že kým s nimi Ježiš sedel pri stole, „vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho“. Ježiš teda robil to isté, čo robil pri Poslednej večeri (24, 30; 22, 19). „Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho“ (24, 31).

To bola prvá Veľkonočná nedeľa. A to je na Eucharistii úžasné: nasledujúcu nedeľu sa Ježiš zjavil znova a aj na ďalšiu nedeľu (pozri Jn 20, 24 – 29; 21, 1 – 14; Mk 16, 14 – 18). Vlastne každú nedeľu od tej prvej nedele stál nejaký apoštol, biskup alebo kňaz v prítomnosti veriacich a vyslovoval Ježišove slová z Poslednej večere. Prečo? Pretože Ježiš sa vtedy stáva prítomným, skutočne prítomným – jeho telo a krv, duša i božstvo, všetko, čím je Ježiš, je prítomný v Najsvätejšej sviatosti oltárnej. A Ježiš to robí, aby sme sa s ním mohli stretnúť a aby nás prostredníctvom tohto stretnutia mohol premeniť.

Jadrom nášho učenia o reálnej prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii je táto veľmi jednoduchá, no zároveň veľmi dôležitá pravda: ten istý Ježiš, ktorý bol v Betleheme, ktorý chodil po zemi, ktorý trpel a zomrel na kríži, ktorý vstal z mŕtvych a ktorý teraz sedí po pravici Otca – ten istý Ježiš Kristus je skutočne, opravdivo, podstatne prítomný v každom svätostánku a pri každej svätej omši. Je tam preto, aby sme ho mohli prijať vo svätom prijímaní a zjednotiť sa s ním. Je tam preto, aby sme sa s ním mohli stretnúť a klaňať sa mu. Je tam preto, aby sme sa naňho mohli premieňať.

 

Adorovanie Ježiša v Eucharistii

Cirkev od počiatku učila, že v Eucharistii je Ježiš osobne prítomný. A to až tak, že keď prichádzame pred Eucharistiu, vzdávame jej takú úctu, aká prislúcha Bohu. To je charakteristický znak našej katolíckej viery: Ježiš sa stáva sviatostne prítomným – ešte stále je pre nás tajomstvom, no je skutočne a reálne prítomný. Keď teda prechádzam popred svätostánok, pokľaknem pred ním, lebo viem, že je tam Boh.

Práve preto môžeme pri adorácii zažiť veľmi mocné stretnutie s Ježišom. Samozrejme, najmocnejšie sa s ním stretáme vtedy, keď ho prijímame vo svätom prijímaní. No hlboký účinok na mňa môže mať aj to, keď predstúpim pred Ježiša počas adorácie. Keď sa opýtaš mladého muža, ktorý išiel do seminára, alebo mladej ženy, ktorá vstúpila do kláštora, na ich povolanie, takmer všetci povedia: „Svoje povolanie som dokázal/a rozlíšiť vďaka tomu, že som trávil/a toľko času adorovaním Ježiša.“

Ako mladý kňaz som vzal niekoľko mladých ľudí z našej farskej mládežníckej skupiny na konferenciu do Saint Paul v Minnesote. Ako sa to pri takýchto podujatiach stáva pomerne často, bol tam aj jeden mladík, ktorý tam bol očividne len preto, že ho tam donútili ísť jeho rodičia. On sám nám pritom rôznymi spôsobmi dával najavo, že tam vlastne ani nechce byť.

V sobotu večer sme mali mať adoráciu. Krátko pred ňou som dostal vnuknutie. Prišiel som k tomuto mladému mužovi, položil som mu prst na hruď a povedal som: „Boh chce dnes večer v tebe niečo urobiť.“ Trochu ho to zaskočilo a povedal: „Čože? Čo tým myslíte?“ Po skončení adorácie prišiel ku mne so slzami v očiach a povedal: „Ako ste to vedeli?“ Povedal som: „Poznám Ježiša.“ Tento mladý muž po zvyšok strednej školy nevynechal ani jedno stretnutie mládežníckej skupiny. Jeho život sa zmenil, pretože prostredníctvom adorácie zažil skutočné stretnutie s Ježišom.

 

Moc veľkonočného tajomstva

Pápež František vo svojom liste o liturgii hovorí o sile stretnutia s Ježišom:

 

„Liturgia nám zaručuje možnosť takéhoto stretnutia. Nepotrebujeme matnú spomienku na Poslednú večeru: potrebujeme byť prítomní na tejto večeri, aby sme mohli počuť jeho hlas, jesť jeho telo a piť jeho krv: potrebujeme jeho. V Eucharistii a vo všetkých sviatostiach máme možnosť stretnúť sa s Pánom Ježišom a byť zasiahnutí mocou jeho Veľkej noci. Spásna moc Ježišovej obety, každého jeho slova, každého gesta, pohľadu, pocitu nás zasahuje pri slávení sviatostí“ (Desiderio desideravi, Apoštolský list o liturgickej formácii Božieho ľudu, 11).

 

Je veľmi dôležité, aby sme to pochopili. Mohli by sme si položiť takúto otázku: Ježiš prišiel na zem, trpel a zomrel za nás, ale to všetko sa stalo pred dvetisíc rokmi. Ako sa toto utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie týka mňa dnes? Ako ma to dnes zachraňuje? Ako to mne prináša spásu?

Deje sa to vďaka tomu, že vo svätej omši máme trvalo prítomnú Ježišovu spásonosnú obetu. Pri Poslednej večeri povedal: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). Máme teda jeho trvalú prítomnosť, takže moc veľkonočného tajomstva, ktorá je obsiahnutá vo svätej omši, nás môže tu a teraz zasiahnuť a zachrániť. To je jeden z dôvodov toho, prečo je také dôležité, aby v súčasnom svete nastala eucharistická obnova – ľudia totiž toto stretnutie s Ježišom priam zúfalo potrebujú. A bez tejto obnovy môže byť – v dôsledku vplyvu našej súčasnej kultúry – veľmi ťažké pochopiť niektoré aspekty katolíckej viery.

 

Božie svetlo žiari jasne

Tento princíp vidíme pôsobiť aj vo svete: keď sa svet stáva temnejším, Božie svetlo svieti jasnejšie. Keď nastanú ťažké časy, Boh začína pôsobiť zázračnejšie. Vidíme to v celých dejinách.

Príkladom toho je zjavenie Panny Márie Guadalupskej v Mexiku v 16. storočí. Súčasťou aztéckeho náboženstva bolo aj každodenné prinášanie ľudských obetí – vrátane obetovania malých detí. V podstate nik nedúfal v to, že by Aztéci mohli prijať evanjelium; Španieli s nimi totiž zaobchádzali veľmi kruto a oni sa vzopreli a nechceli prijať „náboženstvo Španielov“. Františkáni, ktorí boli vyslaní evanjelizovať ich, boli v hroznej situácii. Biskup z Mexico City dokonca listom španielskeho kráľa požiadal, aby odvolal španielskych vojakov, pretože zle zaobchádzajú s domorodými Aztékmi. List putujúci ku kráľovi neustále niekto zdržiaval, no nakoniec sa k nemu dostal. V tomto liste biskup uviedol: „Ak nepríde pomoc z neba, všetko bude stratené.“

No pomoc z neba prišla. O šesť mesiacov nato sa zjavila Panna Mária – a počas nasledujúcich desiatich rokov sa obrátilo deväť miliónov ľudí, ktorí navždy upustili od prinášania ľudských obiet. Bolo to najväčšie obrátenie v dejinách, a udialo sa vďaka Božej moci. Božia moc pôsobí najjasnejšie, keď svet prežíva najťažšie zápasy. Preto dnes, v tomto čase eucharistickej obnovy, môžeme očakávať, že Boh bude v ľuďoch mocne pôsobiť a nechá ich stretnúť sa s Ježišom.

Aj to je jeden z dôvodov, prečo chceme priniesť Ježiša do ulíc a niesť ho v procesii po celej krajine. Presne to budeme robiť počas našej Národnej eucharistickej púte tesne pred Národným eucharistickým kongresom. A aj preto sa chceme stretnúť na kongrese: chceme totiž prosiť Ducha Svätého, aby na nás zostúpil, aby sme tak mohli zažiť hlboké stretnutie s Ježišom a byť ním vyslaní na misiu. Žijeme v krízovom období, v dobe, keď toto stretnutie všetci veľmi potrebuje, a ja verím, že aj preto si Pán želá túto eucharistickú obnovu.

 

Obstáť v bojoch

Nedávno mi niekto poslal encykliku pápeža Leva XIII. s názvom „Podivuhodná láska“ – Mirae Caritatis. Lev XIII. bol na pápežskom stolci na prelome 19. a 20. storočia. Tento list napísal v roku 1902, dva roky pred svojou smrťou. Lev XIII. tušil, že nepriateľ, diabol, bude mať v 20. storočí veľkú moc. Preto niekoľko rokov predtým nariadil, aby sa po každej svätej omši veriaci modlili Modlitbu k svätému Michalovi archanjelovi.

Keď sa pápež Lev blížil ku koncu svojho života, povedal, že hoci je vo svete veľa problémov a veľa vecí, na ktoré by sa mohol sústrediť, on sa chce sústrediť na Eucharistiu. Veril, že ak Cirkev posilní svoj vzťah k Eucharistii, potom dokáže obstáť v nadchádzajúcich bojoch. On vedel, že musíme posilniť svoju lásku a oddanosť Eucharistii a svoj vzťah s Ježišom – vedel, že musíme prežiť toto stretnutie s Kristom.

Potrebujeme to aj dnes – aby sme mohli s mocou a svätosťou obstáť v zápasoch, s ktorými sa stretáme v dnešnej dobe. Kiež by sme všetci dospeli k hlbšiemu pochopeniu a úcte k vzácnemu Božiemu daru Eucharistie!